Článok: Iba dve otázky a dlhé odpovede - Veža elfov

Iba dve otázky a dlhé odpovede  - Veža elfov

Počas besied (a nebolo ich málo) mi čitatelia vždy položili dve otázky. Samozrejme, tých otázok bolo viac, no na tieto dve publikum nikdy nezabudlo. Dokonca na ne nezabudli ani moji študenti. Pýtajú sa ma vždy, keď sa im nechce učiť. A ja rád odpovedám. Občas. Prvá sa týka toho, či napíšem, respektíve, či už píšem pokračovanie Veže elfov a druhá sa nesie v duchu: „Čo by bolo, ak pokračovanie chcel napísať niekto iný?“

  Na prvú otázku odpoviem jednoducho.

   Nechystám sa. Písať Vežu bol pre mňa úžasný zážitok a som rád, že som vo svete Pohrobka nechal svoju stopu. Nie je to ale mnou vymyslený svet a teraz by som sa radšej orientoval týmto smerom. A keby len orientoval! POTVOROBIJCI – dobrodružno-fantastický román pre mladších, trocha starších a večne mladých už čaká za dverami a verím, že vydavateľstvu Hydra sa podarí tieto dvere otvoriť ešte tento rok.  Písanie novej knihy ma neskutočne bavilo a dúfam, že príbeh trocha podobný Indiana Jonesovi na slovenský spôsob o štvorici mladých priateľov, bude baviť aj čitateľov.

  Ale definitívne sa s Vežou elfov nechcem rozlúčiť. Možno raz sa k nej vrátim, možno ma niekto presvedčí, aby som sa k nej vrátil, možno niekto presvedčí nejaké vydavateľstvo, aby m donútilo napísať Znetvoreného proroka. (Áno, v hlave už pokračovanie mám, dokonca som vymyslel aj parádny názov. Čo naň poviete?)

Druhá otázka:

  Ak by niekto chcel pokračovať v tom, čo začal Štefan Konkol (aj s Alexandrou Pavelkovou – nesmieme zabúdať na Miešancov), ja by som sa nesmierne tešil. A nemusí to byť ani priame pokračovanie. Pohrobkovské univerzum patrí medzi takzvané zdieľané svety, čo znamená, že hocikto môže svoj ľubovoľný výtvor dať do tohto sveta. Nemusí to byť práve román, či poviedka, ale aj ilustrácia, hudobné dielo (uff – akože Blind Guardian?) a podobne. Stále sa pracuje na počítačovej hre. Existuje tím zložený z grafika, programátora, scenáristov (áno, aj ja som do scenára pridal niečo zo seba), hudobník, dokonca i PR manažér, respektíve manažérka.

  Ak by ale skutočne niekto chcel napísať priame pokračovanie Veže elfov, poprosím ho aby sa ozval mne, alebo Štefanovi. Radi pomôžeme, poradíme, podebatujeme. Veď písať do zdieľaného sveta nie je ťažké. Stačí začať, pokračovať a najmä dopracovať sa ku koncu. To trocha zjednodušujem, lebo odlišnosti od tvorby bežného literárneho diela, samozrejme, sú. Napríklad, treba si naštudovať všetko, čo sa dá o tomto svete. Treba poznať jeho geografiu, bytosti, ktoré v pohrobkovskom univerze existujú, mestá, fungovanie mágie a tak ďalej, a tak ďalej. Ale s tým vám otec Pohrobka a aj ja budeme určite nápomocní.

  Na záver by som chcel parafrázovať výrok Štefana Konkola – Myslím si, že Slovensko si vlastný fantastický svet zaslúži. Tak prečo ho nerozšíriť?!  

Recenzia - Vyznávač

Peter Adamecký: Vyznávač

Nie, nie! Táto kniha nemá v mojom blogu čo hľadať. Nie je to podľa mňa ani politfiction, o fantastiku sa ani malíčkom neobtrela. Napriek tomu o Vyznávačovi píšem. Prečo? Lebo som ju čítal. 

 Nezaujímam sa o politiku. Ani o našu, ani o zahraničnú. Nevedel by som vymenovať piatich slovenských ministrov, o ISIS nediskutujem (nakoľko nechodím do krčmy) a nejaké sľuby politických strán sú mi ukradnuté.

   Nemám rád filmy o špiónoch. Zdajú sa mi príliš mimo realitu. Možno je to iba môj naivný pohľad, no jediným špiónskym filmom, pri ktorom som vydržal do konca, bol G-Force. Tie morské prasiatka boli fakt úžasné.  

   Z toho vyplýva, že som tým najnevhodnejším ašpirantom na posúdenie tejto knihy. Alebo naopak –práve tým najvhodnejším.

  Takže, ako vníma neuvedomelý čitateľ dej románu: V Nórsku prišiel o život slovenský veľvyslanec. Možno to bola iba nešťastná náhoda, možno vražda. Veľvyslancova dcéra Zdenka, fešná vysokoškoláčka, požiada svojho strýka, aby požiadal toho a toho ... ehm, to nie je dôležité. Nejaký Adam Kňazovický, bývalý spravodajský dôstojník (špión), zistí, že B je správne, to znamená, že to bola vražda. A vyšetruje ďalej. Svojským spôsobom. Päsťami a pištoľou. Síce častejšie dostáva na hubu on, no krôčik za krôčikom, mŕtvola za mŕtvolou, sa dostáva nielen k páchateľovi, ale najmä k tomu, čo za vraždou stojí. Primiešavajú sa islamisti, izraelská tajná služba, trocha Američania, nejaká tá nadnárodná spoločnosť, náš premiér a všetko sa podáva ako Vesper Martini – pretrepané, nemiešané.

   A vznikol dobrý, osviežujúci kokteil. Zbytočnosti typu dlhé opisy sú povyhadzované a sú nahradené množstvom zdanlivo bezvýznamných informácií, čím príbeh získava na vierohodnosti. Čitateľ zistí, ako je to s vyhoreným jadrovým palivom (ja som to vedel, no nie každý má možnosť navštíviť atómovú elektráreň), čo robil rímsky cisár Tibérius na ostrove Capri a tak ďalej. Samozrejme, väčšinou ide o poznatky z oblasti spravodajských služieb. Či sú skutočne pravdivé, či nie, neviem, no mne sa aj tie dve rany do obete zdali reálne.

   Dej odsýpa rýchlo. Nikde nie sú zbytočné odbočky, aj keď približne v polovici románu som sa trocha strácal. Občas som nevedel, kto odkiaľ (čítaj - z akej špionážnej služby), a už vôbec som nevedel, kto za koho kope. Lenže to bol autorov zámer.  Nezaškodili by vysvetlivky cudzích pojmov, lenže čítaním poznámok pod čiarou by sa tempo dosť spomalilo.

   Jazyk je jednoduchý. Kniha sa číta ľahko. Postavy hovoria tak, ako im pusa narástla, k vulgarizmom nemajú ďaleko. Skôr blízko. Možno to nasere moralistov, ale srať na nich.

   Téma - aktuálna. Až príliš. Tá zmes fikcie a reality môže vytvoriť v čítajúcich pocit, že popísané veci sa skutočne dejú. Konšpirácia o prepojení politikov, finančných skupín a džihádistov je až príliš desivá. A Adamecký ju podal nadmieru uveriteľne.  Dokonca aj postavy sú ako z reálneho života. Možno až na toho Adama. Je sympatický, to áno, no po tých kopancoch, čo dostal, by každý triezvo zmýšľajúci človek zaliezol kamsi do myšacej diery a prestal by s vyšetrovaním.

   Takže, ako by hodnotil knihu človek, ktorý takýto žáner nezvykne čítať? Dávam päť prstov a jeden palec k tomu (plus ešte nejaké ďalšie odseknuté časti tela).    

 
Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=214329

Počet strán: 320 strán

Väzba: pevná väzba s prebalom

Rok vydania: 2015

Recenzia - Ozvěny velké písně

David Gemmell: Ozvěny velké písně

Posledná Gemmellova kniha, ktorá bola preložená do češtiny má názov Ozvěny velké písně. Aké symbolické. Kráľ hrdinskej fantastiky odišiel pred desiatimi rokmi, no jeho ozveny ešte stále znejú. V nás.

Táto recenzia nebude objektívna. Ani náhodou. David Gemmell patrí medzi mojich najobľúbenejších spisovateľov a do istej miery je i  mojím vzorom. Pri čítaní jeho diel som si uvedomil, že ak by som náhodou  niekedy začal písať, chcel by som vytvoriť podobne zaujímavé príbehy a podobne úžasné charaktery, aké má on vo svojich knihách. Doteraz sa mi to nepodarilo. Nevadí. Gemmell bol iba jeden a nik sa k jeho postu nepriblíži, aj keď sa o to hockto pokúša.

   Na gemmellovkách som vyrastal. Vlastne nevyrastal. Bol som už dospelý, keď som objavil jeho Legendu. No tá sa mi vryla do duše viac, než celá prsteňová sága. Aj som prestal dýchať pri atmosfére, akú on dokázal vytvoriť okolo príbehu o obliehaní nedobytnej pevnosti Dros Delnoch. Srdce mi búšilo počas každej bitky. Radosť, smútok, prekvapenie... tieto pocity sa intenzívne vystupňovali ako som knihu čítal.

  Podobne som prežíval osudy Tuláka, Jeruzalémana, Světlonoša a Gemmellovho (podľa môjho názoru druhého najúžasnejšieho diela) prerozprávania Trójskej vojny.

  Nie každý jeho román bol dokonalý, no každý z nich bol určite nadpriemerne strhujúci a čitateľsky veľmi atraktívny.

   Až teraz sa mi do ruky dostávajú Ozvěny velké písně. Posledná kniha, ktorá vyšla v češtine. Naposledy vstupujem do Jeho sveta a naposledy prežijem Ním vymyslený príbeh. A potom už nikdy viac. Už nikdy nič nové od Gemmella neprečítam. Je mi trocha smutno.

   Avatári, božská rasa nadľudí, tisícročia vládli, no ich doba sa chýli ku koncu. Po veľkej katastrofe ich zostalo málo, ostatné národy sa búria, sú nespokojní s ich despotickou nadvládou. Avatárska mágia, moc kryštálov, vysychá. Do toho prichádza Zlo. Kruté nadľudské bytosti, ktoré sa rozhodli vyhladiť celý svet a nakŕmiť svoju bohyňu krvou porazených.  A Avatári sa musia rozhodnúť. Podriadia sa zlu, alebo pomôžu tým, ktorých stáročia utlačovali, a ktorí ich nenávidia. Zachránia seba na úkor svojho sveta, alebo celá ich rasa padne v nerovnom boji.

   V tomto príbehu nájdeme všetko, v čom bol Gemmell najlepší. Máme tu silné charaktery, popisy bojov, obliehanie opevneného mesta, je tu láska. Nepriateľ je desivý a hrdinom sa stávajú tí, ktorým nik neveril, ktorých všetci nenávidia. Motívov, ktoré dotvárajú obraz príbehu je hneď niekoľko. Vlastne je ich tu veľa a to je asi najväčším mínusom diela. Zatiaľ čo George R.R. Martin a jemu podobní  by takýto príbeh roztiahli do desaťdielnej ságy,  Gemmellovi stačilo necelých štyristo strán.

   Nestačilo. Psychológia postáv je príliš nárazová, čitateľ túži spoznať viac z histórie avatárskeho svet, no to sa mu nedostáva. Všetko je akosi urýchlené, len aby sa dej odvíjal správnym smerom.  A keď sa dočítajú posledné riadky, posledná veta z románu, v čitateľovi začne hlavou víriť plno myšlienok, plno otázok a najvýraznejšia z nich bude: „A toto bolo všetko?“  

   Toto bolo všetko. Toto boli ozveny jeho najlepších príbehov, jeho hrdinských piesní. Ale aj táto posledná ozvena v nás dokázala vyburcovať nádherné emócie, na ktoré dlho budeme spomínať.

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=210850

§  Počet strán: 376 strán

§  Väzba: brožovaná väzba

§  Jazyk: český jazyk

§  Rok vydania: 2015  

Recenzia - Stratení nájdení

Stephen King: Stratení nájdení

... alebo Cesta do hlbín pokrivenej duše. 

Tak, už to vieme! Najnebezpečnejšie povolanie na svete má profesionálny spisovateľ. Nielenže si z neho môže príliš oddaná čitateľka urobiť nedobrovoľného pacienta, dokonca ho hocaký šialenec môže zastreliť iba preto, že mu nepozdáva, akým smerom sa posúva charakter niektorej z literárnych postáv.

   A takto dopadol aj John Rothstein. Starý samotársky autor bestsellerov, ktorý svoje diela písal už iba do šuflíka, lepšie povedané – do sejfu. V tom trezore mal i peniaze a zlodeji si naň robili chúťky. A ešte k tomu, jeden z tých zlodejov bol Morris Bellany. Mladík, ktorý až fanaticky obdivoval hlavnú postavu Rothsteinových románov.

   Takto nejako sa začína Kingova kniha Stratení nájdení, ktorá by sa dala označiť ako voľné (také voľné, že už voľnejšie ani nemôže byť) pokračovanie románu Pán Mercedes. Morris rukopisy, samozrejme, získa, nestihne si ich však ani prečítať, nakoľko sa dostane do väzenia. Po rokoch ich objaví mladý chlapec, no po rokoch je z väzenia prepustený aj Morris Bellany a čitateľ môže sledovať, ako sa bude príbeh odvíjať.

... lenže ... je tu to nepríjemné slovíčko „lenže“.

   Lenže už z anotácie vieme, že mládencovi budú pomáhať kladné postavy z Pána Mercedesa, takže zvraty v deji prestávajú byť prekvapivé. Lenže sa vlastne strašne dlho nič nedeje. King sa (klasicky svojsky) zaoberá všetkými možnými maličkosťami, a aj keď je jeho štýl písania vždy zaujme, po čase kniha začne nudiť.

   Lenže kladné postavy (konkrétne bývalý policajt Bill Hodges, jeho priateľka Holly Gibneyová a Jerome Robinson – to tiež sa dá vyčítať z anotácie) sa do deja dostanú spôsobom – Svet je malý a každý každého pozná,  prípadne – Môjho sestrinho frajera pes pozná .... 

   Lenže nie je to horor a dokonca ani detektívka, lebo oproti predchádzajúcemu dielu pátrači až príliš rýchlo uhádnu aký motív vedie páchateľa k zločinu.

   Lenže Morris Bellany je iba slabým odvarom Bradyho Hartfielda, šialenca z Pána Mercedesa, lenže ...

   A už dosť! Ak by sa pokračovalo iba vo vymenúvaní negatív (a pár ich ešte je) mohol by sa vyvodiť nesprávny záver, že Stratení nájdení nestojí za prečítanie. A to by nebola pravda.

   Už to, ako autor dokázal prepojiť príbeh s udalosťami okolo ukradnutého mercedesu je úžasné. Parádna je aj sonda do psychiky narušeného Bellanyho, popis života vo väzení a to finále... to finále je znova kingovsky veľkolepé. Nehovoriac o závere románu. Stephen King práve tam ukazuje, ako si s čitateľmi zahráva, ako ich napína, a že hrôza, ktorá začala knihou Pán Mercedes vôbec neskončila a krátka zastávka u Morrisa Bellanyho, bola najskôr iba kvôli tomu, aby si penzionovaný detektív Bill Hodges trocha oddýchol a potom sa najskôr konečne (v pripravovanej tretej časti) mohol popasovať so svojou Nemesis.

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/228190-strateni-najdeni.html

§  Originálny názov: Finders Keepers

§  Počet strán: 512 strán

§  Väzba: pevná väzba

§  Rok vydania: 2015

     

Recenzia - Testament

Miloš Janoušek: Testament

  Nie pri každej knihe sa dá oddýchnuť. Mojou Nemesis je Malazská kniha padlých. Pri nej trpím, nedýcham, zúrim. Ale po jednej časti tohto monumentálneho opusu som si vynikajúco oddýchol pri Testamente. A to je fakt.

 Literárne diela s prvkami fantastiky sú laickou verejnosťou vnímané ako mnohostranové veľmi hrubé knihy, často až siahodlhé ságy, v ktorých dobro väčšinou víťazí nad zlom. Môže to byť klasická fantasy, môže to byť sci-fi, no pre čitateľov nepobozkaných fantastikou ide vždy  iba o dospelácku obmenu detských rozprávok. Musí v nej byť nadprirodzeno (démon, drak, polonahá elfka alebo krásna mimozemšťanka) a nejaký hrdina (rytier, bradatý trpaslík či vesmírny mariňák), ktorý dané nadprirodzeno spacifikuje (v prípade elfky alebo prsnatého emzáka si domyslite akým spôsobom).

  Útla zbierka poviedok Miloša Janouška však dokazuje, že takéto dogmatické vnímanie je scestné, že sa fantastika dá písať aj úplne inak.

  Poviedky sú krátke. Podaktoré na dve – tri strany, maximálne do desať. Čítajú sa veľmi ľahko a kvôli dĺžke aj rýchlo. Čitateľ sa nestratí v deji a následne ich môže podľa seba interpretovať, hľadať v nich skrytý význam. To, že autor je pesničkárom sa v poviedkach rozhodne prejavilo. Síce som nebol osobne konfrontovaný s jeho skladbami, ale tak, ako piesne folkových spevákov vplývajú na myšlienky poslucháčov, rovnako aj Janoušekove poviedky vplývajú na tých, ktorí ich čítajú. Texty nie sú priamočiare, pod ich povrchom možno objaviť aj iný (enviromentálny, morálny, filozofický)  pohľad. 

  V príbehoch dokonca fantastika nehrá prvé husle. Nájdeme v nich síce prvky sci-fi, mystiky aj hororu, no je to iba pridaná hodnota. To, ako keď sa žena obtrie o pánske trenky a o deväť mesiacov sa narodí krásne dieťa, aj v týchto poviedkach stačila štipka, náznaky fantastickosti, pomocou ktorých autor vyplodil pekný text. Občas síce zamrzí, že niektoré poviedky sú ukončené skôr, než by čitateľ čakal, akoby boli seknuté práve v tom najlepšom, no to je daň za krátkosť a  viacvýznamovosť.     

  V zbierke je humor. V zbierke je paródia, občas sarkazmus, no rovnako aj smutné, tajomné a najmä temné tóny. To dokazuje i krásna, no temne depresívna obálka od Martiny Pilcerovej a, samozrejme, názov knihy.

  A ktoré poviedky by som ja osobne vyzdvihol, ako TOP? V prvom rade ekologický Testament, potom dickovskú Koexistenciu a úsmevné dielko so zaujímavým názvom Podivných návštevníkov privádza noc.

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=216314

§  Počet strán: 184 strán

§  Väzba: pevná väzba

§  Rok vydania: 2015

         

Článok - Desať stolových hier, ktoré formovali môj fantastický svetonázor

Je tomu čochvíľa už rok, čo som napísal článok o desiatich knihách, ktoré zmenili môj fantastický svetonázor. Takže nastal čas dať znova nejakú desiatku. A keďže si občas aj rád niečo zahrám, pokúsil som sa vytvoriť rebríček svojich top 10 spoločenských hier, ktoré majú akú-takú súvislosť s fantastikou.  

Red November  - jedna porúchaná ponorka a skupinka potrhlých komunistických gnómov v nej. Čas splynie rýchlejšie než voda (ktorá sa do ponorky valí) a hráči zastupujúci pojašených trpajzlíkov musia konať. Na dne totiž číha obrovský Kraken. Bláznivá, možno o štipku komplikovanejšia hra, v ktorej najdôležitejšie je nájsť podobne bláznivých hráčov, ktorí si hru chcú užiť. Potom môžu nastať situácie typu – Vyleziem z ponorky, zabijem chobotnicu a vrátim sa, len aby niekto založil oheň v plavebnej komore a ja uhorím. ... A ešte k tomu - v hre sa vyskytuje vodka! 

Arkham Horror- Vyše pol roka nám trvalo, kým sme pochopili pravidlá. Naše Arkham párty sa potom ale stali povestné v širokom okolí. Hra na celú noc, v ktorej ničíte démonov objavujúcich sa v meste Arhkam, vyzbrojujete svojich hrdinov (detektívov) a tí, namiesto toho aby zomreli, sa väčšinou iba zbláznia. Ale keď sa na konci prebudí Prastarý! To každého prejde smiech. Nezabudnuteľná hra, na ktorú bude hráč dlho-dlho spomínať.

Munchkin – Naša náhrada za Arkham. Časovo ide o kratšiu hru ( hodina aj čosi), sú to karty, takže zaberie menej miesta (Arkham sme kvôli miestu museli hrať na koberci) a najmä – je to šialene zábavné. Munchkin sa neberie vážne a parádne sa pritom dá ubližovať. Kamoš chce pomôcť v boji proti potvore? Vyzbrojte potvoru, aby ho nakopala – veď vy viete kam. Druhý kamoš sa predsa len rozhodol, že pomôže tomu prvému? Ešteže máte poruke nejaké kliatby...

Duch – Extréme rýchla postrehovka. Vyloží sa karta a ty musíš zo stola zobrať vec, ktorá sa na karte nachádza. Prípadne nenachádza. Lenže, sú tu aj ostatní. A ženské osadenstvo má dlhé nechty. Au! To budú doškriabané ruky a dolámané prsty. Najväčšia zábava je, keď niektorý z hráčov je farboslepý.

Milostní dopis – Iba šestnásť kariet. Skutočne iba šestnásť. A v ruke držíte len jednu kartu. Zaujímavá a veľmi jednoduchá hra, pri ktorej sa nepodvádza. Na krátke odreagovanie pred alebo po nejakej komplikovanej hre ako stvorená. Pozor! Nehrať pod vplyvom alkoholu! Potom nastanú zaujímavé situácie. Napríklad ako u nás, keď jeden mierne spoločensky unavený účastník donekonečna opakoval: „Ty si princ! a druhý (ešte k tomu „zmaďarské znárodnosti) mu kontroval „Ty si baran!“ (namiesto barón)

Sabotér – Taká malá, priam by som povedal  krčmová, záležitosť. Hráči hrajú za trpaslíkov, ktorých úlohou je dokopať sa k pokladu, alebo za trpaslíkov hajzlov, ktorí prvú skupinu sabotujú. Lenže, spočiatku nikto nevie, kto je kto. A čím neskôr sa to zistí, tým je väčšia zábava. Lebo potom ... potom aj dobrí trpaslíci môžu byť väčší hajzli než tí zlí. Čím viac hráčov (tuším max 8, s rozšírením ešte viac), tým lepšie. Naposledy som hru hral vo Vysokých Tatrách po jednej dlhšej túre. Bola to úžasná túra a bol to úžasný večer.  

Ticket to Ride (Europe) – Číslo jedna. No dobre, je až na siedmej priečke, no aj tak je u nás doma najčastejšie hraná. A pritom ide o vláčiky. Postaviť čo najdlhšiu dráhu a dokázať spojiť isté mestá, ktoré sa vylosujú, bez toho, aby vám vašu železničnú trať niekto sfušoval. To je celé. Lenže aj iný chce postaviť najdlhšiu dráhu, aj iný chce spojiť (iné) dve mestá. A vy sa snažíte mu jeho úsilie sfušovať. Paráda! Inak – pekné vláčiky, pekná mapa a pekné karty k tomu. A že táto hra nemá s fantastikou nič spoločné!? Má! Je fantatická!

Proroctví – Proroctví som hral iba raz. Bol letný, prázdninový deň a ja som mal na krku synovcov. Jeden z nich si priniesol hru. Túto hru. Tápali sme v pravidlách, spočiatku sme nevedeli „wo co gou“, napriek tomu sme sa zo všetkých síl snažili ju dohrať. Aj sme dohrali. Ako to skončilo, už neviem. Pamätám si iba večer po hre. Sedeli sme pri táboráku a dlho-dlho sme sa bavili o tom, aké bolo Proroctví úžasné, aké chyby sme urobili, ako a kedy si ju zahráme nabudúce. Nabudúce sa už ale nekonalo. A to je veľká škoda.

Velbloudí dostihy – A na tomto, čo je fantastické? A asi to, že si jedna ťava zoberie na svoj chrbát druhú, prípadne sa tam pomestí ešte jedna a ešte, a ešte jedna k tomu. A ony si takto utekajú a hráči stávkujú, ktorá zvíťazí, a ktorá vyfľusne s poslednou slinou svoju dušu. A je tam jedna unikátna pyramída a je to veľmi milo nakreslené a dobre sa to hrá. A stačí?!

Pán prstenů (hra na hrdinov) – Zjednodušená verzia Dračáku (Dračí doupě). Kúpil som si ho pre seba, ešte v časoch úplného opojenia Tolkienovým dielom. To bolo dávno v tzv. predjacksonovskom období. Ani som nevedel, o čo ide. Vošiel som do kníhkupectva (fakt, predávali to v jednom dobrom kníhkupectve v Nitre) a kúpil. Nakoľko som vôbec nechápal, čo odo mňa tie zošity chcú, daroval som hru synovcovi. A myslím, že som urobil dobre. On ho s kamarátmi hrá dodnes. Ale raz som si s ním aj ja hru vyskúšal. A viete čo? Bolo to dobré.

Recenzia - Vesmírne prípady

Jozef Žarnay: Vesmírne prípady

V minulosti bola budúcnosť krásna. Žiarila všetkými farbami a ľudia terramorfovali planéty s úsmevom na tvári.

   Naozaj to nebolo tak dávno, čo smer vedeckej fantastiky vytyčoval pán Roddenberry so svojim Star Trekom. S tým pravým, starým Star Trekom. S kapitánom Kirkom, múdrym Vulkáncom Spockom a ostatnými, ktorí sa zo všetkých síl snažili o celogalaktický (a medzigalaktický) mier. Žiadne abramsovské akčné výbuchy, ale snaha o diplomatické riešenie sporov. Namiesto zbraní, bystrá myseľ, a keď už náhodou došlo na streľbu, phasery iba omračovali.

   V podobnom duchu sa nesú aj príbehy z tejto knihy. Je rozdelená do dvoch častí. Zatiaľ čo prvá je súborom poviedok s rozličnými hrdinami, druhá sa zaoberá detektívnymi prípadmi poručíka Galaktopolu (galaktická polícia) Rada Torysana. 

   Prvá časť je akýmsi vstupom do imaginácií autora, do jeho bezbrehej fantázie a láskavého zmýšľania. Príbehy majú harmonické konce, násilie je ohlodané na minimum a všetky nedostatky textov sú prekryté úžasným rozprávačským nadaním. Vlastne tam nedostatky ani nie sú. Len doba, odvtedy, čo ich pán Žarnay napísal, dosť postúpila a zmýšľanie ľudstva sa nanešťastie mierne pozmenilo. Samozrejme, aj prudký nárast techniky spôsobil, že sa čitateľ občas mierne uškrnie nad niektorou časťou poviedky.

Napríklad – „Von vychádzali zriedkavo a do bytu si multimilionár nedal zaviesť ani telefón.“ (s.7) – veď na čo by mu bola pevná linka, keď mobilné pokrytie je všade, nie!? Bežne chytíte signál na Zamnkovského chate a nedivil by som sa, ak by sa dalo dovolať aj z Kriváňa (neskúšal som)

A propos – Kriváň. To je aj názov jednej úžasnej poviedky, na ktorú sa určite nebude dať ľahko zabudnúť, aj keď už zhruba v tretine je jasné, aká bude pointa. A podobných, dĺžkou tak akurát, textov je tu viac.

   Je príjemné, že sa Žarnay vyhol zbytočne ťažkým odborným slovám. Prípadne ich nahradil jednoduchšími, aj keď občas niektoré vyvolajú úsmev u čitateľov. Bežne sa používa  hviezdolet a dá sa nájsť i všadechod.

   Druhá časť  zbierky sa zaoberá už spomínaným Radom Torysanom. Rozuzlenia jeho prípadov sú väčšinou jednoduché, texty majú rýchly spád a sám hrdina myslením pripomína vrchného inšpektora Derricka a postavou (možno) jeho pomocníka Harryho.

   Poviedky sa svižne a ľahko čítajú. Možno je v nich trocha viac sentimentu, no knihu si užije každý. Sprvu som uvažoval, komu sú Vesmírne prípady určené. Pre tých, ktorí vyrastali na Žarnayovej Dračej stene a nezabudnuteľných sci-fi románoch z edície Stopy, určite. Volajme to čitateľská nutnosť – vrátiť sa do čias, keď sme snívali o vesmíre spolu so Žarnayovými hrdinami. Lenže ani mladší čitatelia touto knihou nepohrdnú. V texte sa nestratia a nakoľko príbehy nie sú príliš dlhé, čítanie ich nezačne nudiť.

   Až teraz si uvedomujem, že žiaci základných škôl majú v učebniciach zaradených velikánov sci-fi ako Isaac Asimov či Douglas Adams, ktorých štýl písania mladých skôr odradí, než naláka na tento druh literatúry. A pritom stačilo tak málo. Vyhľadať v slovenskej literatúre mená ako Ján Fekete (Cesta okolo galaxie za osemdesiat týždňov), Jozef Repko (Kolónia Lamdba Pí, Tajomstvá troch strelených), alebo trebárs Torysanove detektívne prípady. Možno by sa čitateľská gramotnosť dnešnej mladej generácie zvýšila. 

   A možno ... možno by nakoniec budúcnosť ľudstva mohla byť minimálne taká zaujímavá, ako si ju vysnívali Gene Roddenberry a náš Jozef Žarnay.     

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=206251

§  Počet strán: 144 strán

§  Väzba: pevná väzba

§  Rok vydania: 2015