Recenzia - To

King Stephen : To

Po tridsiatich rokoch To v slovenčite! Konečne. V žánri hororu je To tým najlepším, čo sa kedy napísalo a možno aj, čo kedy bude napísané. Špičkové čítanie, ktoré je povinnosťou všetkých kingofilov, horor-maniakov, ale aj tých, ktorí sa iba občas radi boja. A že sa pri čítaní báť budete!

  Keby sa Stephenovi Kingovi niekedy v roku 1978 nepokazilo auto a on nemusel pešo prechádzať cez most, možno by ho nenapadol príbeh, ktorý sa stal základom k románu To. Nič by sa však nestalo. Ak by sa o pár rokov neskôr k tomu príbehu nevrátil a nezačal písať knihu, ktorá sa stane jednou z najlepších hororových kníh vo svojej kategórii, tiež by sa nič nestalo. Len svet by prišiel o jedno vynikajúce dielo a čitatelia by nikdy nespoznali To. Derry je malé pokojné mesto v štáte Maine na severovýchode USA. Je to tiché mesto s knižnicou, lekármi a lekárňami, s obchodmi, školou a bežnými obyvateľmi úplne bežného amerického mesta.

  Píše sa rok 1958, deťom sa začínajú prázdniny, na ktoré sa tešia. Aj partia hlavných postáv (jedno dievča a šesť chlapcov) sa na je na tom podobne. Trápi ich však pár vecí. V prvom rade je to banda chuligánov, ktorá šikanuje každého v okolí. Sedemčlenná skupina je nepríjemnému tyranovi a jeho skupine naozaj tŕňom v oku. Veď jeden z nich je černoch, druhý sa zajakáva, tretí je tučko, ona je z chudobnej rodiny, ďalší Žid, hypochonder a „kecal“, ktorému sa ústa nikdy nezastavia. A tieto jedenásťročné deti, majú problémy nielen s týmito vagabundmi ale aj s rodičmi ale aj so zlom.

  Zlo, ktoré sa zakráda mestskými kanálmi, zabíja deti a dospelí sú voči nemu akosi apatickí nielen v spomínanom  roku 1958, ale aj o dvadsaťsedem rokov neskôr, kedy sa do Derry táto skupina vracia, aby konečne TO  porazila. Ako sa ale To dá poraziť, keď si ani poriadne nespomínajú, čo v detstve zažili? Ako poraziť To, čo dokáže meniť podobu, väčšinou  na seba berie podobu klauna a vidia ho len deti?

  Príbeh je jednoduchý,  čo ale nemožno povedať o forme rozprávania. Väčšia časť deja je prerozprávaná pomocou spomienok. Dokonca sa v texte nachádza retrospektíva retrospektívy (napríklad, keď si chlapec spomína, ako mu otec rozprával o svojich spomienkach z mladosti). Fabula deja je podaná z viacerých pohľadov. Každá postava podáva svoje zážitky, ktoré prežila či už v roku 1958 alebo vo vtedajšej prítomnosti. Napriek tejto štylistickej komplikovanosti sa však kniha dobre číta a čitateľ nie je v deji. Celá kniha je založená na krátkych príbehoch, ktoré partia prežíva až dôjde k monštruóznemu finále.

  Na každé zlo existuje dobro. To môže byť hlavnou myšlienkou diela. Dobrom je tu úprimné priateľstvo školopovinných detí, dobrom sú detskí hrdinovia, ktorí vnímajú svet ináč, než dospelí. Ich svet je krajší, fantastickejší, jednoduchší a pre starších často nepochopiteľný. Autor tento svet podal naozaj bravúrne, psychika detských postáv je napísaná skutočne dokonale. Mostom medzi svetom dospelých a svetom detí je sila ich priateľstva, ich odvaha čeliť zlu, aj keď vedia, že im žiaden iný obyvateľ mesta Derry nepomôže. O to ťažšie sa potom ako tridsaťosemroční vracajú späť snažiac sa dokončiť to, čo nedokázali dokončiť v mladosti.

  Stephen King čitateľom nič nezatajuje. Nepotrebuje šokovať. Často dopredu povie, čo sa udeje a tým v čitateľovi navodí hrôzu, ktorú potom očakáva. Každé slovo tu má význam, každá kurzívou napísaná veta je dôležitá. Preto sa text nedá zhltnúť na jeden šup, treba si vychutnávať slovo po slove.

  Celému dielu sa nedá skoro nič vytknúť. Možno však niektorí ťažko rozdýchajú skupinový milostný akt mladých detí. Na vtedajšiu dobu, keď sa kniha prvýkrát objavila v obchodoch (1986) to musela byť pre konzervatívnu Ameriku naozaj sila.

Prečítať túto knihu je ako vrátiť sa do detstva. Do obdobia, keď sme ešte jasne vedeli rozlíšiť čo je dobro a čo zlo. Aj preto sa po dočítaní len ťažko odkladá na poličku medzi ostatné úžasné Kingove romány

• Počet strán: 1056 strán
• Väzba: pevná väzba
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2016

Kniha sa dá kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/220212-to.html

Recenzia - Sloníča, ktoré chce zaspať

Carl-Johan Forssén Ehrlin: Sloníča, ktoré chce zaspať

Písať recenziu na túto knihu, je ako písať recenziu na Necronomicon. Obe spadajú do oblasti magických grimoárov, dejovo sú nulové a útočia na psychiku človeka. Až na to, že šialený Arab Abdul Alhazred nemal v úmysle robiť z rodičov mediátorov medzi naším svetom a svetom snov a rozhodne neurčil svoj Necronomicon deťom.

Kniha Sloníča, ktoré chce zaspať nie je bežnou rozprávkovou knihou. Príbeh tam nie je skoro žiaden. Malá slonica Nezbednica chce ísť spať a cestou do svojho "pelíška" stretáva zvieratká, ktoré tiež idú spať, zaspávajú, už spia. Cieľom nie je prečítať rozprávku do konca, ale uspať dieťa.

Koľkokrát som už zopakoval slovo spať? Tak, nech sa rodičia pripravia, že v knihe sa daný pojem a jej synonymá objavia hádam v každom riadku. Opakované výrazy súvisiace so spánkom, opakovanie mena dieťaťa, zívnutie (vyznačené v texte - aby si v daný moment rodič zívol) - to sú psychologické postupy, ktoré majú malé deti uviesť do fáze spánku. Aby kniha fungovala ako má, treba presne dodržiavať inštrukcie, ktoré sú popísané v knihe. A, samozrejme, autor nenesie zodpovednosť za výsledok.

Ja som knihu vyskúšal na mojej päťročnej dcére. Rád robím experimenty (ako bábätku som jej dával do postieľky namiesto plyšákov plastového votrelca) a bol som zvedavý, ako priebeh uspávania so slonicou Nezbednicou dopadne.

Večer prvý - dcéra nabudená na čítanie. Popri čítaní sa stále pýtala, prečo sa v knihe objavuje jej meno. Dočítal som do konca. Bola hore ešte ďalšiu polhodinu. Nakoniec som sa s ňou musel vyvadiť, že všetci jej kamaráti už dávno drichmú, tak nech začne chrapkať aj ona.

Večer druhý - dcéra nabudená na čítanie. Ja som unavený z celého dňa. Dočítal som asi do polovice. Nepamätám si. Zaspal som. Krpaňa tiež. Neviem, či to bolo kvôli knihe.

Večer tretí - dcéra nabudená na čítanie. Po druhej strane ju to prestalo baviť. Vyliezla z postele a doniesla inú knihu.

Večer štvrtý - dcéra nie je nabudená na čítanie. Presviedča ma, aby som jej porozprával príbeh o Harry Potterovi. Ten jej obľúbený - ako HP bojuje s hmyzoidným votrelcom. Kniha išla stranou. Harry nakoniec vyhral.

Večer piaty - dcéra nabudená na nejakú pesničku. Najprv jej zaspievam Stánky od Nedvěda. Nevie si vysvetliť vetu "Skleniček pár a pár tahú z trávy...". Potom čítame Slonicu. Zaspáva ešte pred koncom. Je 21. hod. Ona zvykla spať už o pol hodinu skôr.

Večer šiesty - dcéra nabudená na čítanie. Z knihovničky si vyberá Sloníča, ktoré chce zaspať. Vraj sa jej páči. Dočítame do konca. Dostáva pusu na dobrú noc. Zaspí.

Večer siedmy - uspáva babka. S knihou. Malá zaspáva približne v polovici čítania. Pochopil som, že nie som vhodný na čítanie takéhoto druhu literatúry. Ale Harry to aj tak vyhráva. I s votrelcom.

Verdikt - Kniha skutočne nezaručuje, že dieťa zaspí. Myslím si, že to ani nie je dôležité. Oveľa dôležitejšie je, že rodič číta (rozpráva) pri zaspávaní rozprávku. Hocijakú. Dieťa počuje jeho hlas, cíti sa v bezpečí a spokojne môže odfukovať až do rána.  Okrem toho - knihu sme čítali ešte veľakrát. Úspech bol síce nulový, no krpani sa rozprávka páčila. 

Počet strán: 32

Rok vydania: 2016

Knihu si môžete kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/283157-slonica-ktore-chce-zaspat.html