sobota 11. mája 2019

Recenzia: Dar Temravy


Kieran Larwood: Dar Temravy

S predchádzajúcou časťou tejto knihy som mal problém. Nie, nemôžem povedať, že by Legenda o Podkinovi Jednouchom bola zlá. Dokonca som ani nedokázal presne definovať, v čom daný problém spočíva. Jednoducho, kniha mi akosi nesadla. Keďže som však vedel, že nie som cieľovým čitateľom, pokúsil som sa o experiment.

Subjektom môjho experimentu bola osoba vo veku cca 8 rokov. Nazvime je ju Moja dcéra. Čítať vie, no na 270 stranovú knihu si netrúfa. Preto som sa musel pokusu zúčastniť aj ja – večerným čítaním pri detskej posteli. A aby bol experiment úplný, začal som od prvej časti, teda od už spomínanej Legendy o Podkinovi Jednouchom.
Prvá časť
Prvá časť moju dcéru nadchla. Bol som prekvapený, no vôbec jej scény s menšou dávkou explicitnosti nevadili. Na to, že zajačik bol nútený odrezať si ucho, rýchlo zabudla. Popis strastiplného útlaku v podzemnom meste Kostikoreň, ktorý by zlomil aj Dickensovho Olivera Twista, počúvala s otvorenými ústami a pri záverečnej konfrontácii s pánom zlých Gormov držala palce hlavnej postave. Občas sa pýtala na pre ňu v tomto veku neznáme slová, no nebolo to nič hrozné. Niektoré vety som zle prečítal. Aspoň ona si to tak myslela. Pravda bola tá, že redakcia naozaj nebola dôkladná, dokonca som našiel pasáž, keď sa z hlavného hrdinu stane hlavná hrdinka. A to už zabolí.
Obdivovala nádherné ilustrácie, a keď bolo po pár večeroch dočítané, tešila sa na pokračovanie.  
Druhá časť
Dary temravy- ako sa druhá časť Podkinových dobrodružstiev volá má približne o 30 strán viac. Tempo je pomalšie, pribúda veľa nových postáv. Ti však nie sú takí zaujímaví, možno na assasínku s lebkou na tvári. Dlho sa nič dôležité nedeje, respektíve dlhú dobu sa dej odohráva v podzemnej nore a jeho blízkom okolí. Úloha odvážneho zajačika je na čas odsunutá stranou, viac sa čitateľ dozvedá o jeho malom bratovi, ktorí sa v budúcnosti stane rozprávačom legendy. Pribúdajú magické predmety – tentoraz je ich viac. Majú zaujímavé schopnosti a môjmu subjektu (áno, myslím tým dcéru) sa veľmi páčili. Možno aj viac, než nožík z jednotky.
Zjaví sa Skramašank a znova nastane konfrontácia. Tentoraz už z neho nejde taká hrôza, ako v prvej časti. A to je trocha škoda. Subjekt už bral popísanú konfrontáciu oveľa pokojnejšie, lebo tušil, že si to podliak zasa odnesie.
Chyby sa nevyhli ani Darom Temravy. Spočiatku je ich pomenej, no s pribúdajúcimi stranami si aj neštudované oko povšimne problémy v gramatike.
Celkovo má druhá časť problémy ako väčšina iných pokračovaní. Autor chcel pokračovať v načatom, no pridať doňho všetkého viac. Dokonca aj častí, ktoré rozprávajú o udalostiach dávno po ukončení bojov s Gormami, je viac a tie boli, pre subjekt môjho malého literárneho pokusu, nudnejšie.
Vyhodnotenie experimentu
Desať a viacročným deťom sa prvá aj druhá časť ságy bude páčiť. Je blízka klasickým fantasy románom typu Pán Prsteňov, všetko je zabalené do zvieracieho sveta a má taký naivno-milý pohľad na život, aký majú jeho detskí čitatelia. Hlavná postava je im blízka a jeho dobrodružstvá si určite užijú. Mladšie ročníky si knihy tiež užijú, no najmä z úst skúsenejšieho rétora, myslím tým na otcov a maminy.    

Počet strán: 300
Väzba: pevná väzba
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2019


pondelok 14. januára 2019

Recenzia: Legenda o Podkinovi Jednouchom


Kieran Larwood: Legenda o Podkinovi Jednouchom

Rozprávok so zvieracími hrdinami je kopec. Vyškierajú sa na nás z televíznych obrazoviek i z regálov v kníhkupectvách medzi detskou literatúrou. Deti ich milujú, priam zbožňujú. Každé dievčatko túži po poníkoch, chlapci snívajú o pokémonoch, či inej hávedi.

Fantasy príbehov s postavami zo zvieracej ríše je pomenej. Nie je jednoduché odhadnúť, do akej mieri by mali byť zvieratá antropomorfizované, s čím súvisí aj otázka, pre akú vekovú skupinu by malo byť dielo určené. Autori sa preto do tohto žánra príliš nehrnú, a ak sa náhodou odhodlajú niečo vytvoriť, je to skôr pre starších až dospelých čitateľov. Príkladov je niekoľko. V komiksovej Myšej hliadke pobehujú po lesoch milí myšiaci, intrikuje sa pomaly rovnako ako v Hre o tróny a krv občas tečie prúdom. V knihe Ďaleká cesta za domovom sa dá stretnúť so zajačím totalitným režimom, otrokármi a ani zajačí boh Čierny králik z Inlé nie je príliš naklonený detskému publiku.
Kieran Larwood sa vybral detskou (ťažšou) cestou. Rozhodol sa ukázať krásy fantasy literatúry práve mladším a vytvoril ságu Päť královstiev, z ktorej prvá časť vyšla koncom roka 2018 v slovenčine.
Čo nás v nej čaká? Mladý zajačí tínedžer Podkin. Flákač, ulievač, lenivec, ktorí má to šťastie, že je synom zajačieho náčelníka. Vlastne nešťastie. Keď ich kolóniu prepadnú krvilační Gormovia (zlí do železa oblečení ušiaci) a zavraždia jeho otca, musí prchať so súrodencami preč. Začína sa nebezpečná cesta, počas ktorej si musí uvedomiť, že nie všetci sú dobrí, a že on, ak chce zachrániť seba a aj celý zajačí , bude sa musieť zmeniť.
Príbeh - klišé. Nájdeme v nej aj pasáže, ktoré sa vyskytujú v každej druhej fantasy knihe (Králiky, čo hrabali príliš hlboko a pod.). Lenže, ako som už spomínal, kniha je určená pre deti (povedzme si 9+) a tie s takýmito jednoduchými dejovými zvratmi problém nemajú. Najmä, keď Pod (Podkin) je im blízky (chlapcom), rovnako ako jeho múdrejšia a triezvejšie uvažujúca sestra Paz (dievčenský vzor). Problémom u mladších čitateľov však môžu byť morálne rozhodnutia postáv, resp. situácie, do ktorých sa dostanú, sú pre deti ťažko riešiteľné. Napríklad, keď ich prichýli jedna zajačica. Tej Gormovia zabili manžela, odvliekli deti. Ona musí slúžiť Gormom, Iba tak má nádej, že ich nezabijú. A čo na to hlavný hrdina?
"Tá ženská je obyčajný zbabelec!" s.77
Autor (no skôr prekladateľ) sa občas pozabudol a prestal uvažovať nad postavami ako nad zvieratami. Už slovo "ženská" je v takomto prípade nie príliš vhodné slov. A čo tak veta typu: "Paz, na čo je dobré ľúbiť ľudí, ak ti ich potom niekto vezme?" s.117 Tým však postava nemyslela na ľudí, ale na svojich rodičov - na zajace.
Občasná surovosť môže deti tiež prekvapiť. Celkom verne sa tu popisuje, ako Podkin prišiel o ucho, je tu vyhrážanie sa malým zajacom, že veliteľ Gormov bude ich lebky nosiť na opasku a podobne. Patrí to k fantasy literatúre? Áno. Patrí to k detským príbehom? Možno. Veď deti toho zvládnu oveľa viac, než si dospelí myslia. Lenže pravda je aj tá, že tá zvýšená miera krutosti viac-menej zbytočná.
Preklad. Už som sa ho trocha dotkol, no nemôžem nespomenúť slová ako štvorylka, paštrnák, galéria a pod., ktoré sa v diele vyskytujú. Myslím, že tieto (a zopár ďalších) sú pre dnešných deti dosť vzdialené a dali by sa nahradiť aj inými, no to je iba môj názor.
Vlastne, celá recenzia je iba mojím názorom, ako i záverečný verdikt, ktorý znie:
Legenda o Podkinovi Jednouchom je dobrá kniha. Môže byť aj vstupnou bránou do sveta fantastiky pre najmladších fantastov. Najmä, keď si večer sadne rodič k detskej posteli a prečíta svojej ratolesti jednu kapitolu na dobrú noc. Alebo aj dve. Chybou na kráse je kostrbatý preklad a naopak, nádherné ilustrácie dodávajú knihe úžasný fantasy-rozprávkový fíling.  

Počet strán: 272
Väzba: pevná väzba
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2018


piatok 27. júla 2018

Ako som stretol Dračí Hlídku

Ako som stretol Dračí Hlídku

 
Možno ešte stále máte v pamäti detské /študentské časy, keď ste sa naháňali s obojručnou sekerou po lese a bojovali proti zlým goblinom. Keď vaša liečiteľka kvôli zlému hodu kockou nedokázala vyliečiť ani kurie oko a družina sa vám rozpadla pred jaskyňou, v ktorom spal drak. Alebo permoník? To už sa nikdy nedozviete. Boli to nádherné časy. Hrali ste Dračí Doupě a úžasne ste si užívali každý večer s kamarátmi a s kockami v rukách.

  Pre niekoho bol Dračák (podaktorí ho volali aj Dráčko) príjemným rozptýlením, pre niekoho sa Dračí Doupě stalo jednou krásnou epizódou v živote. Nostalgia je však sviňa a stále funguje. Občas sa ešte na fórach stretávam s témami typu: „Hrozne rád by som si zahral to, neviem ako sa to volá, ale bol som tam elf a liezol som s kamošmi do kobiek a strašidelných hradov.“
  Sú však medzi nami aj takí, pre ktorých sa Dračák stal životným štýlom a snažia sa oživiť jeho slávu. Chceli by priblížiť tento zaujímavý herný systém aj mladším, ukázať im, v čom je zaujímavý, a že sa dá večer s priateľmi prežiť aj bez ťukania do mobilu, či do klávesnice.
  Lenže ... lenže klasické Dračí Doupě je už niekoľko rokov mŕtve. Pravidlá sú vypredané a nezohnateľné. Vydavateľstvo nechystá dotlač, no licenciu, samozrejme, nepredá.
  Ale  nakoniec sa našla odvážna skupina hráčov, ktorým v žilách prúdi krv dobrodruhov (alebo aspoň krv z hier na dobrodruhov) a tí sa rozhodli, že pôvodné DrD prepracujú, upravia ho, sprístupnia tým, ktorí sa s takouto hrou ešte nikdy nestretli. Že vytvoria Dračí Hlídku, ktorá bude rovnaká a predsa iná, ako ich obľúbené RPG
  Len nedávno som bol v Terchovej. V jej blízkosti sa nachádza plno prírodných krás, dajú sa robiť úžasné túry a slovenské špeciality sa zapíjajú českým pivom. Pri jednom takom zapíjaní som stretol veselého človeka. V pravej ruke držal pravidlá Dračí Hlídky (v ľavej zasa ruku svojej manželky) a usmieval sa. Sú to úžasné náhody, kedy na tom úplne najnepravdepodobnejšom mieste stretnete ľudí, ktorých by ste síce stretnúť chceli, no ani sami neveríte, že sa to môže stať. Z krátkeho rozhovoru s hlavou celého tímu Dračí Hlídky sa stal dlhý (no aj tak príliš krátky pokec na to, aby sme si mohli všetko povedať) a ja som z terchovskej krčmičky odchádzal vytešený ako hobit, ktorý sa dostal do skladu s „dýmkovým kořením“ (viem, je to fajkové korenie, no mne sa tento pojem nikdy nepáčil).
  Prečo?
  Lebo som pravidlá držal v rukách, listoval som v nich a zistil som minimálne to, že sú celkom pochopiteľné aj pre málo skúsených hráčov.
  Lebo sa nezdajú byť zahltené zbytočnými informáciami a nemajú príliš veľa strán (tuším okolo 165, ale nie som si istý. Tým myslím Pravidlá pre hráčov; pravidlá pre DM som v ruke nemal).
  Lebo z Dračí Hlídky skutočne dýcha atmosféra prvého Dračáku.
  Lebo pravidlá sú spríjemnené krásnymi ilustráciami.
  Lebo dobrodružstvá sa dajú stiahnuť z ich stránky úplne zadarmo (a už som sa na ne pozeral, ide o celkom kvalitné herné príbehy).
  Lebo by knihy (pravidlá budú dve – pre hráča a pre Pána jaskyne) mali vyjsť ešte tento rok.

  Jediná vec, ktorá ma prekvapila (neviem, či pozitívne alebo negatívne) je, že si celý projekt financujú sami. Čo v preklade znamená, že kým sa knihy dostanú na pulty kníhkupectiev, polovica pracovnej skupiny bude musieť predať svoju ľavú obličku a vedúci projektu aj pľúca a srdce. Vlastne, srdce nie – tú už dávno venoval tejto hre.
  Takže, tí, čo teraz čítate, podporte ich aspoň tým, že sa pozriete na ich webovú stránku www.dracihlidka.cz . Vyzerá veľmi kvalitne. Ak by ste mali čas a možnosť, napíšte im o nejakých väčších akciách na Slovensku, kde by mohli propagovať túto hru. Ide o cony a nejaké udalosti, kde sa hrajú spoločenské hry a pod.
  ... a ja urobím ešte jednu vec. Budem túto hru hrať. Myslím, že tým poteším celú dračí hlídku najviac.


štvrtok 24. mája 2018

Potvorobijci 2 ... is coming




Na pohľad úplne obyčajná štvorica. Okuliarnatý tučko, ktorý si všetko zapisuje do svojho zápisníka, blonďavý šibal obzerajúci sa za každou sukňou, krátkovlasá slečna a jej priateľ. Spája ich kamarátstvo na život a na smrť (občas doslova) a jedno veľké tajomstvo. Sú potvorobijcami. Mladými dobrodruhmi, ktorým sa podarilo dostať sa do minulosti. Do doby slovanských vladykov a avarských kúziel. Do obdobia, keď démoni neboli iba v rozprávkach a mágia temných šamanov sa plazila sťa jedovatý had starodávnou krajinou.

Ďalšie dobrodružstvo (ne)obyčajnej štvorice sa bude odohrávať o pár mesiacov po udalostiach v letnom tábore. Prázdniny sa skončili, začala škola. Na Buca, nášho plnoštíhleho bifľoša (skôr plného, než štíhleho) sa valí jeden problém za druhým. Pán Klein, staručký profesor archeológie, si zasa myslí, že by nebol zlý nápad, vyraziť s mladými na jednu zabudnutú zrúcaninu a ukázať im, ako vyzerá archeologický výskum. Lara si nerozumie s otčimom, Erik sa rozišiel s frajerkou a magická kopija zasa začína žiariť. Lukáš vie, čo to znamená. A nie je z toho nadšený. Pradávne obdobie ich znova volá a žiada o pomoc. Nastáva čas boja, čas, keď o ľudských osudoch rozhodujú temné čary a mŕtvi sa túžia prebudiť zo svojho večného spánku. Rovnako ako v béčkových filmoch.


autorom ilustrácií bude (ako inak) Jakub Šimjak


nedeľa 25. februára 2018

Recenzia: Ako si zostaviť rodokmeň


Juraj Snopek, Marek Tettinger: Ako si zostaviť rodokmeň

alebo perfektný darček starších a mierne pokročilých.

Čím je človek starší, tým viac sa zaujíma o svojich predkov. Je to tak. Človek sa snaží zistiť, odkiaľ pochádza; akí boli príslušníci jeho rodu – tí, ktorých už nikdy nestretne. Čo dokázali? Boli slávni? Ako žili a kde žili_ Možno je to preto, lebo sa sám s nimi porovnáva. Dosiahli viac, ako ja? Boli vzdelanejší? Mám byť na nich hrdý? Alebo radšej o tom korheľovi zo začiatku devätnásteho storočia, ktorý bolo môj praprapradedo, nemám nikomu hovoriť.
Problém pri hľadaní minulosti svojej rodiny je, že nevieme, ako na to. Ako začať? Kde sa informovať? Ako postupovať?
Práve kniha dvojice autorov Snopek-Tettinger môže podať pomocnú ruku a previesť základmi genealógie (nemýliť si s geriatriou aj keď...) – čo je vedecký odbor zaoberajúci sa štúdiom rodov a rodopisu.
Napriek tomu, že som napísal slovo vedecký, kniha je určená pre laickú verejnosť. Je napísaná jednoducho a často aj zábavnou formou ukazuje (ten vtip o farárovi z veľkého Bielu ma dostal), akým spôsobom krok za krokom by mal postupovať amatérsky pátrač rodinnej minulosti.
Prvá kapitola sa venujú teórii – vymedzuje genealogické pojmy. Popisuje rozdiel medzi rodokmeňom a rodostromom; vysvetľuje (pre mňa) neznáme slovko probant atď. Už v tejto kapitole sa ukazuje, že autori celú publikáciu tvorili tak, aby zaujala neodborníkov – takých, ktorí sa v živote s genealógiou nestretli a chcú mať všetko podané jednoducho, vecne, no pritom zaujímavo.
Aj druhá kapitola sa nesie v tomto duchu. Rozpráva sa v nej o rodine – ako sa dajú v rodine zistiť informácie o predkoch. Koho sa pýtať a najmä ako sa pýtať? Ako formulovať otázky, ako zaznamenať rozhovor. Ďalšia kapitola – matrika. Čo hľadať, kde hľadať, ako sa správať v archíve a pod.
Aj ostatné časti knihy sú v tomto duchu. Človek sa dozvie zaujímavé veci o urbároch, cechových dokumentoch, armádnej databáze, o pôvode priezvisk. Zistí, že existujú aj webové stránky, z ktorých nakoniec možno nezistí nič (ako napríklad ja), prípadne ho posunú v pátraní ďalej.
Úplne geniálny je prebal. Keď ho rozložíte (je tak zvláštne poskladaný), zistíte, že ide o veľkú listinu – rodostrom, a vy doň môžete vpisovať mená.
Aby som sa priznal. K tejto knihe som sa dostal úplne náhodou – vlastne nechtiac. Moje dieťa dostalo za domácu úlohu urobiť rodokmeň našej rodiny (Tati, ja ani neviem, kto bol môj dedko!) a ja som bol nútený mu pomáhať. Nakoniec sme sa do toho zažrali tak veľmi, až sme sa dohodli, že v lete nebude žiadne more, ale pôjdeme na Liptov a budeme pátrať po tom, čo robil jej pradedko a ešte starší príbuzní. Aj keď neviem …. ako jej vysvetlím, čo to bola arizácia.

Počet strán: 224
Väzba: pevná väzba s prebalom
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2017

Dá sa kúpiť: www.bux.sk/knihy/389378-ako-si-zostavit-rodokmen.html





nedeľa 21. januára 2018

Recenzia: Osudová trojka

Stephen King: Osudová trojka (Temná veža II.)

Stephen King píše masívne romány. To má vyše 1000 strán, Pod kupolou skoro 900, Svedectvo možno o pár strán než balónkový klaun, no jeho najväčším projektom je rozhodne Temná veža. A teraz ju konečne nájdeme v kníhkupectvách aj v slovenčine. Zatiaľ aspoň prvú a druhú časť.

Muž v čiernom unikal cez púšť a pištoľník kráčal v jeho stopách. Takto sa začína monumentálna sága Stephena Kinga a zároveň aj prvá kniha o Temnej veži a mystickom Stredosvete. Treba však povedať pravdu. Prvá časť s názvom Pištoľník v srdciach čitateľov príliš nezabodovala (samozrejme, musíme odmyslieť kingofilov, ktorí zbožňujú všetko, čo kráľ hororu napíše).
V prvom rade to bolo kvôli tomu, že sa román dostal na pulty našich kníhkupectiev v dobe, keď už Kinga poznal každý ako autora strašidelných príbehov a Pištoľník je všetkým možným, ale hororom skutočne nie je. To skôr akýmsi psychedentickým postkatastrofickým románom, ktorý ktorý má blízko k  westernu a k anglickej poézii obdobia romantizmu, konkrétne k básni  Roberta Browninga Junák Roland k Temnej veži prišiel.
Po druhé - prvá kniha o Rolandovi je pozliepaná z poviedok, ktoré boli dávno pradávno publikované na stránkach The Magazine of Fantasy and ScienceFiction.
A po tretie - po nedávnom uvedení filmu Temná veža na plátna kín, ktorý sa stal absolútnym prepadákom, sa noví obdivovatelia Kingovej tvorby do čítania príliš nehrnú.
Takže, aby sme si to zrekapitulovali - text je o kovbojovi nepodobnom Clintovi Eastwoodovi žijúcom v šialenom madmaxovskom svete a namiesto akcie je kniha pretkaná náznakmi a množstvom imaginácií.
Pokračovanie s názvom Osudová trojka je úplne iná. Kompaktnejšia, dynamickejšia, akčnejšia. Roland sa prebúdza na pláži a je atakovaný démonickým homárom, ktorého síce poráža, no je k smrti vyčerpaný a nachádza trojicu "dverí" do nášho sveta. Tie ho majú doviesť k vyvoleným, ktorí ho budú sprevádzať k veži. Tí traja sú - feťák Eddie, schizofrenická beznohá Detta (alebo Odetta) a nakoniec ... ehm ... no...   
King však ani v pokračovaní nepoľavil vo svojej grafománii. Popisuje všetko, vždy a všade.

Výhľad mierne poklesol. Za dverami, cez ktoré sa pištoľník pozeral, sa sprava vynorila ruka a chytila kľučku dverí, na ktoré sa pozeral. Videl trochu vyhrnutú manžetu modrej košele, odhaľovala kučeravé čierne chĺpky. a dlhé prsty. Na jednom bol navlečený prsteň s drahokamom - rubínom, firedimom alebo obyčajnou lacnou bižutériou. Pištoľník hádal to posledné, kameň bol skutočne priveľký a nevkusný.
s. 40
Čitateľom oboznámeným s autorovou tvorbou je ale táto informácia všeobecne známa a napriek tomu, že Stephen King takouto "vatou" dokáže text neskutočne nabobtnať, nie sú popisy nudné (a ak áno, dajú sa jednoducho preskočiť). V Osudovej trojke si ich človek ani nevšimne, lebo už od začiatku je nasadené rýchle tempo, ktoré sa udržiava až do konca. Priam sa zdá, že Pištoľník bol iba melancholickým úvodom a Osudová trojka tou skutočnou prvou kapitolou celej ságy.
Takže - záverečné odporúčanie, lepšie povedané viac záverečných odporúčaní:

1. Temná veža je Kingov Opus Magnum. Je však iná, než všetky jeho ostatné diela. Ak ste aspoň trocha fanúšikom tohto autora, nemáte čo riešiť.  

2. Ak ste sa prelúskali Pištoľníkom a nepáčil sa vám, dajte Temnej veži šancu a začítajte sa do pokračovania. Uvidíte, že stojí za to.

3. Ak ste sa prelúskali Pištoľníkom a páčil sa vám, pri Osudovej trojke budete priasť ako Garfield po piatej porcii lazaní.

P.S. Ozaj, mohol by mi niekto vysvetliť vetu: Obzeral sa po homárnostiach ale nijaké nevidel (s.29). Ja ju nechápem.      
  

Počet strán: 488
Väzba: pevná väzba
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2017


pondelok 14. augusta 2017

Recenzia - Nenávisť

Juraj Thal: Nenávisť

  Nepreferujem detektívne príbehy. Viem, týmto by som nemal začať recenziu na slovenský krimi triler. Nepreferujem detektívky, čo však neznamená, že som žiadnu nečítal, prípadne, že ich odsúvam na vedľajšiu kolaj. To vôbec nie! Iba v tej záplave dobrých kníh si málokedy vyberiem takú, v ktorej sa rieši zločin. Tentokrát som ale urobil výnimku. Kniha Juraja Thala - Nenávisť ma totiž okamžite zaujala. Prečo? Odohráva sa v Nitre!

  Okrem toho, že Nitra je historicky jedným z najstarších miest na Slovensku, je aj mestom vysokoškolákov, nakoľko sa v nej nachádzajú dve univerzity. Je tu rušný nočný život, lacné taxíky a vrah, ktorý brutálnym spôsobom zabíja vysokoškolských profesorov? Aký je jeho motív? Akú úlohu zohráva mystika štyroch živlov?
  Juraj Thal postupne odkrýva karty zločinu pomocou krátkych a napínavých kapitol, v ktorých sa strieda popis konania vraha s vyšetrovaním skúseného kriminalistu Legena. Jeho charakter sa vyrovná slávnemu Harrymu Holeovi (Nesbo tiež mohol inak pomenovať svoju postavu, aby som nemal problém so skloňovaním), no aj tak, mystické tajomno obklopujúce brutálneho zločinca je podané mrazivejšie a zaujímavejšie než samotné objasňovanie zločinu. Okrem toho, masový vrah ma zaujal aj tým, že jeho obeťami boli vzdelanci z oblasti histórie a archeológie. Mám viac známych z tejto brandže, a ktovie, čo by oni o Thalovom vykreslení ich povolania povedali. Nitra sa však autorovi podarila na jednotku. Počas čítania som nebol stratení, vedel som, kde sa postavy nachádzajú, a aj preto ma to tak veľmi bavilo. Dokonca som mal chuť vyraziť do okolitých lesov hľadať chatu a vojenské bunkre, ktoré sú v príbehu popísané. Myslím, že práve Nitrančania (ja viem, správne sa píše Nitrania, no povedzte to nejakému Nitrančanovi) si v tejto knihe prídu na svoje.
  Kto je vrah? Vedel som to skôr než som mal vedieť. Ja v logike nie som dobrý. Odmietam hrať šach aj všetky strategické hry, lebo aj tak vždy prehrám. Na meno vraha som prišiel úplnou náhodou, keď som si položil pár triviálnych otázok, ktoré si však bežný čitateľ nikdy nepoloží. Čo sú to za otázky? Nie, to Jurajovi Thalovi neurobím.
  Napriek tomu, že zločinec bol pre mňa známy, hltal som knihu ďalej. Ostali totižto iné otázky. Prečo museli páni profesori zomrieť? Prečo museli zomrieť takou krutou smrťou? Čo majú znamenať tie tajomné symboly?
A odpovede? Tie boli naozaj prekvapivé.
  Takže, aká je Nenávisť? Vynikajúco napísaná a najmä ... napínavá. A myslím si, že to je ten najdôležitejší atribút detektívnych románov.

Počet strán: 270
Väzba: pevná s prebalom
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2017

Kniha sa dá kúpiť:  http://www.martinus.sk/?uItem=272590