Ponorka Červený November
Jedna z mojich kratších poviedok z oblasti FanFiction. A div sa svete... v roku 2011 vyhrala aj nejakú cenu! Takže, kto má chuť, nech sa páči. Paluba ponorky Červený november vás víta. ... a pre hráčov, ktorí poznajú stolovú hru Red November je to povinnosť.
Súdruh Lopuchin,
kapitán slávnej gnómskej ponorky Červený November, chrápal. Hlava mu oťažela
asi pred hodinou, tak si ju položil na poloplnú fľašu vodky a teraz vo
svojej kajute nahlas odfukoval. Z jeho pohľadu bola naozaj tá fľaša
poloplná. Vždy bol optimistom.
„Súdruh
Lopuchin, takého ako ste vy naše námorníctvo potrebuje.“ povedal mu raz dávno
generál Marinovskij – najväčší gnóm všetkých čias, alebo aspoň najväčší gnóm,
akého kedy Lopuchin videl.
Veľkosť – tá bola v jeho myslení naozaj dôležitá.
„Viete stranícky uvažovať, vydržíte veľa
a nikdy ... nikdy nestrácate nádej.“ pokračoval vtedy Marinovskij neustále
potriasajúc mu rukou (čo bolo v dôsledku alzheimera, o čom však
Lopuchin nevedel) „My, náš slávny gnómsky národ, vás potrebujeme. Budete veliť
najnovšej atómovej ponorke – Červenému Novembru. Je to plavidlo s motorom,
aký ešte žiaden gnóm nikdy nevidel.“
Bola to pravda.
Nikto nevie, ako a kto ponorku zostrojil, kto vymyslel pre ňu motor ani
ako funguje.
Keď to ide, netreba sa do toho montovať – gnómske heslo,
ktorého sa do bodky držal aj súdruh Lopuchin a trojica ďalších námorníkov
sa nudiacich teraz v útrobách plavidla.
Na lodi vládol
už pár dlhých dní pokoj. Sonar občas tupo zapípal, to keď sa objavila väčšia
ryba, no našťastie žiadna nejavila záujem o plechové monštrum
s červenou hviezdou namiesto ňufáka.
Námorníci sa tiež, síce bez prítulnej fľašky vodky,
nudili.
Vojak Tonko hral
mariáš v pretlakovek komore sám so sebou. Ostatní s ním totiž
odmietali hrať. Vyhovárali sa na to, že proti majstrovi jeho formátu
nemajú žiadnu šancu. Pravda však bola taká, že Tonko trpel nadmernou
plynatosťou a preto ho často zatvárali do pretlakovej komory, kde „ako mu
ostatní súdruhovia tvrdili“ sa všetok zbytočný tlak dostane do mora. Nebol si
istý pravdivosťou ich tvrdenia, no na štyri holé steny si už zvykol. Doniesol
si sem okrúhly drevený stôl a rozložil naň kôpky kariet, ku ktorým sa
postupne presúval podľa toho, ktorá kôpka bola na ťahu. Najradšej mal kôpku
s menom Nasťa – bola totiž jedinou kôpkou ženského rodu na palube ponorky.
Vojaka Tonka
volali Tonko a pritom nikto nevedel, či ide o meno alebo priezvisko.
Nevedela to ani matrikárka, keďže na úrad v deň jeho narodenia poslal
spoločensky unavený otec chlapov z krčmy a tí sa prekrikovali
nešťastnej matrikárke hlásiac radostnú novinu. Tá ho nakoniec zapísala ako
Tonka s priezviskom Tonko, pohlavia mužského.
Za to meno
druhého námorníka ponorky si zapamätal každý. Súdruh Chačikulin Čikčuličin,
arménsky gnóm známy takmer vo všetkých prístavných krčmách zajakavosťou. Kým sa
mu podarilo vysloviť svoje meno, nastal čas na ďalšiu rundu a preto ho
krčmárski štamgasti s radosťou vítali ako presného stopéra, ktorým si
merali čas počas nespočetných pitiek.
Vojak Čikčuličin
sa na palubu ponorky dostal úplnou náhodou a to najmä kvôli kapitánovej
fóbii z vyšších gnómov než je on sám. Na výške mu totiž veľmi záležali.
Čím bol podľa neho gnóm vyšší, tým bol aj múdrejší (preto tá fascinácia
súdruhom generálom) a on žiadneho múdrejšieho od seba na Červenom Novembri
mať nemienil. Chačikulin meral tridsaťšesť centimetrov, čo bolo o celých
šesť centimetrov viac než súdruh kapitán. Stalo sa však, že počas čítania jeho
osobného spisu dopadol na papier Lopuchinovi chlp z fúzov, ktorý nahradil
desatinnú čiaru. Kapitán sa hneď potešil. Bude mať na palube osobu, ktorá
dokáže vyčistiť periskop zvnútra.
Čikčuličin to
však do dnešného dňa nedokázal, čím si automaticky znepriatelil súdruha
Lopuchina a na lodi prežíval už pármesačné peklo. Za všetko môže on, všetko
sa pokazí kvôli nemu, všetko musí dávať do poriadku on. Aj keď ... všetko, čo
sa na ponorke pokazí, pokazí on a preto by malo byť logické, že aj opravy
my mali ísť na jeho triko.
Posledný člen
posádky - Kowalski. Jeho rodičia sú poľskí gnómski prisťahovalci, ktorí pôvodne
zmýšľali emigrovať na Západ, len si pomýlili smer. Aby si potom obmäkčili
úrady, zapísali svoje dieťa ešte pred počatím k námorníctvu a už
v ranom detstve sa z neho snažili vychovať hrdého občana Zväzu
gnómskych socialistických republík. To sa im síce úplne nepodarilo (mládenec už
od malička mal zbytočné otázky typu“ „Prečo je len červená dobrá?“ , „Prečo
bola Októbrová revolúcia v novembri?“), no v jedenástich rokoch mu zbalili
kufre a odsunuli ho z rodinného hniezda do kasární, kde vymenil svoje
obľúbené knižky za bajonet.
..................................................
„Súdruh
kapitán, súdruh kapitán!“ začal búchať na železné dvere vyplašený Tonko.
Robil taký hluk,
že sa Lupochin nemohol nezobudiť. Postrapatil si mastné vlasy, nasadil si
kapitánsku čiapku a tackavým krokom sa prinútil otvoriť dvere kajuty.
„Čo sa deje,
vojak?! Búšite mi na dvere, až mi z toho ide hlavu roztrhnúť!“
„Súdruh kapitán!
V pretlakovej komore horí!“
„Ho .... čo?“
vytriezvel náhle Lopuchin.
„Ho ... rí,
súdruh kapitán!“
„A to ako?“
„Praskavo
a príjemne, súdruh kapitán!“
„Myslím tým, ako
že tam horí?!“
„Nehoda ...“
„Nevrav, že to
bola nehoda, súdruh! Povedz mi, čo sa tam stalo!“
„No,...“
preglgol nasucho Tonko „Súdruh Čikčuličin za mnou prišiel, keď som hral karty.
Položil svoju fajku na Nasťu .... vlastne, položil svoju fajku na moje karty a
...“
„Ako mohol?!“
zvýšil svoj hlboký tenor kapitán „Vari nie je v celej ponorke zakázané
fajčiť?!“
Za sebou zacítil dym z cigary, ktorá mu dohárala
v popolníku. Bol si istý, že Tonko tento dym necíti. Je len vojak – on
nesmie cítiť.
„Áno, súdruh
kapitán! Je to zakázané. My sme mu to hovorili. Ale čo teraz s tým?“
„Tak to uhaste!“
„Nemáme čím
hasiť, súdruh kapitán! Všetky hasiace prístroje ste nám nakázali vyhodiť, lebo,
ako ste správne tvrdili ,nadnášali nás , a preto sa nám nedaril ponor.“
„Vidíš?! To je
pravda!“ poškrabal sa za neupravenú bradu Lopuchin.
Chvíľu ostal
ticho stáť, aby vojak videl, ako tuho premýšľa, potom sa otočil do kajuty,
niečo odtiaľ zobral a s frflaním podal Tonkovi
„Na, tu máte.
Haste!“
V rukách
prekvapeného vojaka sa objavila poloplná fľaška vodky.
..................................................
Tonko si
nahlas vzdychol. Stojac pred pretlakovou komorou načúval ako divoko blčí oheň.
Logol si z fľaše. Následne si upil druhýkrát.
Zistil, že akýmsi zázrakom sa mu ruky prestali triasť strachom, tak si dal ešte
jednu na povzbudenie a od úst si odtiahol fľašu, až keď v nej bolo
prázdno. To už ale vedel, čo musí
urobiť.
Fľaša vodky mala
na jeho myslenie výrazne pozitívny vplyv, preto už neotáľal, rozrazil ako pravý
hrdinský gnóm dvere a vbehol do ohnivej smršte. Napriek zhrdzavenému
železnému ventilu na vonkajšom poklope sa únikový východ zaraz otvoril.
Dnu sa začala vlievať ľadová morská voda.
..................................................
„Súdruh
kapitán! Súdruh kapitán!“ znova začul buchot na dvere svojej kajuty Lopuchin.
Ten hlas poznal.
Patril Kowalskemu.
„Čo chcete, vojak?!“
vybuchol zlosťou.
„Vzduchová pumpa
prestáva fungovať! Za chvíľu sme bez vzduchu! Súdruh kapitán, udusíme sa!“
„Čo mi to
trepete, Kowalski, za hlúposti!“ zhúkol naňho „Prečo by mala prestať
fungovať?!“
„Do elektrického
vedenia sa dostala voda a ...“
„Voda?“
„Áno, vojak
Tonko otvoril poklop v pretlakovej komore ...“
„Tonko!“ skríkol
aj keď to skôr vyzeralo ako nadýchnutie „Nájdite mi toho debila!“
Na kapitánovo
okno práve ktosi ticho zaťukal. Obaja hneď obrátili zrak tým smerom. Vojak
Tonko s vypleštenými očami sa díval na vnútri stojacu dvojicu
a snažil sa vymodlikať si, aby mu kapitán otvoril okno.
Nepodarilo sa.
Na okne totiž
nebola žiadna kľučka.
Lopuchin sa
postavil do pozoru a zasalutoval. Kowalski si sňal čiapku.
Až keď Tonkovo telo naposledy vypustilo
bublinky, pokračovala gnómska dvojica v rozhovore.
„Tak nám
odplával!“ komentoval Lopuchin. „Bol to hrdina! Takýchto naše námorníctvo
potrebuje! Vidíte to, Kowalski!“
„Áno, kapitán!“
súhlasne kývol vojak „A čo bude so vzduchovou pumpou?“
„Nech ju opraví
Čikčuličin! Ani tak nič nerobí. ...a Kowalski?!“ prstom kývol na vojaka
„Vy sa zatiaľ pozrite na tú vodu. Nebol by som rád, keby mi žblnkala
v kajute.“
..................................................
Súdruh
Chačikulin Čikčuličin by mohol byť dobrým opravárom. Meno na to mal, a už
v mladosti rád šrauboval, vŕtal a spájkoval. Nebyť jednej chybičky,
rodičia by mu vybrali profesiu elektrikára.
Súdruh Čikčuličin
totiž nerozoznal farby. Samozrejme okrem červenej, tú musel poznať každý. On ju
volal „Musím stáť!“. Podobné meno dal aj zelenej, ktorú nazval „Môžem ísť.“
O ostatných farbách nemal ani poňatia, že existujú.
Teda až do
okamihu, keď sa dostal do komory so vzduchovou pumpou.
Tam vám teda
bolo káblov!
A tých
farieb!
Mihali sa mu
pred očami ako odrazy svetelnej gule na gnómskej diskotéke.
Samozvaný
opravár si však, napriek prvotnému zmätku v hlave, z toho žiadnu vedu
nerobil. Vybral si zo svojej kapsičky kliešte, tie väčšie, a bez
rozmýšľania schytil do rúk dvojicu drôtov, ktoré následne prestrihol.
Čosi zaprašťalo,
zaiskrilo sa a vzduchová pumpa, doteraz dýchavične fungujúca, sa úplne
zastavila. Nasledujúcu krátku chvíľu
zdesenia vyplnil Čikčuličin hrknutím si zo svojej ploskačky, potom prižmúril
oči a spojil žlté drôty so zelenými. Motor zavrčal a napriek zjavnému
nesúhlasu sa pohol. Pumpa zasyčala znova schopná plniť kyslíkom celý Červený
November a opravár pomaly a opatrne vycúval z miestnosti
spomenúc si, že svoju nedofajčenú fajku si zabudol v sklade.
..................................................
Kowalski
mal šťastie. Mŕtvy súdruh Tonko, predtým než nedobrovoľne opustil ponorku
a následne aj tento svet, nechtiac zakopol o železný poklop, ktorý sa
za ním zavrel. Takže keď Kowalskeho roztrasené ruky otvorili dvere do plno
zaplavenej komory, voda sa vyliala na chodbu.
Pôvodne
rozmýšľal, že vodu vypije a následne podlahu vyutiera dosucha, no nakoľko
mu po pár hltoch morská voda prestala chutiť, rozhodol sa do problému zapojiť
techniku a to konkrétne pumpu, ktorá sa na chodbe nachádzala.
Vypumpovanie už
netrvalo dlho a on sa mohol, spokojný s dobre vykonanou prácou,
vrátiť do kajuty pre mužstvo.
Vtedy uvidel
Čikčuličina, ako sa šialenou rýchlosťou ženie ku kapitánovi.
..................................................
„Ho...
Ho... Ho... !“ snažil sa už z diaľky niečo povedať súdruhovi kapitánovi,
ktorý mu pre istotu ukázal chrbát a usiloval sa zatvoriť dvere ešte
predtým, než k nemu námorník dobehne.
„Súdruh Dedo
Mráz príde až o pár mesiacov!“ riekol pribehnuvšiemu Čikčuličinovi
nahnevane kapitán, nakoľko si myslel, že ho vojak načapal, ako si
z tajných zásob berie ďalšiu fľašu vodky.
„Ho... ho...
ho... ho..rí!“ šťastne sa gnóm usmial vediac, že správne vyslovil slovo.
„To už nerieš,
súdruh Čikčuličin. Oheň nám už dávno uhasil Tonko. Česť jeho pamiatke.“
„S... s... s...
s...“ zasyčal napriek kapitánovmu ubezpečeniu.
„S... ? Áno, bol
Statočný, ten náš súdruh Tonko.“
„S... s... s...
sklad.“ vydýchol si a pokračoval „Ho... ho ... ho..rí!“
Kapitán
zmeravel.
„Tak, to mi
súdruh námorník vysvetli, ako nám môže horieť sklad?“
„Súdruh kapitán!
Súdruh kapitán!“ dobehol Kowalski „Potvrdzujem. Horí sklad!“
„Čo je to dnes
za deň?! Tak oheň uhasíte! Niečím!“
Vytiahol
z debny na zemi dve posledné fľaše alkoholu a podal ich námorníkom.
„Vy už niečo
vymyslíte!“ dodal.
Lenže vtedy sa
ozval hlasitý zvuk sirény. Svetlá na okamih úplne zhasli a na to sa rozsvietili
červené žiarovky. Čikčuličin sa okamžite postavil do pozoru. Červená
preňho znamená, že musí stáť.
„Odpálenie
torpéd za desať minút!“ zaznelo z ampliónu.
„P... p... p...
p...!“
Nevedno, čo tým
chcel zajakavý gnóm povedať. Možno to malo byť slovo – Prdel, čo je gnómsky
ekvivalent na slovo Neverím. Skôr sa však zdalo, že mienil vysloviť slovíčko
Pardon, nakoľko mohol očakávať, že prepojením rôznofarebných drôtov takáto
situácia nastane.
„Tak, čo
stojíte! Súdruhovia! Okamžite to zastavte!“
..................................................
Chači –
ako ho jeho priatelia z úcty k jeho zajakávaniu volali stál za
skrčeným Kowalskim a díval sa, ako mu robota pri plošných spojoch ide od
ruky. Nie nadarmo sa šikovný gnóm v detstve zaujímal o takú
nepotrebnú vec ako je čítanie. Teraz si túto schopnosť mohol naplno uplatniť
a po pár hltoch ohnivej vodky, troch premočených uterákoch (dvakrát si
utrel čelo, raz sa pocikal) sa pustil do čítania manuálu k torpédam.
Nakoniec sa mu podarilo zamedziť, aby sa na všetky situácie pripravené torpéda
samovoľne odpálili bez toho, aby sa otvorila torpédová komora.
Za sebou počuli
v sklade blčať oheň, no to ich už netrápilo. Ten oheň totiž nemal kam
ujsť. Bol uväznený v miestnosti a len sa zúfalo vyhrážal zvukom
a nepríjemným dymom, ktorý vychádzal spod dvier.
„Počúvaj, Chači,
nezdá sa ti, že sa nám akosi ťažko dýcha?“
„Hmm!“ bol to
jediný, aj keď nie príliš artikulovaný zvuk, ktorý dokázal bezchybne vysloviť.
Hmm však
u gnóma znamenalo – Áno. A to bol problém.
„Ja som vedel,
že to s tým ohňom nebude v poriadku! Veď nám tá hnusoba vysaje všetok
kyslík!“
..................................................
Kapitán už
mal toho akurát dosť. Pohroma striedala pohromu a napriek optimizmu,
ktorý uňho stále podriemkával (ešte mal pár fliaš bezpečne schovaných
v trezore), začal o budúcnosti Červeného Novembra pochybovať. Preto,
keď k nemu zajakavý námorník pribehol, nič ho už nemohlo prekvapiť.
„Vz ... Vz ...Vz
...!“ hltal hlásky Čikčuličin.
Lopuchin
okamžite pochopil o čo ide.
„Vzdať sa? Ja sa
nevzdám! Je som dávno vedel, že si prekliaty imperialistický sabotér!
Z očí ti kuká, že ťa sem kapitalistickí diabli poslali, aby si našu drahú
ponorku poslal ku dnu!“
S týmito
slovami schytil už na stole prichystaný potápačský výstroj a napriek jeho
váhe sa prešmykol popri utekajúcom Kowalskom ako myšička, rýchlo za sebou
zabuchnúc dvere do pretlakovej komory.
„Vz ... vz...
vz... !“ opakoval nechápavo námorník.
„Vzduch! Súdruh
kapitán! Vzduch nám dochádza!“ kričal za Lopuchinom Kowalski.
Nadarmo. Oceľové
dvere sa už zavreli a o pár minút v okne videli, ako si to
kapitán plaveckým spôsobom zvaným čuba šinie k morskej hladine.
Čikčuličin
zasalutoval.
„Máš pravdu,
kamarát!“ potľapkal ho po pleci gnóm „Kto iný by si zaslúžil prežiť ak nie náš
súdruh kapitán.“
Potom sa tiež
hrdo postavil do pozoru a naposledy svojmu kapitánovi zasalutoval. Aj slza
sa mu zaleskla v oku a cez ňu v hĺbke za kapitánom uvidel veľký
čierny tieň.
„K... K... K...
K...“ zakoktal strachom námorník.
Sonar začal
nepríjemne pískať.
„Kraken!“
otvoril ústa Kowalski a zabudol ich zatvoriť „A sakra!“
Obrovská
chobotnica sa rútila priamo na ich ponorku.
..................................................
Dlho sa
nevedelo, akým spôsobom prišlo gnómske námorníctvo o slávny Červený
November.
Až po pár týždňoch, keď ošiaľ z jeho zmiznutia
pominul, našli v krčme jednej rybárskej osady Lopuchina, ktorý následne
obvinil vojakov Kowalskeho a Čikčuličina zo sabotáže a vlastizrady.
Obaja však zomreli potupnou smrťou v ľadových hĺbkach mora, akú si
nepriatelia gnómskych socialistických ideálov právom zaslúžia.
..................................................
Dodatok:
„Tak,čo? Dáme
ešte jednu?“
„Da.“ odvetil
gnóm krátko.
Kowalski lúskol
prstom a krásne opálená domorodkyňa im obom podala kokosové orechy
naplnené havajským rumom.
Zajakavý
námorník sediac pohodlne na trstinovom lehátku sa mlčky pozrel do jej
mandľových očí, následne na jej prsia ledabolo zakryté vencom ružových kvetov
a s vďakou prijal lahodný nápoj.
„Pozri! Už nám
kýva!“ dvihol sa sediaci Kowalski.
Obaja sa pozreli
na more, kde v žiari červeného zapadajúceho Slnka uvideli na hladine
obrovskú chobotnicu, ktorá im mávala jedným zo svojich chápadiel.
Gnómovia nadšene
vstali a kývali jej naspäť.
„No, nebyť jej
...“ Kowalski nemusel dokončiť.