nedeľa 28. decembra 2014

Recenzia - Morhen: Piaty živel

   Henrich H.Hujbert: Morhen – Piaty živel

Kniha pre tých, ktorí sa chcú nechať vtiahnuť do sveta slovanských mýtov, bohov a bájnych bytostí. Kniha, ktorá je iná než ostatné, nosiace nálepku slovanská fantasy. Prečo?   
 
   Keď v roku 2013 vyšiel románový debut Henricha H. Hujberta Morhen: Posledná kliatba, priaznivcov literárnej fantastiky rozdelil do dvoch táborov. Jedni boli z knihy uchvátení, naopak druhým prekážalo presne to, čo prví obdivovali. Knihe nepomohlo ani večné porovnávanie s Červenákovým Černokňažníkom. Ten vtedy novou dilógiou (Zlato Arkony) prežíval svoju renesanciu na slovensko-českom trhu a mal oddaných fanúšikov, ktorí nedokázali pripustiť, že slovanské obdobie mohlo vyzerať aj inak, než Roganových príbehoch.
   Netrvalo ani dva roky a Hujbert, respektíve jeho Morhen, sa znova pokúša o priazeň čitateľov. Znova ide o akčné príbehy zo sveta slovanských bájí, bohov a besov. Tentoraz sa ale autor (najskôr poučený z predchádzajúceho diela) rozhodol využiť kratšie texty, takže namiesto románu je kniha súborom piatich poviedok, ktoré sú tenkou nitkou popreplietané nielen medzi sebou, ale aj s pôvodným dielom. Päť poviedok, päť živlov, ktoré ovplyvňujú príbehy z  prostredia plnom čarovných bytostí, slovanských bohov a bôžikov, drakov i vedomcov. Dej odsýpa celkom rýchlo a to je značný posun oproti rozťahanému debutu. Autor tu jasne dokazuje, že kratšie texty mu idú lepšie, než dlhšie, čo samozrejme vidno aj pri týchto poviedkach. Posledná je najdlhšia, no viac poteší milovníkov staroslovanskej mystiky, než priaznivcov svižného epického deja.
   Jazyk je archaický. Text sa nečíta ľahko, občas škrípe medzi zubami ako piesok. Kniha rozhodne nepatrí do rúk tým, čo chcú jednoduché oddychové čítanie. Slovná zásoba je bohatá na zastaralé, no krásne slovanské pojmy, až treba Henrichovi Hujbertovi zložiť poklonu, že sa do súčasnej slovenčiny pokúsil navrátiť slová, na ktoré už väčšina z nás zabudla, prípadne ani nevedela, že kedysi existovali. ( Svojej dcérke teraz prikazujem: „Obleč si už konečne tie gace!“)
   Ak by sme päticu príbehov ohlodali na kosť, ostal by nám skelet jednoduchých ľudových rozprávok. Neprekvapia, pointa sa dá vytušiť hneď v úvode. Sú obalené silnými lyrizačnými prvkami až nadobúdajú rozmery mýtov, ba priam stredovekým legendám. Autorovi, akoby prišlo ľúto, že chýbajú legendy o Slovanoch z predkresťanského obdobia, tak sa pokúsil vytvoriť a ponúknuť ich čitateľom. Tým ale jednoznačne určil charakter možného príjemcu svojho diela. Radikálne zúžil okruh na záujemcov, ktorí sa nechávajú inšpirovať pohanskými zvykmi, na ľudí, venujúcich sa slovanskej mystike, či na tzv. living historikov obdivujúcich najmä obdobie nejakého 9. – 10. storočia, do ktorého boli (podľa môjho názoru) poviedky zasadené. Samozrejme, knihu si môže prečítať každý, ťažšie sa však v nej bude orientovať. Možno ale práve táto zbierka poviedok otvorí neznalým dvere do slovanského sveta.
   ... a záverečný verdikt – Asi by som túto zbierku nechcel čítať znova. To ale neznamená, že nespĺňala moje kritériá. Skôr naopak. Vedel som do čoho idem a to budú vedieť aj tí, ktorí prvý, románový, Morhen čítali. Skôr si viem predstaviť, nejaký atmosférický večer, kedy sedím pri ohni, dívam sa do útrob tancujúcich plameňov, moja dlaň položená na kolenách krásnej devy (vlastnej manželky) a počúvam príbeh práve z tejto knihy.
... a možno z úst samotného autora. 

Nakoľko som knihu obdržal v elektronickej verzii ešte pred jej krstom a dodnes som ju nenašiel v kníhkupectvách, bližšie informácie o tom, kde ju zohnať doplním časom.

Počet strán: 308
Jazyk: slovenský


       

streda 10. decembra 2014

Článok - Desať kníh, ktoré formovali môj fantastický svetonázor



Prichystal som si (pôvodne pre seba) zoznam desiatich kníh, ktoré má nejakým spôsobom ovplyvnili vo vnímaní, čítaní, písaní a prežívaní fantastiky. Dokonca som sa odvážil napísať ku každej aj popis. A nebudete mi veriť, trvalo to dosť dlho. Spočiatku som sa k desiatke nedokázal dohrabať, potom som musel dokonca škrtať. 
A ešte niečo-  ... Pán prsteňov v tomto súpise nie je!


Legenda (David Gemmell) – moja brána do sveta fantastiky. Bol to práve Druss Veliký, hrabě z Bronzu a ľudia brániaci pevnosť Dros Delnoch, ktorí mi ukázali, čo to tá (v Gemmellovom podaní hrdinská) fantastika vlastne je a ja som im za to vďačný. A pritom, dej je značne minimalistický. Jedna pevnosť, horda nepriateľov, partia čarodejných mníchov a jeden starnúci hrdina. Kam sa hrabe Minas Tirith!
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Trója, Světlonoš

Duna (Frank Herbert) – Kto ovláda Arrakis, ovláda vesmír. Kniha popisujúca mocenské boje o ovládnutie jednej púštnej planéty, o hľadaní nového Mesiáša, o fremenskom džiháde. Povinnosť pre každého, kto to s vedeckou fantastikou myslí aspoň trocha vážne.
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Mučená hvězda


Traja pátrači a záhada strašidelného zámku (???) – decká majú tendenciu hľadať strach. A ja som v tom období svoj strach našiel. Bol som tuším piatak a čítal som všetko, čo mi prišlo pod ruku, keď tu zrazu... kniha, od ktorej som sa nevedel odtrhnúť a pritom som sa bál jaxviňa! Viem, že ten pocit už nikdy nezažijem. Po Troch pátračoch, možno o rok – dva neskôr, som čítal vtedy dostupného Draculu. Ale to šteklenie v žalúdku už chýbalo. Zostalo v strašidelnom zámku. Autora nepoznám, ale kto čítal, vie, čo tri otázniky znamenajú.
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Traja pátrači a záhada šepkajúcej múmie.

Hyperion (Dan Simmons) – a znova sa vrátim do detstva. Ako dieťa (opravujem sa ... ako veľmi malé dieťa) som videl kreslený film. Dodnes neviem ako sa volal, no hneď na začiatku na akéhosi chlapca zaútočili prerastené komáre, bola tam raketa, časom som zistil, že sa chlapec stratil a hľadá svojho otca, boli tam vesmírne plavidlá, mŕtvolu pochovali tak, že ho vyhodili do vesmíru a ... Bol som fakt veľmi malý a ešte som nevedel, čo je to space opera. Teraz to už viem. Ale jedine Hyperion Dana Simmonsa mi dal spomenúť si zmyslový zážitok z toho neznámeho kresleného filmu. A pritom – Hyperion nie je jednoduché čítanie! Rovnako ako ten film nebol jednoduchý pre detský mozog.
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Ílion (ešte som nečítal, ale už sa chystám), Olymp (detto)

Talizman (Stephen King, Peter Straus) - young adult fantasy dvadsiateho storočia? Možno nie, no rozhodne kniha pre nie úplne dospelého čitateľa, ktorý ešte neokúsil Neila Gainmana. Chlapec putuje naprieč Amerikou, aby získal pre svoju ťažko chorú matku liek. A pomáha mu pritom jeden vkodlak. Knihu som v tej dobe zhltol za dva dni. Bola skvelá. Fakt!
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: To, Žiarenie (tieto knihy už ale nie sú určené mládežníkom)

Shannara (sága) (Terry Brooks) – kto si myslel, že medzi desiatkou mojich naj kníh bude Tolkienov Pán prsteňov, mýlil sa. Ale je tu jeho očividná vykrádačka. Skutočne ma bavila viac než Frodo a jeho partia. Alanon bol väčší frajer než Gandalf, zlo bolo (ako by som to povedal...) uchopiteľnejšie a ten jednoruký druid!!! Paráda! Asi by som to už znova nečítal, no celá séria ma chytila ... a nepustila
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: nečítal som

Felix a Gotek (William King) – milujem fantastiku, v ktorej sa bojuje. V ktorej sa bojuje veľa a ešte viac hláškuje (neviem, či také slovo existuje, no nevadí). A o čom inom by mali byť knihy, v ktorých trpasličí bojovník hľadá svoju slávnu smrť, vypúšťa jednu hlášku za druhou a jeho ľudský priateľ ho nasleduje len preto, aby mohol zapísať, ako hrdinsky šialený trpaslík zomrel?
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: nečítal som

Sága Trhlinových vojen (R.E.Feist) – v súčasnosti je in sága od G. R. R. Martina. Nebyť televízneho seriálu, možno by tak in nebola. A ak by natočili ságu od R .E. Feista, možno by bola viac in, než spomínaná Hra o trůny. Autor vytvoril úžasný príbeh a veľmi zaujímavé charaktery. Prvýkrát sa mi začala páčiť aj postava zlodeja (Jimmy Ručka), nehovoriac o čarodejovi Pugovi, ktorý by Gandalfa raz-dva strčil do vrecka.
-          ďalšie obľúbené knihy autora: Imperiálna sága, Hadia sága

Záhada Dračej steny (Jozef Žarnay) – sen všetkých školákov – postaviť sa k skalnej stene pozrieť sa do učebnice a hneď mať celé učivo v hlave. Alebo nájsť vesmírnu raketu, v ktorej je rozmnožovací šuflík (alebo, čo to bolo). Dať doň stokorunáčku a hneď ste boháčom. A ešte keď tá raketa vzlietne?! Moja najrýchlejšie prečítaná kniha. Niekoľkokrát!
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: určite má. No Dračiu stenu asi žiadna z nich neprekonala. Asi.

Biela Veža (trilógia Bohatier) Juraj Červenák – a ďalší slovenský autor. A znova sa Minas Tirith môže schovať. Aj Sauron. Na Koščeja Nesmrteľného nemá! Historická fantasy ako lusk. Pre mňa najlepšie Ďurovo dielo a úchvatné finále celej trilógie (i keď ... aj baba Jaga mala niečo do seba! Neveríte! Niečo sa šušká o slovenskom vydaní :D )
-          ďalšie obľúbené knihy autora: Bivoj, Chřestýš Callahan, séria o Roganovi


plus jedna kniha naviac:

Veža elfov (ja)  - zaujala ma minimálne tým, že som pri nej strávil najviac času, tým, že som v nej opísal svoju vtedy ešte nenarodenú dcéru, ktorá sa teraz povahovo skutočne podobá na trpaslíčku Lujsu, že som sa do nej snažil dať všetko, čo sa mi vo fantastike páči, že tam aj elfovia majú svoje chyby (a pritom sú bieli), že sa tam bojuje viac, než by sa (možno) malo, že ... Ale viete čo? Prečítajte si ju!
-          ďalšie obľúbené knihy od autora: nepoznám (zatiaľ)

 

    


 
 

       

piatok 24. októbra 2014

Recenzia - Reťazec skazy

Fredrik T. Olsson – Reťazec skazy

  
Severská literatúra je v móde. Máme tu storočného starčeka, ktorému sa zachcelo vyliezť z okna. Máme Nesba, hororového Lindquista, na poličke sa vyníma Millennium a v kúte sa krčí Pipi Dlhá Pančucha. A tak ďalej, a tak ďalej. Chýba nám už iba ak nejaký scenár. Nejaký scenár?

     Na Reťazec skazy sa internetom šíria samé ódy. Je v ňom dychberúca akcia, nečakané zvraty, šokujúce odhalenia, od knihy sa nedá odtrhnúť. Prípadne – je to náročnejšie čítanie pre dospelých. Pravda, aspoň tá moja pravda, je ale niekde inde.
   Príbeh – Istá spoločnosť zistila, že máme niečo strašné zakódované v našom DNA. Preto si najme (lepšie povedané ukradne) vedcov, ktorí majú zistiť, čo to je. Zistí sa, že v DNA je zakódovaná dosť frustrujúca budúcnosť ľudstva a následne ich napadne spásonosná myšlienka, ako z tej šlamastiky von. A vymyslia vírus, blbci jedni. Inak povedané – stačilo dať dokopy Armagedon, Nákazu (vynikajúci film) a niečo od Michaela Crichtona.
   Myšlienka ale nie je zlá ako jej prevedenie. Ak do sto päťdesiatej strany človek nevie, o čom vlastne číta, začína si zúfať. Ak sa ešte aj na strane dvestopäťdesiat len vysvetľuje, má chuť roztrhať knihu zubami. Tu už nejde o navodenie tajomnosti, toto je mučenie čitateľa! Niektoré veci sa mi dokonca zdali zbytočné. Napríklad súvislosť s klinovým písmom. Napriek nekonečne zdĺhavým vysvetľujúcim pasážam som sa nedozvedel, prečo sa tam spomínajú staroorientálni Sumeri? To aby autor mohol do deja zakomponovať fešnú doktorandku archeológie? 
Postavy – lekvárové. No dobre, poviem to slušnejšie – nezaujímavé. Hlavná postava kryptológ William sa hneď v úvode snaží spáchať samovraždu, len aby sa o pár kapitol neskôr zubami-nechtami držal života. A ani s ostatnými postavami si čitateľ nepodá ruku. Ak náhodou nejaká zomrie (a verte mi, že zomrie – veď ide o katastrofický thriller), bude mu to úplne fuk.
Štylistika (juj – aké čudné slová používam) – lepšie povedané, štýl písania. Vety sú krátke a úsečné, ktoré vlastne nič nepovedia, iba naznačia. Takže s dychberúcou akciou pozor! Väčšinou akcia ani nie je popísaná – iba jej náznaky. Ako keby ste kaskadérovi nejakého béčkového filmu naznačili: „Tak, teraz skočíš pod auto a nejako to už dopadne.“ A na čítajúcom ostáva domyslieť si, ako to dopadlo.  Nanešťastie, takýto štýl stráca dych aj pri vykresľovaní atmosféry a pomaly začne nudiť.
Scenár – autor je v prvom rade scenárista a Reťazec skazy je jeho prvotinou na poli beletrie. To, že filmové práva už kúpila spoločnosť Warner Bros., ma zo stoličky nedvíha. Veď koľko filmových práv sa už pokúpilo?! Radšej by som na plátne videl Priechod od Justina Cronina (prípadne Červenákovho Rogana), ale to je čisto moja osobná vec. Čo je už ale menej osobné, že Olsson neponúka beletristicky kvalitný produkt, ale iba rozšírený scenár.
Záver – Internetové ódy sú do veľkej miery hlasom ľudu. Kladné ohlasy prehlušujú záporne a mne je to vlastne jedno. Čas ukáže, či sa z Reťazca skazy stane hit, alebo zapadne prachom, ako mnohé iné a často oveľa lepšie literárne diela, než je táto kniha.
Čas ukáže, či som mal pravdu, alebo som sa mýlil.
... a ak som sa mýlil, tak ... pardon. 

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/207239-retazec-skazy.html    

  • Originálny názov: Slutet på kedjan
  • Počet strán: 535 strán
  • Väzba: pevná väzba
  • Rozmer: 125×200 mm
  • Hmotnosť: 480 g
  • Jazyk: slovenský jazyk
  • Rok vydania: 2014




utorok 21. októbra 2014

Recenzia - Dotyky budúcnosti

Dotyky budúcnosti – antológia slovenskej sci-fi

Ahoj! Tak som dnes dočítal tú knižku, čo som si zohnal na IstroCone. Volá sa Dotyky budúcnosti a je to antológia slovenskej sci-fi. Alebo slovenského sci-fi? – to naozaj neviem. Ide o to, že som človek, ktorý je často mysľou v minulom storočí, tak som bol zvedavý, aký pohľad majú naši autori na (zväčša) vzdialenú budúcnosť. A vieš, že všelijaký! No, radšej Ti to všetko popíšem.

Deň prvý – Začal som čítať až podvečer. To vieš, v robote samá robota, doma samá robota. Normálne som sa tešil, že trocha vypnem, kým sa uložím do perín a zaspím. Nevypol som. Prvá štvorica príbehov, to boli skôr len také výjavy nereálnej budúcnosti, než regulárne poviedky. Jozefa Žarnaya pozná určite každý. Kto by ho nepoznal?! Na jeho Tajomstve Dračej steny som vyrastal a rovnako na ňom vyrastali všetci môjho veku. Aspoň tí, čo nehrali futbal, skrývali sa pred staršími a silnejšími a snívali o tom, že raz zažijú také dobrodružstvá ako mladí hrdinovia jeho kníh.
   Jozef  Žarnay prispel do antológie krátku poviedku  Učiteľka angličtiny. A... a nepáčila sa mi. Možno sa iným páčiť bude, no nostalgia je sviňa a spomienky na Dračiu stenu nič neprekoná. Viem, som subjektívny, ale... ale ... našiel som tam aj jednu menšiu logickú chybu.
   Potom je tu Umelec života. Veľmi milý príbeh, škoda, že krátky. Je to jeden z textov, ktoré ma prinútili moje ústa skriviť sa do úsmevu. Jeho autorom je Jozef Tallo.
   Tretí bol Strom od Ondreja Kruga. Príbeh so zaujímavou myšlienkou, že zo stromov sa dajú získať informácie o minulosti.
   Aj Alexandra Pavelková (áno, to je tá osôbka, ktorá toho už napísala celkom dosť, napríklad cyklus kníh o vedme Vimke) prispela do zborníka. Jej Súkromná záležitosť je príjemným akčnejším oživením zborníka. Veď, kto by nemal chuť čítať o postave, ktorá vzrastom, vekom a trocha aj myslením pripomína Hit-Girl z Kick-Ass?
   A potom je tu Smetisko. Piaty z príbehov a prvý, pri ktorom som si uvedomil, že som si zabudol zavrieť ústa a slintám na knihu. Takto nejako má vyzerať správna sci-fi poviedka! Takéto zvraty, takýto nečakaný záver, takúto depresívnu atmosféru, takúto myšlienku, takúto... Ja neviem, čo ešte. Musel som si otvoriť Johnyho Walkera, z mrazničky vybrať zopár kúskov ľadu (jeden z nich bol zmrznutý karfiol, no aj to sa stáva) a spokojne rozdýchať to, čo mi poviedka dala.
   Prvý deň bol za mnou a ja som skonštatoval, že kniha má celkom dobrý rozbeh. A nielen kvôli Smetisku Jozefa Girovského.

Druhý deň -  Takéto rána nemám rád. Mrholí a je kosa. Nechce sa mi vstávať z postele. Nalistujem si ďalšiu poviedku a čítam. Zisťujem, že som radšej mal vstať a vykašlať sa na ňu. Naozaj... nestojí za veľa. Volá sa Tri farby a v pozadí príbehu sú akési boje na Slovensku. Maďari vs. Slováci, alebo také niečo. Akože politfiction. Alebo pokus o vtip? Tak, toto Štefanovi Huslicovi nevyšlo.
   Mal som pokazený celý deň. Vlastne cele doobedie. Motor auta na sračku, moja hlava na sračku, a tá poviedka mi k nálade nepridala. Už som ani nechcel znova sa do knihy začítať. Donútil ma iba manželkin argument – Ak nemáš čo robiť, tak choď sa malou do von. Mal som čo robiť. Znova som otvoril Dotyky budúcnosti.
   Zasaď strom, predaj dom (autor Juraj Toman). Príbeh o tom, čo má robiť človek, keď zistí, že je poslednou osobou na našej planéte. Hneď sa mi nálada zlepšila. Povzbudený hltavo sa púšťam do ďalšieho čítania.
   Tamagoči. Vždy som túžil mať tú malú elektronickú potvorku, ktorá by ma nútila, aby som sa o ňu staral. Samozrejme nie takú, o akej píše Marek Eliáš. Poviedka v sebe obsahuje zaujímavú myšlienku o rodičovstve a mám pocit, že sa v budúcnosti môžu autorove vízie naplniť.
   Michal Hvorecký a jeho Mrakodrap - čo o ňom napísať? Možno to, že ako čitateľ nečítam iba fantastiku. Aj Hvoreckého som čítal. Nie všetko, iba pár diel. A ani tie sa mi nepáčili. Rovnako ako táto poviedka. Bola skôr iba vykreslením budúcnosti, akýmsi obrazom, no príbeh chýbal. Dokonca som si dal poznámočku, že je to druhý najslabší text z celého zborníka. Asi som chybný, či čo. Mnohým sa totiž Hvorecký páči a teraz na mňa budú kydať. No a čo.
   Posledný kus, čo som v druhý deň (vlastne už večer, nakoľko sa stmievalo a Jojka začala nezmyselne prerušovať svoje reklamy akýmsi Panelákom) prečítal – Smietka si a v popol sa obrátiš. Nálada sa mi vrátila. Znova scifíčko podľa môjho gusta. Roboti, mimozemšťania – space opera ako lusk. Po dočítaní odkladám knihu a vŕtam sa v DVDčkach, kým nenájdem StarTrek s kapitánom Pickardom. Anton Štiffel ma svojím dielkom tak navnadil, že som ešte chvíľu chcel ostať medzi hviezdami v tajomne hlbokého vesmíru (Aj keď Wesleyho Crushera by som najradšej vymazal phaserom)

Tretí deň – ráno sa na mňa usmiala Zuska Stožická. Nie naozaj, aj keď ... ani to by mi nevadilo – úsmev má pekný (a za chrbtom Hromovlada). Jej príbehy mi vždy dokážu urobiť náladu. Keď mi je smutno, prečítam si jej Mamuta farby malinového lekváru a hneď je mi ešte smutnejšie. Teraz to nebolo inak. Črepiny z oblohy. Estetické, poetické sci-fi, ktoré sa nečíta kvôli príbehu, ale kvôli nálade, akú v čitateľovi autorka dokáže vyvolať.
   Nejedzte papriku – tak sa volá text Michala Jedináka a poviem o ňom len toľko, že je super. Fakt. A ja tomu príbehu naozaj verím. Vieš, čo uvidíš, keď budeš jesť štipľavú papriku a následne si prejdeš prstami po očiach? Správne – to isté, čo po dvoch fľaškách tequily. S tou tequilou som to vyskúšal, myslím, že v blízkej dobe overím pravosť poviedky aj na paprike. Bude fungovať. Určite. Odporúčam prečítať.
   Puma a tošiba – tak toto je číslo jedna! Myslím v tom najhoršom. Poviedka sa síce dostala do finále Ceny Fantázie v roku 2004, no mňa zaujala iba tým, že ma nezaujala skoro ničím. Námet podobný Smetisku Jozefa Girovského, spracovanie ... no, ehm - slang, argot – beriem to, ale nie na úkor čitateľnosti!

Tretí deň o tri hodiny neskôr – musel som si dať kakavko s piškótkami, aby som na Tomáša Knappka a jeho Pumu aj s tošibou zabudol.
   Pustil som sa do ďalšieho bádania slovenských sci-fi poviedok a ... ejha - Môj vesmír Lucie Droppovej ma zvona dostal do správnych koľají. Dystopický príbeh o tom, ako ľudstvo dokázalo zasviniť svoju rodnú planétu a teraz to robí s vesmírom. Dobré mottá, dobrá atmosféra a príbeh, ktorý skončí v tom najlepšom. Škoda. Ako úvod k dlhšiemu dielu úžasné.
   „Keby sme dostali do daru tri vesmíry, stačilo by pár letov a všade by to vyzeralo ako u nás doma.“ – nie je to nádherný citát? Téma k maturitnej úvahe ako vyšitá.
   Cestovanie v čase. Konečne niekoho napadlo písať aj o tomto vedecko-fantastickom fenoméne. A Diana Laslopová to zvládla skvele. Jej Zmena sa neberie úplne vážne (s tými kondómami to bol skvelý nápad) a pritom záver v sebe nesie pochmúrny náboj. Pekná, naozaj pekná poviedka.
   Perly z Huerfanu – ak mi táto poviedka niečo mala pripomenúť, tak určite Firefly. Skús si ju najprv prečítať, potom si pozrieť tento seriál. Alebo opačne. Loď, politický systém, dokonca aj postavy sú si podobné. Diana Majerová však píše dobre a ešte lepšie sa to číta. Alebo opačne.
   Tak, pre mňa sa skončil tretí deň. Stačilo? Ak nie, počkaj si na štvrtý. To už knihu určite dočítam.

Štvrtý deň – je sychravo, von by som ani psa nevyhnal. Nanešťastie ja do práce musím. Beriem si so sebou knihu. Vedenie nie je v robote, nik ma nebude rušiť. A ani neruší. Tak čítam.
   Granátový vesmír je ... je ... je, no, tak trocha ťažšie čítanie. Nie štýlom, ako je text napísaný, skôr informáciami, ktoré čitateľovi dáva a potom vyžaduje, aby ich potom dokázal pochopiť. Niečo ako Mučená hviezda od Herberta. Nepoznáš? Nevadí. Prečítaj si túto poviedku. Napísala ju Jana Plauchová.  To je tá osôbka, ktorá nedávno vydala sci-fi triler Večnosť omylov. Ešte som tú knihu nečítal, sú však na ňu dobré ohlasy, takže možno raz sa dostanem aj k nej. Inak – autorka študovala všetky možné –ógie a -ómie(systematická aj molekulárna biológia, astronómia, ekológia) tak si vieš predstaviť, s akými informáciami pracuje v texte.
   Requiem za zázrak – alebo „Plány v plánoch iných plánov.“. Viem, je to z Duny a táto poviedka nemá s Dunou nič spoločné. Možno tie plány v plánoch... Ide o to, že nás zotročili mimozemšťania. Všetkých. Jeden chlapík sa zaľúbi. Do mimozemšťanky. Ďalšiemu (mimozemšťanovi) sa to nepáči a potom začnú plány v plánoch. Trocha lovestory, trocha špionáž, trocha akčný príbeh. Poklona autorke – Lia Halčínová.
   Veterán – príjemná jednohubka o starom vojnovom veteránovi. Sestry Droppové sú zárukou kvality a Zuzana Droppová túto poviedku dobre ukočírovala. Dokonca aj narábanie postavy so zbraňou je uveriteľné. Kde sa to v tých ženách berie?
A posledný text – Tadáááááá! Prach a Mungo. Slintám, zízam na písmenká a ticho závidím, že niekto dokáže dať na papier takýto kvalitný text. Nechcem o ňom prezradiť nič, až na to, že u mňa je to numero uno z tohto zborníka. Vesmírne sci-fi  to je moja srdcovka. A Marek Slabej mi týmto príbehom znova spôsobil arytmiu srdca (predtým to bolo jeho Otázkou porozumenia z Ceny Fantázie).
   Končím. Je po pracovnej dobe. Končím v robote, končím aj s knihou. Ešte som nestihol prečítať záverečnú esej Miloša Ferka, ktorá zaiste musí byť kvalitná ako vždy, nestihol som Vydavateľskú bodku, no už nič nezmením na fakte, že tento zborník je krásnou ukážkou toho, ako sa slovenská vedecká fantastika môže bok po boku postaviť tej svetovej a a pritom stáť vzpriamene a hrdo.


  • Počet strán: 272 strán
  • Väzba: pevná väzba
  • Rozmer: 125×205 mm
  • Hmotnosť: 450 g
  • Jazyk: slovenský jazyk
  • Rok vydania: 2014     

  

utorok 30. septembra 2014

Recenzia - Na hroby

Na hroby – antológia poviedok

Antológia českých a slovenských žánrových poviedok o živote, smrti a krehkej hranici medzi nimi, má niečo do seba. Lepšie povedané – Má niečo v sebe. A to niečo vás dostane do kolien. Doslova.

   Táto útla knižka klame telom. Vlastne obalom. Čo na tom, že nad názvom sú oranžovými písmenami zvýraznené tri slová SCI-FI; HORROR; FANTASY. Kto uvidí ilustráciu, jediné, čo ho napadne, bude, že všetky poviedky v knihe sú prinajmenšom strašidelné. A to nie je pravda. Z niektorých mrazí, iné citlivejších čitateľov možno znechutia, no nedá sa povedať, že by každý autor, ktorý prispel svojím textom, chcel úmyselne vyvolávať hrôzu.
   Pocity áno – strach nie. Aspoň nie všetci.
   Takže, zatiaľ čo u Jana Kotouča a jeho poviedky Ex Luna, anihilatio si čitateľ na konci s pokojom utrie svoje spotené čelo, pri Freske Kataríny Soyky krvný tlak stúpne do neuveriteľných čísel.  Drabble Jiřího W. Procházky vyvolajú sarkastický úškrn, pochopenie pointy Strážcov galaxie Marka E. Pochy spôsobí, že po tele nabehnú zimomriavky.  
   Ak má autor niečo spoločné so svojimi postavami, chcel by som spoznať psyché Lenony Štiblaríkovej. Jej Mladuchy na zabitie v sebe skĺbili reality show typu Nevesta pre milionára s kultovými osemdesiatkovými filmami. Komando so Švarcíkom sa nechytá.
   Podobne je na tom Hanina Veselá. Poviedka Máme to v krvi síce nepatrí medzi najoriginálnejšie, no dobre sa číta. Akčný príbeh o démonoch, ktorý kdekomu môže pripomenúť Johna Constantina (dokonca hlavná postava je podobne nikotínom prežratá ako on) má spád. Škoda len, že záver málokoho prekvapí.
   Záver sa nevydaril ani Honzovi Vojtíšekovi, no osobne si myslím, že o vhodné ukončenie mu ani nešlo. Jeho Přání smrti má dych vyrážajúci námet, s ktorým sa dokázal dobre pohrať. Dokonca som v istých chvíľach uvažoval, kde sa končí miera slušnosti v hororových poviedkach (myslím tým situáciu – matka, dieťa a vrah).
   Potom je tu vlkodlačí Strýček Jozefa Horkého (áno, to je jeden z nedávnych šéfredaktorov Pevnosti), krátky ironický Manifest Janka Išu (uff – dúfam, že správne skloňujem) a napokon Petra Slováková.
   Ak som pred chvíľou napísal, že by nebolo zlé poznať, akým spôsobom rozmýšľa Lenona, u Petry Slovákovej musím poznamenať, že by som to radšej ani vedieť nechcel. O čom je Trochu jiná smrt? O kyberpunku, o šváboch, o bratskej láske... alebo, ako to povedala jedna z postáv príbehu „Spojil sem technický pokrok s parapsychologií.“
   K týmto poviedkam je treba pripočítať mysteriózny úvod zostavovateľa antológie, ktorým nie je nik iný ako Mark E.Pocha a záverečnú esej o minulosti a súčasnom stave literárneho hororu. Práve tento populárno-náučný text  Dušana D. Fabiana je vhodné viackrát si prečítať, prípadne si vštepiť do mozgu, aby ste sa potom mohli chváliť u priateľov, čo všetko o horore viete.
   Knižku môžem najmä chváliť. Síce má aj pár nedostatkov napr.  - zodpovednému redaktorovi unikla strana 89 /a možno aj iné/ ; mäkká väzba sa mi začala rozpadávať v rukách, niekomu nebude šmakovať, že poviedky sú nielen v slovenčine ale aj v češtine a  Jiří Walker Procházka toho mohol napísať viac. Zážitok z príbehov o všemožných podobách smrti bol ale viac než pozitívny.
Pozitívny?
... jednoducho NEZABUDNUTEĽNÝ


§  Počet strán: 228 strán
§  Rozmer: 120×160 mm
§  Jazyk: slovenský jazyk, český jazyk
§  Rok vydania: 2014




             



nedeľa 6. júla 2014

Recenzia - Silo

Hugh Howey - Silo
  
Nostalgia je sviňa. Prepadne vás vo chvíľach, keď to najmenej čakáte. Stačí nejaký intenzívny pocit, vôňa, pohyb, ktorý ste dávno nerobili. A je to tu! Vy spomínate.

   S nostalgiou skúsenosti mám. A rovnako mám skúsenosti so Silom. Vlastne s Vaultom. Písal sa rok (tuším) 1997 a ja, mladý a krásny, som trávil noci za monitorom svojho (vtedy) nabúchaného počítača. Oči ma pálili, o pravú ruku sa ma pokúšal syndróm karpálneho tunela. Hral som príbeh s veľkým P. Hrdina, ktorého som ovládal, pochádzal z Vaultu 13 – z protiatómového bunkra, v ktorom sa nanešťastie pokazil vodný čip a nemali náhradný. Preto musel podniknúť cestu na povrch a pokúsiť sa zohnať nový. Hral som Fallout.
   Kniha, ktorej autorom je Hugh Howey, sa zaoberá životom ľudí práve v takomto bunkri. Má veľké množstvo poschodí (naozaj veľké množstvo) a v jednoduchosti sa dá opísať ako obrovský mrakodrap, ktorý ktosi otočil a vrazil do zeme. Jeho obyvatelia museli prijať drsné pravidlá, aby prežili. Každý má svoje miesto v spoločnosti a dôsledne ho dodržuje. Existuje tam lotéria na splodenie dieťaťa, partnerské vzťahy sú regulované. Po smrti sa telá stávajú kompostom, hnojivom pre rastliny, ktoré nikdy nevideli skutočné slnečné svetlo. Každý prehrešok je potrestaný. Trestom je napríklad čistenie kamier na povrchu, ktoré sú jediným spojením s vonkajším svetom. Je to trest smrti, nakoľko ovzdušie tam hore je prudko jedovaté. Napriek tomu, sú ľudia, ktorí sa dobrovoľne prihlásia vykonať túto službu.
   Problém nastáva, keď sa tým dobrovoľníkom stáva hlavný strážca zákona.
   Literárna vedecká fantastika v súčasnosti nemá príliš veľa dôvodov na radosť. Preč je doba velikánov ako Ray Bradbury, Arthur C. Clarke, Isaac Asimov. Aby vôbec sci-fi prežilo, muselo sa zakryť plášťom young adult literatúry, takže namiesto hlbokomyselného posolstva dnes máme sexuálnu náruživosť dvoch mládežníkov väčšinou opačného pohlavia.
   V Sile sa so sexom nepracuje. Ani s láskou nie. Silo je jednoducho dospelejšie čítanie. Postavy premýšľajú a aj konajú logicky, popisujú sa tu politické intrigy, pátra sa po pravde a keď sa k nej konečne dopátra, zistí sa, že by bolo možno lepšie, ak by obyvatelia bunkra ostali v nevedomosti. Lebo nevedomosť je jedna zo základných bodov prežitia.
   Dielo má silne alegorické prvky. Poukazuje, ako súčasné mocenské vrstvy dokážu manipulovať s ľudskou populáciou. Ako dokážu utajovať skutočnosť, ako masa funguje, keď sa dozvie, že ňou bolo manipulované. Ako funguje strach z nepoznaného.
   Napriek týmto prvkom kniha nie je ťažkým čítaním. Čitateľa vtiahne a už nepustí. Aj keď je pravda, že by možno nebolo na škodu, ak by autor čo to vyškrtol skôr, než sa dielo dostalo na verejnosť. Opisov tu je na môj vkus viac, než by sa mi to páčilo. Je to síce iba môj subjektívny názor, ale ja napríklad nepotrebujem vedieť, ako funguje postapokalyptická vysielačka, ani ako ju opraviť. (Možno tak fungujú aj súčasné vysielačky, no mňa to nezaujíma). Ako nahodiť čerpadlo, ako vyrobiť ochranný oblek, ktorý ochráni pred jedovatými plynmi na povrchu atď.. atď. S knihou človek dostane aj manuál na prežitie v postapo svete. Lenže to je iba malá muška na kráse a dá sa prežiť (alebo opisy jednoducho preskočiť).
   Napriek epike, akou námet ovplýva, je dielo skôr komorného rázu. Veľká väčšina deja sa odohráva pod zemou, keďže krajina je silne zamorená. Akčným pasážam sa autor vyhýba a keď už tam sú, málokedy sa popisujú priamo. Inak povedané – väčšinou sú napísané spôsobom: „Sedel som a čítal som knihu. Vo vedľajšej miestnosti ľudia po sebe strieľali, zabíjali sa, no ja som sa bál vystrčiť nos.“  
   Na to, aby nás Howey udržal v napätí, nepotrebuje do deja pridávať akciu. Stačí mu postupne odhaľovať temné tajomstvá sila. A že  tých je tajomstiev veľa, tým si môžeme byť istí. Dokonca tak veľa, že po dočítaní knihy nám budú  hlavou víriť otázky, na ktoré sme nedostali odpoveď. A jedna z tých otázok bude znieť: „Existuje pokračovanie?“
   My len musíme veriť, že existuje.
   My vieme, že existuje.


§                     Originálny názov: Wool
§                     Počet strán: 560 strán
§                     Väzba: pevná väzba
§                     Rozmer: 156×234 mm
§                     Hmotnosť: 810 g
§                     Rok vydania: 2014

  
  



nedeľa 29. júna 2014

Recenzia - Doktor Spánok

Doktor Spánok – Stephen King

Keď pred vyše štvrť storočím dopísal Stephen King svoj román s názvom Žiarenie, netušil, že sa k nemu niekedy v budúcnosti vráti. Stalo sa. A tak v roku 2014 zazrelo svetlo sveta voľné pokračovanie - Doktor Spánok.

   Premýšľali ste niekedy o tom, čo sa stalo s obľúbenými hrdinami kníh po tom, ako ste dočítali poslednú stránku? Premýšľali ste nad tým, čo mohol osud nadeliť tomu milému chlapčekovi zo Žiarenia?
   Dan Torrance dospel. Nočné mory ho neopustili, jeho nadprirodzené schopnosti mu ostali a on sa začal utápať v alkohole. Pitie tlmilo jeho žiarenie, chránilo pred prízrakmi, no oberalo o zdravý rozum. Jedno peklo vystriedalo druhé. A keď si už bol istý, že sa z toho bahna nevyhrabe, našiel pomoc. Noví priatelia, nové mesto, nová robota. Až sa zdalo, že sa jeho život obráti k lepšiemu. A v tom sa mu ozvalo mladé dievča. Telepaticky sa s ním spojilo a žiadalo o pomoc. Na svete totiž existujú zlé bytosti, ktoré sa živia akousi parou a tú dokážu získať iba umučením detí, ktoré žiaria.
   Už hneď na začiatku knihy nasadil King latku vysoko a čitateľ mu drží palce, aby tá strašidelná atmosféra vydržala až do konca. Použije jeden zo základných atribútov, ktoré horor robia hororom. Strach o dieťa. Keď sa narodí malá Abra – dievčatko s výnimočnými schopnosťami ten strach sa znásobí. Zájde autor naozaj tak ďaleko a urobí z malého nemluvniatka bezbrannú korisť? Nezájde. Napätie rýchlo upadne a autorovými očami sledujeme, ako sa z bábätka stáva mladá slečna a z Dana ožrana príjemný ošetrovateľ v hospici, ktorý dokáže umierajúcich previesť na druhú stranu. A potom prichádza Pravý uzol. Skupina, ktorá putuje po Amerike v karavanoch a loví deti. Konflikt na seba nechá čakať asi do polovice knihy. Zrazu atmosféra začína hustnúť a posledných dvesto strán čitateľ znova číta jedným dychom (alebo bez dychu, ak vydrží). To je typické čaro kingoviek.  
   Pasáže z Danovho života sú najzaujímavejšie. Stephen King bol v minulosti alkoholikom a svoje skúsenosti dokázal v postave mladého pijana dobre zúročiť. Dobre vedel, čím mladík prechádza, ako sa cíti, ako funguje jeho opilecké podvedomie. Napriek tomu, Dan nie je Jack Torrance zo Žiarenia. Nemá takú zvrátenú charizmu ako jeho otec, dokáže rozlíšiť dobro od zla.
   Abra je v diele postavou plochou a v istom úseku knihy bohužiaľ až nudnou. Po zistení, kto sa pokúša o jej život sa charakter dievčaťa mení a v strhujúcom finále sa ukáže, čo si Carrie (pardon – Abra) o svojich nepriateľoch myslí.
   Najhoršie na tom je práve Zlo. Autorovi zožerieme všetko. Je vynikajúcim fabulátorom, píše zaujímavo, čitateľa dokáže vtiahnuť do svojho sveta a už nepustiť. Zlo v jeho knihách má rozličnú podobu. Či už je to besný pes (Cujo), klaun (To), hotel (Žiarenie). Keď sa Zlo objaví, nabiehajú zimomriavky. Skupina postarších karavanistov však nevystraší nikoho. Darmo je v diele popísané, ako zavraždia malého chlapca. Seniori, ktorí ledva dokážu udržať moč, nemôžu byť vhodným súperom pre niekoho, kto má priezvisko Torrance a kto prešiel tortúrou hotela Pekná vyhliadka.        
Zaujímavosťou tejto knihy sú milé odkazy na rozličné popkultúrne diela. Objaví sa tu Harry Potter, cituje sa Glum z Pána prsteňov, spomína sa Hunger Games a svoju úlohu dostane aj Daenerys Targaryen zo ságy Piesne ľadu a ohňa. Dokonca si tatko King neodpustil urobiť malú reklamu na knihu svojho synátora (ktorý píše pod pseudonymom Joe Hill) a tak sa tu čitateľ dozvedá o Charlie Manxovi a jeho starom Rolls-Royce. Pre samotný dej táto postava nedôležitá, rovnako nie sú dôležité ani ostatné odkazy, no ako „easter eggs“ potešia.
   Treba sa ale porozprávať aj o záporoch. Nie je ich veľa. Okrem monotónnej strednej pasáže, sú vlastne iba dve.
   Kingovi sa najskôr zazdalo, že jeho The Shining musel čítať už každý a preto tu bez okolkov vyrozpráva, ako to vlastne v hoteli Pekná vyhliadka bolo. Prezradí všetko. Čo sa tam stalo, kto prežil, kto zomrel. Kto bol dobrý, kto bol zlý – taký maxispoiler od samotného autora.  
   Druhou vecou, ktorá nepoteší čisto slovenského čitateľa, je preklad. Vlastne skôr redakčná práca. Chýb síce nie je toľko ako v Žiarení, no ako keby z nás vydavateľstvo Ikar chcelo vytvoriť betatesterov. Občas vypadne písmeno, občas sa stratí čiarka (čím veta nadobudne úplne iný význam). Občas sa  z Jacka stane John. Kniha stojí isté peniaze a nemala by sa dodávať ako polotovar!   
   Môj záverečný verdikt:
   Doktor spánok nie je Žiarenie. Nemá takú mrazivú atmosféru ako jeho predchodca. Na to mu chýba Jack a je tu prebytok dôchodcov. Napriek tomu ide o skvele napísané dielo, ktoré medzi ostatnými „kingovkami“ určite nezapadne prachom .


§  Počet strán: 640 strán
§  Väzba: pevná väzba
§  Rozmer: 135×206 mm
§  Hmotnosť: 690 g
§  Jazyk: slovenský jazyk
§  Rok vydania: 2014



nedeľa 1. júna 2014

Recenzia - Žiarenie

Žiarenie - Stephen King

 
Kultový román Stephena Kinga aj teraz vyvoláva rovnako mrazivé pocity ako v dobe svojho vzniku. Neveríte? Tajomný hotel otvára svoje brány, stačí doň vstúpiť.

   Hotel Pekná Vyhliadka je jedným z najkrajších horských hotelov na svete. Je to letný hotel. V zime sa zatvára a spravuje ho zimný správa so svojou rodinou. Pol roka tam ostávajú odkázaní sami na seba, zaviati snehom a ich jediným spojovateľom s civilizáciou je vysielačka.
   Tento rok prijali nového správcu. Je ním Jack Torrance, nádejný spisovateľ a bývalý stredoškolský učiteľ, ktorého vyhodili zo školy kvôli inzultácii jedného zo svojich študentov. Okrem toho, je to bývalý alkoholik. Jeho žena nebola príliš nadšená manželovým novým zamestnaním. Ich vzťah však pomaly viedol k rozvodu, preto od hotela očakávala, že tam, v idylickom prostredí hôr, si dokážu znova nájsť cestu k sebe. Majú jedného syna. Malého, päťročného Dannyho. On je ... iný, než bežné deti. Vidí veci, ktoré ostatní vidieť nemôžu, často vie predpovedať, čo sa stane. Žiari.
   Jack je z roboty nadšený. Verí, že konečne, vysoko v horách, sa mu podarí dopísať divadelnú hru, ktorá ho preslávi. Aj keď, samozrejme, aj on má nejaké obavy. Predchádzajúci správca počas minuloročnej zimy v tomto hoteli zavraždil svoju ženu a dve malé dcérky. A to nie je jediné pochmúrne tajomstvo Peknej Vyhliadky.
   Kniha Žiarenie (The Shining) bola napísaná v roku 1977, teda nie je žiadnou novinkou. Konečne, po dlhých tridsiatich šiestich rokoch, sa dostala na pulty kníhkupectiev aj v slovenčine, za čo môžeme ďakovať vydavateľstvu Ikar. Dôvodom akiste bolo aj to, že Stepheng King sa po rokoch rozhodol napísať pokračovanie, ktoré nesie názov Doctor Sleep (Doktor Spánok) a tiež vychádza v našom jazyku.
   Žiarenie má neuveriteľných 688 strán a patrí k tomu lepšiemu, čo Stephen King napísal. Je to síce grafoman, ale čitateľa si dokáže udržať v napätí od prvej do poslednej strany. Už len popis rozkladu Jackovej osobnosti pripúta človeka ku knihe tak, že ju nedokáže odložiť, pokiaľ ju neprečíta. Atmosféra strachu hustne a sprvu harmonický život Torranceovcov sa mení v pravé peklo. Deju sa dá vytknúť iba málo. Možno to trocha autor prehnal s mystikou a na konci je takých, ktorí dokážu „žiariť“ viac, než by bolo vhodné, ale to sa v  duchárskom príbehu dá prepáčiť. Horšie je to s celkovou redakčnou úpravou.
   Obálka je parádna a naladí, ale preklepy by v texte naozaj nemuseli byť. Nikde som napríklad nepočul o existencii autikorových hrncov. Potom sú tu vety typu:  „Zažala nočnú lampu s obrázkom Snoopyho, zaspával na psej búde.“ (s.197). Úsmev na tvári vyčarí veta: „Vnútorná teplota mu klesla na mínus dvanásť pod nulou.“ (s. 266). Ešte o čosi horšie vyznieva, keď tu Danny svojho ocka „šudí“ a pár ďalších perličiek kazia čitateľský zážitok.
   Túto knihu možno niektorí poznajú z českého prekladu, kde sa hotel volal rovnako ako v origináli – Overlook a román mal názov  Osvícení. Pravda, slovo Žiarenie má bližšie k anglickému The Shining, no české Osvícení sa zdá byť atmosférickejšie, temnejšie. A o temnotu tu práve ide. O Zlo, ktoré sa prebúdza s každou prečítanou stránkou až čitateľa mrazí.
   Preto už iba záverečné varovanie: Nečítať v noci! Alebo... práve naopak.

Podrobnosti

  • Originálny názov:  The Shining
  • Počet strán: 672 strán
  • Väzba: pevná väzba
  • Rozmer: 130×205 mm
  • Hmotnosť: 720 g
  • Jazyk: slovenský jazyk
  • Rok vydania: 2014



utorok 6. mája 2014

Poviedka - Ponorka Červený November

Ponorka Červený November   

Jedna z mojich kratších poviedok z oblasti FanFiction. A div sa svete... v roku 2011 vyhrala aj nejakú cenu! Takže, kto má chuť, nech sa páči. Paluba ponorky Červený november vás víta. ... a pre hráčov, ktorí poznajú stolovú hru Red November je to povinnosť.

Súdruh Lopuchin, kapitán slávnej gnómskej ponorky Červený November, chrápal. Hlava mu oťažela asi pred hodinou, tak si ju položil na poloplnú fľašu vodky a teraz vo svojej kajute nahlas odfukoval. Z jeho pohľadu bola naozaj tá fľaša poloplná. Vždy bol optimistom.
   „Súdruh Lopuchin, takého ako ste vy naše námorníctvo potrebuje.“ povedal mu raz dávno generál Marinovskij – najväčší gnóm všetkých čias, alebo aspoň najväčší gnóm, akého kedy Lopuchin videl.
Veľkosť – tá bola v jeho myslení naozaj dôležitá.
   „Viete stranícky uvažovať, vydržíte veľa a nikdy ... nikdy nestrácate nádej.“ pokračoval vtedy Marinovskij neustále potriasajúc  mu rukou (čo bolo v dôsledku alzheimera, o čom však Lopuchin nevedel) „My, náš slávny gnómsky národ, vás potrebujeme. Budete veliť najnovšej atómovej ponorke – Červenému Novembru. Je to plavidlo s motorom, aký ešte žiaden gnóm nikdy nevidel.“
   Bola to pravda. Nikto nevie, ako a kto ponorku zostrojil, kto vymyslel pre ňu motor ani ako funguje.
Keď to ide, netreba sa do toho montovať – gnómske heslo, ktorého sa do bodky držal aj súdruh Lopuchin a trojica ďalších námorníkov sa nudiacich teraz v útrobách plavidla.
   Na lodi vládol už pár dlhých dní pokoj. Sonar občas tupo zapípal, to keď sa objavila väčšia ryba, no našťastie žiadna nejavila záujem o plechové monštrum s červenou hviezdou namiesto ňufáka. 
Námorníci sa tiež, síce bez prítulnej fľašky vodky, nudili.
   Vojak Tonko hral mariáš v pretlakovek komore sám so sebou. Ostatní s ním totiž odmietali hrať. Vyhovárali sa  na to, že proti majstrovi jeho formátu nemajú žiadnu šancu. Pravda však bola taká, že Tonko trpel nadmernou plynatosťou a preto ho často zatvárali do pretlakovej komory, kde „ako mu ostatní súdruhovia tvrdili“ sa všetok zbytočný tlak dostane do mora. Nebol si istý pravdivosťou ich tvrdenia, no na štyri holé steny si už zvykol. Doniesol si sem okrúhly drevený stôl a rozložil naň kôpky kariet, ku ktorým sa postupne presúval podľa toho, ktorá kôpka bola na ťahu. Najradšej mal kôpku s menom Nasťa – bola totiž jedinou kôpkou ženského rodu na palube ponorky.
   Vojaka Tonka volali Tonko a pritom nikto nevedel, či ide o meno alebo priezvisko. Nevedela to ani matrikárka, keďže na úrad v deň jeho narodenia poslal spoločensky unavený otec chlapov z krčmy a tí sa prekrikovali  nešťastnej matrikárke hlásiac radostnú novinu. Tá ho nakoniec zapísala ako Tonka s priezviskom Tonko, pohlavia mužského.
   Za to meno druhého námorníka ponorky si zapamätal každý. Súdruh Chačikulin Čikčuličin, arménsky gnóm známy takmer vo všetkých prístavných krčmách zajakavosťou. Kým sa mu podarilo vysloviť svoje meno, nastal čas na ďalšiu rundu a preto ho krčmárski štamgasti s radosťou vítali ako presného stopéra, ktorým si merali čas počas nespočetných pitiek.
   Vojak Čikčuličin sa na palubu ponorky dostal úplnou náhodou a to najmä kvôli kapitánovej fóbii z vyšších gnómov než je on sám. Na výške mu totiž veľmi záležali. Čím bol podľa neho gnóm vyšší, tým bol aj múdrejší (preto tá fascinácia súdruhom generálom) a on žiadneho múdrejšieho od seba na Červenom Novembri mať nemienil. Chačikulin meral tridsaťšesť centimetrov, čo bolo o celých šesť centimetrov viac než súdruh kapitán. Stalo sa však, že počas čítania jeho osobného spisu dopadol na papier Lopuchinovi chlp z fúzov, ktorý nahradil desatinnú čiaru. Kapitán sa hneď potešil. Bude mať na palube osobu, ktorá dokáže vyčistiť periskop zvnútra.
   Čikčuličin to však do dnešného dňa nedokázal, čím si automaticky znepriatelil súdruha Lopuchina a na lodi prežíval už pármesačné peklo. Za všetko môže on, všetko sa pokazí kvôli nemu, všetko musí dávať do poriadku on. Aj keď ... všetko, čo sa na ponorke pokazí, pokazí on a preto by malo byť logické, že aj opravy my mali ísť na jeho triko.
   Posledný člen posádky - Kowalski. Jeho rodičia sú poľskí gnómski prisťahovalci, ktorí pôvodne zmýšľali emigrovať na Západ, len si pomýlili smer. Aby si potom obmäkčili úrady, zapísali svoje dieťa ešte pred počatím k námorníctvu a už v ranom detstve sa z neho snažili vychovať hrdého občana Zväzu gnómskych socialistických republík. To sa im síce úplne nepodarilo (mládenec už od malička mal zbytočné otázky typu“ „Prečo je len červená dobrá?“ , „Prečo bola Októbrová revolúcia v novembri?“), no v jedenástich rokoch mu zbalili kufre a odsunuli ho z rodinného hniezda do kasární, kde vymenil svoje obľúbené knižky za bajonet.
..................................................
    „Súdruh kapitán, súdruh kapitán!“ začal búchať na železné dvere vyplašený Tonko.
   Robil taký hluk, že sa Lupochin nemohol nezobudiť. Postrapatil si mastné vlasy, nasadil si kapitánsku čiapku a tackavým krokom sa prinútil otvoriť dvere kajuty.
   „Čo sa deje, vojak?! Búšite mi na dvere, až mi z toho ide hlavu roztrhnúť!“
   „Súdruh kapitán! V pretlakovej komore horí!“
   „Ho .... čo?“ vytriezvel náhle Lopuchin.
   „Ho ... rí, súdruh kapitán!“
   „A to ako?“
   „Praskavo a príjemne, súdruh kapitán!“
   „Myslím tým, ako že tam horí?!“
   „Nehoda ...“
   „Nevrav, že to bola nehoda, súdruh! Povedz mi, čo sa tam stalo!“
   „No,...“ preglgol nasucho Tonko „Súdruh Čikčuličin za mnou prišiel, keď som hral karty. Položil svoju fajku na Nasťu .... vlastne, položil svoju fajku na moje karty a ...“
   „Ako mohol?!“ zvýšil svoj hlboký tenor kapitán „Vari nie je v celej ponorke zakázané fajčiť?!“
Za sebou zacítil dym z cigary, ktorá mu dohárala v popolníku. Bol si istý, že Tonko tento dym necíti. Je len vojak – on nesmie cítiť.
   „Áno, súdruh kapitán! Je to zakázané. My sme mu to hovorili. Ale čo teraz s tým?“
   „Tak to uhaste!“
   „Nemáme čím hasiť, súdruh kapitán! Všetky hasiace prístroje ste nám nakázali vyhodiť, lebo, ako ste správne tvrdili ,nadnášali nás , a preto sa nám nedaril ponor.“
   „Vidíš?! To je pravda!“ poškrabal sa za neupravenú bradu Lopuchin.
   Chvíľu ostal ticho stáť, aby vojak videl, ako tuho premýšľa, potom sa otočil do kajuty, niečo odtiaľ zobral a s frflaním podal Tonkovi
   „Na, tu máte. Haste!“
   V rukách prekvapeného vojaka sa objavila poloplná fľaška vodky.
..................................................
    Tonko si nahlas vzdychol. Stojac pred pretlakovou komorou načúval ako divoko blčí oheň.
Logol si z fľaše. Následne si upil druhýkrát. Zistil, že akýmsi zázrakom sa mu ruky prestali triasť strachom, tak si dal ešte jednu na povzbudenie a od úst si odtiahol fľašu, až keď v nej bolo prázdno.    To už ale vedel, čo musí urobiť. 
   Fľaša vodky mala na jeho myslenie výrazne pozitívny vplyv, preto už neotáľal, rozrazil ako pravý hrdinský gnóm dvere a vbehol do ohnivej smršte. Napriek zhrdzavenému železnému ventilu na vonkajšom poklope sa únikový východ zaraz otvoril.
Dnu sa začala vlievať ľadová morská voda.
..................................................
    „Súdruh kapitán! Súdruh kapitán!“ znova začul buchot na dvere svojej kajuty Lopuchin.
   Ten hlas poznal. Patril Kowalskemu.
   „Čo chcete, vojak?!“ vybuchol zlosťou.
   „Vzduchová pumpa prestáva fungovať! Za chvíľu sme bez vzduchu! Súdruh kapitán, udusíme sa!“
   „Čo mi to trepete, Kowalski, za hlúposti!“ zhúkol naňho „Prečo by mala prestať fungovať?!“
   „Do elektrického vedenia sa dostala voda a ...“
   „Voda?“
   „Áno, vojak Tonko otvoril poklop v pretlakovej komore ...“
   „Tonko!“ skríkol aj keď to skôr vyzeralo ako nadýchnutie „Nájdite mi toho debila!“
   Na kapitánovo okno práve ktosi ticho zaťukal. Obaja hneď obrátili zrak tým smerom. Vojak Tonko s vypleštenými očami  sa díval na vnútri stojacu dvojicu a snažil sa vymodlikať si, aby mu kapitán otvoril okno.
   Nepodarilo sa.
   Na okne totiž nebola žiadna kľučka.
   Lopuchin sa postavil do pozoru a zasalutoval. Kowalski si sňal čiapku.
   Až keď Tonkovo telo naposledy vypustilo bublinky, pokračovala gnómska dvojica v rozhovore.
   „Tak nám odplával!“ komentoval Lopuchin. „Bol to hrdina! Takýchto naše námorníctvo potrebuje! Vidíte to, Kowalski!“
   „Áno, kapitán!“ súhlasne kývol vojak „A čo bude so vzduchovou pumpou?“
   „Nech ju opraví Čikčuličin! Ani tak nič nerobí. ...a Kowalski?!“ prstom kývol na vojaka „Vy sa zatiaľ pozrite na tú vodu. Nebol by som rád, keby mi žblnkala v kajute.“
..................................................
    Súdruh Chačikulin Čikčuličin by mohol byť dobrým opravárom. Meno na to mal, a už v mladosti rád šrauboval, vŕtal a spájkoval. Nebyť jednej chybičky, rodičia by mu vybrali profesiu elektrikára.
   Súdruh Čikčuličin totiž nerozoznal farby. Samozrejme okrem červenej, tú musel poznať každý. On ju volal „Musím stáť!“. Podobné meno dal aj zelenej, ktorú nazval „Môžem ísť.“ O ostatných farbách nemal ani poňatia, že existujú.
   Teda až do okamihu, keď sa dostal do komory so vzduchovou pumpou.
   Tam vám teda bolo káblov!
   A tých farieb!
   Mihali sa mu pred očami ako odrazy svetelnej gule na gnómskej diskotéke.
   Samozvaný opravár si však, napriek prvotnému zmätku v hlave, z toho žiadnu vedu nerobil. Vybral si zo svojej kapsičky kliešte, tie väčšie, a bez rozmýšľania schytil do rúk dvojicu drôtov, ktoré následne prestrihol.
   Čosi zaprašťalo, zaiskrilo sa a vzduchová pumpa, doteraz dýchavične fungujúca, sa úplne zastavila.    Nasledujúcu krátku chvíľu zdesenia vyplnil Čikčuličin hrknutím si zo svojej ploskačky, potom prižmúril oči a spojil žlté drôty so zelenými. Motor zavrčal a napriek zjavnému nesúhlasu sa pohol. Pumpa zasyčala znova schopná plniť kyslíkom celý Červený November a opravár pomaly a opatrne vycúval z miestnosti spomenúc si, že svoju nedofajčenú fajku si zabudol v sklade.
..................................................
    Kowalski mal šťastie. Mŕtvy súdruh Tonko, predtým než nedobrovoľne opustil ponorku a následne aj tento svet, nechtiac zakopol o železný poklop, ktorý sa za ním zavrel. Takže keď Kowalskeho roztrasené ruky otvorili dvere do plno zaplavenej komory, voda sa vyliala na chodbu.
   Pôvodne rozmýšľal, že vodu vypije a následne podlahu vyutiera dosucha, no nakoľko mu po pár hltoch morská voda prestala chutiť, rozhodol sa do problému zapojiť techniku a to konkrétne pumpu, ktorá sa na chodbe nachádzala.
   Vypumpovanie už netrvalo dlho a on sa mohol, spokojný s dobre vykonanou prácou, vrátiť do kajuty pre mužstvo.
   Vtedy uvidel Čikčuličina, ako sa šialenou rýchlosťou ženie ku kapitánovi.
..................................................
    „Ho... Ho... Ho... !“ snažil sa už z diaľky niečo povedať súdruhovi kapitánovi, ktorý mu pre istotu ukázal chrbát a usiloval sa zatvoriť dvere ešte predtým, než k nemu námorník dobehne.
   „Súdruh Dedo Mráz príde až o pár mesiacov!“ riekol pribehnuvšiemu Čikčuličinovi  nahnevane kapitán, nakoľko si myslel, že ho vojak načapal, ako si z tajných zásob berie ďalšiu fľašu vodky.
   „Ho... ho... ho... ho..rí!“ šťastne sa gnóm usmial vediac, že správne vyslovil slovo.
   „To už nerieš, súdruh Čikčuličin. Oheň nám už dávno uhasil Tonko. Česť jeho pamiatke.“
   „S... s... s... s...“ zasyčal napriek kapitánovmu ubezpečeniu.
   „S... ? Áno, bol Statočný, ten náš súdruh Tonko.“
   „S... s... s... sklad.“ vydýchol si a pokračoval „Ho... ho ... ho..rí!“
   Kapitán zmeravel.
   „Tak, to mi súdruh námorník vysvetli, ako nám môže horieť sklad?“
   „Súdruh kapitán! Súdruh kapitán!“ dobehol Kowalski „Potvrdzujem. Horí sklad!“
   „Čo je to dnes za deň?! Tak oheň uhasíte! Niečím!“
   Vytiahol z debny na zemi dve posledné fľaše alkoholu a podal ich námorníkom.
   „Vy už niečo vymyslíte!“ dodal.
   Lenže vtedy sa ozval hlasitý zvuk sirény.  Svetlá na okamih úplne zhasli a na to sa rozsvietili červené žiarovky.  Čikčuličin sa okamžite postavil do pozoru. Červená preňho znamená, že musí stáť.
   „Odpálenie torpéd za desať minút!“ zaznelo z ampliónu.
   „P... p... p... p...!“
   Nevedno, čo tým chcel zajakavý gnóm povedať. Možno to malo byť slovo – Prdel, čo je gnómsky ekvivalent na slovo Neverím. Skôr sa však zdalo, že mienil vysloviť slovíčko Pardon, nakoľko mohol očakávať, že prepojením rôznofarebných drôtov takáto situácia nastane.
   „Tak, čo stojíte! Súdruhovia! Okamžite to zastavte!“
..................................................
    Chači – ako ho jeho priatelia z úcty k jeho zajakávaniu volali stál za skrčeným Kowalskim a díval sa, ako mu robota pri plošných spojoch ide od ruky. Nie nadarmo sa šikovný gnóm v detstve zaujímal o takú nepotrebnú vec ako je čítanie. Teraz si túto schopnosť mohol naplno uplatniť a po pár hltoch ohnivej vodky, troch premočených uterákoch (dvakrát si utrel čelo, raz sa pocikal) sa pustil do čítania manuálu k torpédam. Nakoniec sa mu podarilo zamedziť, aby sa na všetky situácie pripravené torpéda samovoľne odpálili bez toho, aby sa otvorila torpédová komora.
   Za sebou počuli v sklade blčať oheň, no to ich už netrápilo. Ten oheň totiž nemal kam ujsť. Bol uväznený v miestnosti a len sa zúfalo vyhrážal zvukom a nepríjemným dymom, ktorý vychádzal spod dvier.
   „Počúvaj, Chači, nezdá sa ti, že sa nám akosi ťažko dýcha?“
   „Hmm!“ bol to jediný, aj keď nie príliš artikulovaný zvuk, ktorý dokázal bezchybne vysloviť.
   Hmm však u gnóma znamenalo – Áno. A to bol problém.
   „Ja som vedel, že to s tým ohňom nebude v poriadku! Veď nám tá hnusoba vysaje všetok kyslík!“
..................................................
    Kapitán už mal toho akurát dosť. Pohroma striedala pohromu a napriek optimizmu, ktorý uňho stále podriemkával (ešte mal pár fliaš bezpečne schovaných v trezore), začal o budúcnosti Červeného Novembra pochybovať. Preto, keď k nemu zajakavý námorník pribehol, nič ho už nemohlo prekvapiť.
   „Vz ... Vz ...Vz ...!“ hltal hlásky Čikčuličin.
   Lopuchin okamžite pochopil o čo ide.
   „Vzdať sa? Ja sa nevzdám! Je som dávno vedel, že si prekliaty imperialistický sabotér! Z očí ti kuká, že ťa sem kapitalistickí diabli poslali, aby si našu drahú ponorku poslal ku dnu!“
   S týmito slovami schytil už na stole prichystaný potápačský výstroj a napriek jeho váhe sa prešmykol popri utekajúcom Kowalskom ako myšička, rýchlo za sebou zabuchnúc dvere do pretlakovej komory.
   „Vz ... vz... vz... !“ opakoval nechápavo námorník.
   „Vzduch! Súdruh kapitán! Vzduch nám dochádza!“ kričal za Lopuchinom Kowalski.
   Nadarmo. Oceľové dvere sa už zavreli a o pár minút v okne videli, ako si to kapitán plaveckým spôsobom zvaným čuba šinie k morskej hladine.
   Čikčuličin zasalutoval.
   „Máš pravdu, kamarát!“ potľapkal ho po pleci gnóm „Kto iný by si zaslúžil prežiť ak nie náš súdruh kapitán.“
   Potom sa tiež hrdo postavil do pozoru a naposledy svojmu kapitánovi zasalutoval. Aj slza sa mu zaleskla v oku a cez ňu v hĺbke za kapitánom uvidel veľký čierny tieň.
   „K... K... K... K...“ zakoktal strachom námorník.
   Sonar začal nepríjemne pískať.
   „Kraken!“ otvoril ústa Kowalski a zabudol ich zatvoriť „A sakra!“
   Obrovská chobotnica sa rútila priamo na ich ponorku.
..................................................
    Dlho sa nevedelo, akým spôsobom prišlo gnómske námorníctvo o slávny Červený November.
Až po pár týždňoch, keď ošiaľ z jeho zmiznutia pominul, našli v krčme jednej rybárskej osady Lopuchina, ktorý následne obvinil vojakov Kowalskeho a Čikčuličina zo sabotáže a vlastizrady. Obaja však zomreli potupnou smrťou v ľadových hĺbkach mora, akú si nepriatelia gnómskych socialistických ideálov právom zaslúžia.
..................................................
    Dodatok:
   „Tak,čo? Dáme ešte jednu?“
   „Da.“ odvetil gnóm krátko.
   Kowalski lúskol prstom a krásne opálená domorodkyňa im obom podala kokosové orechy naplnené havajským rumom.
   Zajakavý námorník sediac pohodlne na trstinovom lehátku sa mlčky pozrel do jej mandľových očí, následne na jej prsia ledabolo zakryté vencom ružových kvetov a s vďakou prijal lahodný nápoj.
   „Pozri! Už nám kýva!“ dvihol sa sediaci Kowalski.
   Obaja sa pozreli na more, kde v žiari červeného zapadajúceho Slnka uvideli na hladine obrovskú chobotnicu, ktorá im mávala jedným zo svojich chápadiel.
   Gnómovia nadšene vstali a kývali jej naspäť.
   „No, nebyť jej ...“ Kowalski nemusel dokončiť.