Recenzia - Nenávisť

Juraj Thal: Nenávisť

  Nepreferujem detektívne príbehy. Viem, týmto by som nemal začať recenziu na slovenský krimi triler. Nepreferujem detektívky, čo však neznamená, že som žiadnu nečítal, prípadne, že ich odsúvam na vedľajšiu kolaj. To vôbec nie! Iba v tej záplave dobrých kníh si málokedy vyberiem takú, v ktorej sa rieši zločin. Tentokrát som ale urobil výnimku. Kniha Juraja Thala - Nenávisť ma totiž okamžite zaujala. Prečo? Odohráva sa v Nitre!

  Okrem toho, že Nitra je historicky jedným z najstarších miest na Slovensku, je aj mestom vysokoškolákov, nakoľko sa v nej nachádzajú dve univerzity. Je tu rušný nočný život, lacné taxíky a vrah, ktorý brutálnym spôsobom zabíja vysokoškolských profesorov? Aký je jeho motív? Akú úlohu zohráva mystika štyroch živlov?

  Juraj Thal postupne odkrýva karty zločinu pomocou krátkych a napínavých kapitol, v ktorých sa strieda popis konania vraha s vyšetrovaním skúseného kriminalistu Legena. Jeho charakter sa vyrovná slávnemu Harrymu Holeovi (Nesbo tiež mohol inak pomenovať svoju postavu, aby som nemal problém so skloňovaním), no aj tak, mystické tajomno obklopujúce brutálneho zločinca je podané mrazivejšie a zaujímavejšie než samotné objasňovanie zločinu. Okrem toho, masový vrah ma zaujal aj tým, že jeho obeťami boli vzdelanci z oblasti histórie a archeológie. Mám viac známych z tejto brandže, a ktovie, čo by oni o Thalovom vykreslení ich povolania povedali. Nitra sa však autorovi podarila na jednotku. Počas čítania som nebol stratení, vedel som, kde sa postavy nachádzajú, a aj preto ma to tak veľmi bavilo. Dokonca som mal chuť vyraziť do okolitých lesov hľadať chatu a vojenské bunkre, ktoré sú v príbehu popísané. Myslím, že práve Nitrančania (ja viem, správne sa píše Nitrania, no povedzte to nejakému Nitrančanovi) si v tejto knihe prídu na svoje.

  Kto je vrah? Vedel som to skôr než som mal vedieť. Ja v logike nie som dobrý. Odmietam hrať šach aj všetky strategické hry, lebo aj tak vždy prehrám. Na meno vraha som prišiel úplnou náhodou, keď som si položil pár triviálnych otázok, ktoré si však bežný čitateľ nikdy nepoloží. Čo sú to za otázky? Nie, to Jurajovi Thalovi neurobím.

  Napriek tomu, že zločinec bol pre mňa známy, hltal som knihu ďalej. Ostali totižto iné otázky. Prečo museli páni profesori zomrieť? Prečo museli zomrieť takou krutou smrťou? Čo majú znamenať tie tajomné symboly?

A odpovede? Tie boli naozaj prekvapivé.

  Takže, aká je Nenávisť? Vynikajúco napísaná a najmä ... napínavá. A myslím si, že to je ten najdôležitejší atribút detektívnych románov.

Počet strán: 270

Väzba: pevná s prebalom

Jazyk: slovenský

Rok vydania: 2017

Kniha sa dá kúpiť:  http://www.martinus.sk/?uItem=272590

Recenzia - Pištoľník

Stephen King: Pištoľník

To, že Stephen King je majstrom nad majstrov v písaní hororu, je pravda. Darí sa mu ale i v žánroch, ktoré nezapadajú do škatuľky strašidelných príbehov. Stačí menovať Zelenú míľu, Ritu Hayworthovú a vykúpenie z väznice Shawshank, prípadne postapo Svědectví (The Stand). Svet po zániku civilizácie nám predstavuje aj vo svojom monumentálnom diele Temná veža, ktorej prvým diel je na Kingove pomery dosť útla kniha s názvom Pištolník.

Hlavnou postavou je pištoľník Roland, ktorý prenasleduje záhadného muža v čiernom. Krajina je zničená, prežívajúci ľudia tiež. Právo, morálka, dobro sa stratilo v nenávratne, každý chce iba prežiť. Tento svet zo všetkého najviac pripomína Divoký západ, aj keď tu je  ešte divokejší, záhadnejší a magickejší. Sú tu mutanti, temné vízie a drsná púšť, ktorá pištoľníkovi kladie jednu prekážku za druhou. Testuje nielen jeho fyzickú, ale najmä psychickú odolnosť. Roland občas zaspomína na svoju minulosť, sú to však iba ťažko pochopiteľné omrvinky, ktoré sa do seba spájajú a naznačujú, ako sa formoval jeho charakter. Celý dej je príbehom jedného muža. Ostatné postavy fungujú iba ako katalyzátory, ktoré  regulujú jeho správanie a príčetnosť. Je tu žena, je tu mladý chlapec a, samozrejme, muž v čiernom.

  Čitateľ namiesto odpovedí dostáva len otázky. Čo je vlastne tá Temná veža? Akú úlohu má muž v čiernom? Dostal sa chlapec Jake do Rolandovho sveta skutočne z našej reality? Ako? Prečo? Čo je to za svet, po ktorom hrdina putuje. Nejaká alternatívna realita? Podsvetie? Peklo? Alebo skutočne naša Zem po apokalypse?

  King sa snaží experimentovať s mysľou čitateľa. Napína jeho zvedavosť, no odpovedí sa mu v tejto knihe ešte nedostáva. Pištoľník je iba zahrievacím kolom pred niečím najskôr omnoho väčším, než aké kedy autor vytvoril.

  Prvá časť Temnej veže rozdelila čitateľskú verejnosť do dvoch skupín. Tí, čo ju obdivujú a naopak tí, čo sa cez neho nedokázali prehrýzť. Je úplne iná, než všetko, čo Stephen King napísal. Je v nej veľká miera snovosti a naopak, málo podrobných opisov, tak typických pre autora. Na western je atmosféra až príliš depresívna, a naopak, na postapokalypsu zasa príliš málo. Rozhodne je však výnimočná a navnadí na ďalšie časti. A tých je vraj ešte ďalších sedem.

PS: Román Pištoľník mi vo veľkej miere pripomínal Gemmellovho Jeruzalémana. Ten ale je rozhodne viac akčnejší, hrdinskejší a dá sa oveľa rýchlejšie zhltnúť než Kingov Roland.  Nepátral som po tom, kto koho inšpiroval, no ak by som si mal vybrať, inklinoval by som viac k Davidovi Gemmellovi a jeho trilógii o Jonovi Shannowovi a kameňoch Sipstrassi.

·        Jazyk: slovenský jazyk

·         Rok vydania: 2017

·         Počet strán: 296

·         Väzba: pevná väzba

Kniha sa dá kúpiť aj na:     https://www.bux.sk/knihy/299951-pistolnik.html

Recenzia - Svedomie temnej časti

Katarína Soyka: Svedomie temnej časti

Dávno sú preč tie časy, keď sa autori klasickej fantastiky snažili držať tolkienovskej/stredozemskej šablóny. Terry Brooks, Margaret Weis a Tracy Hickman či Raymond E. Feist - na týchto aj na ostatných spomíname s láskou, no doba už pokročila, rovnako ako daný žáner. Nová generácia sa snaží do svojej tvorby vniesť niečo nové, niečo neobvylé, niečo, čo tu ešte nebolo. Túto snahu je možno badať nielen na svetovej úrovni (Steven Erikson a spol.) ale aj u nás, v slovenskej fantastike. Napríklad v tvorbe Kataríny Soyky.

 Katarína Soyka je autorkou šiestich kníh zameraných na fantasy literatúru. Je tiež porotkyňou literárnych súťaží a vedie i literárne workshopy- dá sa povedať, že je mentorkou mladých nadšencov, ktorí sa chcú zaoberať fantastikou.

  Vo svojom poslednom počine s názvom Svedomie temnej časti sa pohrala s motívom Dobra a Zla. Hlavnou postavou je čarodejníčka Deina, ktorá je nútená splatiť dlh zbojníkovi Dobrogovi. Ten má ale krutý plán. Chce privolať na svet temného mága Blahowitzapla. Naivne si myslí, že s mágovou pomocou sa mu podarí vysporiadať sa s pánom mesta a ovládnuť kraj. Zlý čarodej sa ale vymkne kontrole, zlikviduje Dobroga a snaží sa svojich protivníkov kúzlom rozdeliť na zlú a dobrú polovicu. Takto dopadne aj Deina. Jej dobrú časť uväzní a spolu s Deininou temnou časťou zasa začne ovládať mesto.

  Ak bol čitateľ pripravený na to, že bytosti v klasickej fatastike sa delia na dobrých a zlých, tu sa deje opak. Upír, vodník, stará čarodejnica - na týchto bytostiach by si pochutnal nejeden zaklínač. Tu však jednoznačne patria medzi kladné postavy. Tie čisto záporné sa zasa volajú Dobro(g) a Blaho(witzap). A hlavná hrdinka? Jej svedomie osciluje medzi jedným a druhým pólom.

  Napriek množstvu akčných pasáží text nevyznieva príliš akčne, čo autorka dosiahla tým, že vo veľkej miere využíva psychologizáciu postáv a ich vnútorný boj. Silné zastúpenie tu má romantický prvok, najmä iskrenie mezi mladou čarodejníčkou a upírom. Laska v príbehu hrá významnú rolu, čo poteší najmä citovo založených čitateľov, či skôr čitateľky, pre ktoré je Svedomie temenej časti primárne určené. Soyka píše s poetickou ľahkosťou a text je svižný, nie sú tu pasáže, ktoré by vyslovene nudili. Napriek tomu, že ja osobne nie som cieľovou skupinou, príbeh som si užil. Čítalo sa to príjemne, rýchlo a najmä poslednú tretinu knihy som si doslova užil. Za negatívum by som označil nevyužitý potenciál. Celý príbeh mohol byť oveľa rozsiahlejší, epickejší. Celé to vyznieva až príliš komorne. Čitateľ sa nič nedozvie o svete, v ktorom sa dej odohráva, nie je vysvetlená jej história, ani príčiny koexistencie nadprirodzených bytostí s ľudmi. Svedomiu temnej časti chýba tá veľkosť, ktorou ovplývajú majstrovské diela klasickej fantastiky.

  A možno práve to bol Soykin zámer. Nechcela vytvoriť monštruózny román (aj keď Deinin svet na to potenciál rozhodne má). Chcela vytvoriť len útlu novelu, ktorou by čitateľov (najmä čitateľky) zabavila. A to sa jej rozhodne podarilo.

• Jazyk: slovenský jazyk

• Rok vydania: 2016
• Počet strán: 200
• Väzba: pevná väzba

Kniha sa dá kúpiť aj na: 

http://www.vydavatelstvohydra.sk/produkt/svedomie-temnej-casti-dobrodruzna-fantasy-plna-magickych-bytosti-a-intrig/

Recenzia - To

King Stephen : To

Po tridsiatich rokoch To v slovenčite! Konečne. V žánri hororu je To tým najlepším, čo sa kedy napísalo a možno aj, čo kedy bude napísané. Špičkové čítanie, ktoré je povinnosťou všetkých kingofilov, horor-maniakov, ale aj tých, ktorí sa iba občas radi boja. A že sa pri čítaní báť budete!

  Keby sa Stephenovi Kingovi niekedy v roku 1978 nepokazilo auto a on nemusel pešo prechádzať cez most, možno by ho nenapadol príbeh, ktorý sa stal základom k románu To. Nič by sa však nestalo. Ak by sa o pár rokov neskôr k tomu príbehu nevrátil a nezačal písať knihu, ktorá sa stane jednou z najlepších hororových kníh vo svojej kategórii, tiež by sa nič nestalo. Len svet by prišiel o jedno vynikajúce dielo a čitatelia by nikdy nespoznali To. Derry je malé pokojné mesto v štáte Maine na severovýchode USA. Je to tiché mesto s knižnicou, lekármi a lekárňami, s obchodmi, školou a bežnými obyvateľmi úplne bežného amerického mesta.

  Píše sa rok 1958, deťom sa začínajú prázdniny, na ktoré sa tešia. Aj partia hlavných postáv (jedno dievča a šesť chlapcov) sa na je na tom podobne. Trápi ich však pár vecí. V prvom rade je to banda chuligánov, ktorá šikanuje každého v okolí. Sedemčlenná skupina je nepríjemnému tyranovi a jeho skupine naozaj tŕňom v oku. Veď jeden z nich je černoch, druhý sa zajakáva, tretí je tučko, ona je z chudobnej rodiny, ďalší Žid, hypochonder a „kecal“, ktorému sa ústa nikdy nezastavia. A tieto jedenásťročné deti, majú problémy nielen s týmito vagabundmi ale aj s rodičmi ale aj so zlom.

  Zlo, ktoré sa zakráda mestskými kanálmi, zabíja deti a dospelí sú voči nemu akosi apatickí nielen v spomínanom  roku 1958, ale aj o dvadsaťsedem rokov neskôr, kedy sa do Derry táto skupina vracia, aby konečne TO  porazila. Ako sa ale To dá poraziť, keď si ani poriadne nespomínajú, čo v detstve zažili? Ako poraziť To, čo dokáže meniť podobu, väčšinou  na seba berie podobu klauna a vidia ho len deti?

  Príbeh je jednoduchý,  čo ale nemožno povedať o forme rozprávania. Väčšia časť deja je prerozprávaná pomocou spomienok. Dokonca sa v texte nachádza retrospektíva retrospektívy (napríklad, keď si chlapec spomína, ako mu otec rozprával o svojich spomienkach z mladosti). Fabula deja je podaná z viacerých pohľadov. Každá postava podáva svoje zážitky, ktoré prežila či už v roku 1958 alebo vo vtedajšej prítomnosti. Napriek tejto štylistickej komplikovanosti sa však kniha dobre číta a čitateľ nie je v deji. Celá kniha je založená na krátkych príbehoch, ktoré partia prežíva až dôjde k monštruóznemu finále.

  Na každé zlo existuje dobro. To môže byť hlavnou myšlienkou diela. Dobrom je tu úprimné priateľstvo školopovinných detí, dobrom sú detskí hrdinovia, ktorí vnímajú svet ináč, než dospelí. Ich svet je krajší, fantastickejší, jednoduchší a pre starších často nepochopiteľný. Autor tento svet podal naozaj bravúrne, psychika detských postáv je napísaná skutočne dokonale. Mostom medzi svetom dospelých a svetom detí je sila ich priateľstva, ich odvaha čeliť zlu, aj keď vedia, že im žiaden iný obyvateľ mesta Derry nepomôže. O to ťažšie sa potom ako tridsaťosemroční vracajú späť snažiac sa dokončiť to, čo nedokázali dokončiť v mladosti.

  Stephen King čitateľom nič nezatajuje. Nepotrebuje šokovať. Často dopredu povie, čo sa udeje a tým v čitateľovi navodí hrôzu, ktorú potom očakáva. Každé slovo tu má význam, každá kurzívou napísaná veta je dôležitá. Preto sa text nedá zhltnúť na jeden šup, treba si vychutnávať slovo po slove.

  Celému dielu sa nedá skoro nič vytknúť. Možno však niektorí ťažko rozdýchajú skupinový milostný akt mladých detí. Na vtedajšiu dobu, keď sa kniha prvýkrát objavila v obchodoch (1986) to musela byť pre konzervatívnu Ameriku naozaj sila.

Prečítať túto knihu je ako vrátiť sa do detstva. Do obdobia, keď sme ešte jasne vedeli rozlíšiť čo je dobro a čo zlo. Aj preto sa po dočítaní len ťažko odkladá na poličku medzi ostatné úžasné Kingove romány

• Počet strán: 1056 strán
• Väzba: pevná väzba
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2016

Kniha sa dá kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/220212-to.html

Recenzia - Sloníča, ktoré chce zaspať

Carl-Johan Forssén Ehrlin: Sloníča, ktoré chce zaspať

Písať recenziu na túto knihu, je ako písať recenziu na Necronomicon. Obe spadajú do oblasti magických grimoárov, dejovo sú nulové a útočia na psychiku človeka. Až na to, že šialený Arab Abdul Alhazred nemal v úmysle robiť z rodičov mediátorov medzi naším svetom a svetom snov a rozhodne neurčil svoj Necronomicon deťom.

Kniha Sloníča, ktoré chce zaspať nie je bežnou rozprávkovou knihou. Príbeh tam nie je skoro žiaden. Malá slonica Nezbednica chce ísť spať a cestou do svojho "pelíška" stretáva zvieratká, ktoré tiež idú spať, zaspávajú, už spia. Cieľom nie je prečítať rozprávku do konca, ale uspať dieťa.

Koľkokrát som už zopakoval slovo spať? Tak, nech sa rodičia pripravia, že v knihe sa daný pojem a jej synonymá objavia hádam v každom riadku. Opakované výrazy súvisiace so spánkom, opakovanie mena dieťaťa, zívnutie (vyznačené v texte - aby si v daný moment rodič zívol) - to sú psychologické postupy, ktoré majú malé deti uviesť do fáze spánku. Aby kniha fungovala ako má, treba presne dodržiavať inštrukcie, ktoré sú popísané v knihe. A, samozrejme, autor nenesie zodpovednosť za výsledok.

Ja som knihu vyskúšal na mojej päťročnej dcére. Rád robím experimenty (ako bábätku som jej dával do postieľky namiesto plyšákov plastového votrelca) a bol som zvedavý, ako priebeh uspávania so slonicou Nezbednicou dopadne.

Večer prvý - dcéra nabudená na čítanie. Popri čítaní sa stále pýtala, prečo sa v knihe objavuje jej meno. Dočítal som do konca. Bola hore ešte ďalšiu polhodinu. Nakoniec som sa s ňou musel vyvadiť, že všetci jej kamaráti už dávno drichmú, tak nech začne chrapkať aj ona.

Večer druhý - dcéra nabudená na čítanie. Ja som unavený z celého dňa. Dočítal som asi do polovice. Nepamätám si. Zaspal som. Krpaňa tiež. Neviem, či to bolo kvôli knihe.

Večer tretí - dcéra nabudená na čítanie. Po druhej strane ju to prestalo baviť. Vyliezla z postele a doniesla inú knihu.

Večer štvrtý - dcéra nie je nabudená na čítanie. Presviedča ma, aby som jej porozprával príbeh o Harry Potterovi. Ten jej obľúbený - ako HP bojuje s hmyzoidným votrelcom. Kniha išla stranou. Harry nakoniec vyhral.

Večer piaty - dcéra nabudená na nejakú pesničku. Najprv jej zaspievam Stánky od Nedvěda. Nevie si vysvetliť vetu "Skleniček pár a pár tahú z trávy...". Potom čítame Slonicu. Zaspáva ešte pred koncom. Je 21. hod. Ona zvykla spať už o pol hodinu skôr.

Večer šiesty - dcéra nabudená na čítanie. Z knihovničky si vyberá Sloníča, ktoré chce zaspať. Vraj sa jej páči. Dočítame do konca. Dostáva pusu na dobrú noc. Zaspí.

Večer siedmy - uspáva babka. S knihou. Malá zaspáva približne v polovici čítania. Pochopil som, že nie som vhodný na čítanie takéhoto druhu literatúry. Ale Harry to aj tak vyhráva. I s votrelcom.

Verdikt - Kniha skutočne nezaručuje, že dieťa zaspí. Myslím si, že to ani nie je dôležité. Oveľa dôležitejšie je, že rodič číta (rozpráva) pri zaspávaní rozprávku. Hocijakú. Dieťa počuje jeho hlas, cíti sa v bezpečí a spokojne môže odfukovať až do rána.  Okrem toho - knihu sme čítali ešte veľakrát. Úspech bol síce nulový, no krpani sa rozprávka páčila. 

Počet strán: 32

Rok vydania: 2016

Knihu si môžete kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/283157-slonica-ktore-chce-zaspat.html