POTVOROBIJCI UŽ ČOCHVÍĽA V KNÍHKUPECTVÁCH!
"Keďže nám už Potvorobijci
doslova klopú na dvere, skúsme vytvoriť nejakú vizuálnu predstavu, kde sa príbeh odohráva. A dajme aj UKÁŽKU, veď ju už žiadali!" povedala jedna z
postáv knihy.
... a autor pritakal.
Paintball síce nehrá
prvoradú úlohu, no aj tak je táto military zábava dosť dôležitým prvkom knihy.
Patricij v plnej zbroji (Patriciovia - skupina na všetko odhodlaných mladých ľudí).
Lesy, rastlinstvo vyše
pása a neznámy terén. Ľahko sa tu dá stratiť.
Nemožno zabudnúť na
vodu. Jazero či rieka. Vedľa vody, na
vode, pod vodou - všade.
Za tým zamaskovaným
človekom sa nachádza zničená budova. Asi nejaký kravín, možno chliev. Viete si
predstaviť, že by ste boli nútení v ňom bývať? Potvorbojci si to predstaviť
vedia!
A nakoniec.... vytúžený úryvok :
........................................................
Boli tam. Lara prekvapená, Buco
ohúrený až tak veľmi, že tresol zadkom o zem, a Erik stojaci pri
Lukášovi držali spoločne ratište kopije. Celú zbraň, nielen kus kovu.
„Fuj! Kde to sme?“ Larina pokožka
zosivela, keď sa prvýkrát nadýchla zatuchliny avarskej svätyne.
Porozhliadli sa a zbledli
ešte viac. Niektoré ľudské torzá povešané po stenách sa hýbali. Možno za to
mohol slabý prievan, no každému sa zdalo, že telá nie sú mŕtve, ale mučené
umierajú v neznesiteľnej agónii. Chýbali im ruky aj nohy a podaktoré boli
preseknuté v páse. Buco začal dáviť. Lara sa chytila za ústa, aby ho
nenasledovala. Vytreštenými očami sa pozerala na obrovskú kopu všakovakých
lebiek pred sebou.
„Sme... sme v minulosti,“
odpovedal im.
„Čo za diabolské čary!“
zakričal za nimi bradatý kňaz vo svojom jazyku.
„To sú moje čary, biskup. Tie
ti neublížia.“ Lukáš sa cítil, akoby bol niekým iným.
Ani kamaráti ho nespoznávali.
Zatiaľ čo oni vyzerali rovnako ako v stane, on bol iný. Oči mu ostali.
Stále boli len úzkymi štrbinkami na sivastej tvári. Cez výrazné líca sa mu
tiahli hlboké, už dávno zahojené jazvy. Vlasy mal riedke a kde-tu
osamotený chlp pod nosom.
„Sú to moji priatelia, Adalram.
Prišli nám pomôcť!“
„Proti Zlu, ktoré sa tu rodí,
nám iní nepomôžu. Svoj boj si musíme vybojovať sami!“ odvrkol nahnevane.
Zem sa zatriasla. Spod
odhnitých lebiek začali vyskakovať tučné potkany a utekali preč. Nezastavili
sa, ani keď zbadali pred sebou skupinku ľudí. Kopa sa znova otriasla, zhora padali
zvieracie kosti.
Buco sa konečne pozviechal.
„Utekajme preč! Lukáš! Poď!“
skríkol, aby prerušil hrmot.
Kto je Lukáš? – prekvapene
k nemu vzhliadol mládenec s kopijou.
Lara sa otočila a hľadala,
kde je východ z prekliatej siene. Aj Erik odstúpil od svojho priateľa, ktorého
nespoznával.
Vtedy sa vrchol kopy lebiek
rozletel. Kosti lietali vzduchom, umučení na stenách začali kvíliť. Zlatá kaďa
začala bublať. Smradľavá tekutina v nej vrela spolu s množstvom ľudských
vnútorností.
Objavil sa démon. Bol obrovský.
Mal štyri nohy a vyzeral ako pes zvlečený z kože. Namiesto hlavy len
zakrvavená lebka plná veľkých ostrých zubov. Chvost mal dlhý a kostený
a divoko ním metal, takže zrážal zo steny jednu mŕtvolu za druhou.
„Ach nie!“ zakričal Erik
Lara zvrieskla hrôzou.
„Tak predsa,“ šepol chlapec,
ktorý bol ešte prednedávnom Lukášom.
Kňaz si zachoval rozvahu.
Ukázal na kopiju. Žiarila jasným svetlom.
„Podaj mi tú zbraň, chlapče, ja
ho zabijem!“ zadunel jeho hlas.
On k nemu ochotne
pristúpil, odovzdane sa mu pozrel do očí a nasmeroval k biskupovi
drevenú násadu.
Keď sa ale kopija dostala do
mužových rúk, čarovná žiara pohasla.
... a všetci boli zrazu
späť v stane.
Ako sa Vám pozdáva?
