utorok 30. septembra 2014

Recenzia - Na hroby

Na hroby – antológia poviedok

Antológia českých a slovenských žánrových poviedok o živote, smrti a krehkej hranici medzi nimi, má niečo do seba. Lepšie povedané – Má niečo v sebe. A to niečo vás dostane do kolien. Doslova.

   Táto útla knižka klame telom. Vlastne obalom. Čo na tom, že nad názvom sú oranžovými písmenami zvýraznené tri slová SCI-FI; HORROR; FANTASY. Kto uvidí ilustráciu, jediné, čo ho napadne, bude, že všetky poviedky v knihe sú prinajmenšom strašidelné. A to nie je pravda. Z niektorých mrazí, iné citlivejších čitateľov možno znechutia, no nedá sa povedať, že by každý autor, ktorý prispel svojím textom, chcel úmyselne vyvolávať hrôzu.
   Pocity áno – strach nie. Aspoň nie všetci.
   Takže, zatiaľ čo u Jana Kotouča a jeho poviedky Ex Luna, anihilatio si čitateľ na konci s pokojom utrie svoje spotené čelo, pri Freske Kataríny Soyky krvný tlak stúpne do neuveriteľných čísel.  Drabble Jiřího W. Procházky vyvolajú sarkastický úškrn, pochopenie pointy Strážcov galaxie Marka E. Pochy spôsobí, že po tele nabehnú zimomriavky.  
   Ak má autor niečo spoločné so svojimi postavami, chcel by som spoznať psyché Lenony Štiblaríkovej. Jej Mladuchy na zabitie v sebe skĺbili reality show typu Nevesta pre milionára s kultovými osemdesiatkovými filmami. Komando so Švarcíkom sa nechytá.
   Podobne je na tom Hanina Veselá. Poviedka Máme to v krvi síce nepatrí medzi najoriginálnejšie, no dobre sa číta. Akčný príbeh o démonoch, ktorý kdekomu môže pripomenúť Johna Constantina (dokonca hlavná postava je podobne nikotínom prežratá ako on) má spád. Škoda len, že záver málokoho prekvapí.
   Záver sa nevydaril ani Honzovi Vojtíšekovi, no osobne si myslím, že o vhodné ukončenie mu ani nešlo. Jeho Přání smrti má dych vyrážajúci námet, s ktorým sa dokázal dobre pohrať. Dokonca som v istých chvíľach uvažoval, kde sa končí miera slušnosti v hororových poviedkach (myslím tým situáciu – matka, dieťa a vrah).
   Potom je tu vlkodlačí Strýček Jozefa Horkého (áno, to je jeden z nedávnych šéfredaktorov Pevnosti), krátky ironický Manifest Janka Išu (uff – dúfam, že správne skloňujem) a napokon Petra Slováková.
   Ak som pred chvíľou napísal, že by nebolo zlé poznať, akým spôsobom rozmýšľa Lenona, u Petry Slovákovej musím poznamenať, že by som to radšej ani vedieť nechcel. O čom je Trochu jiná smrt? O kyberpunku, o šváboch, o bratskej láske... alebo, ako to povedala jedna z postáv príbehu „Spojil sem technický pokrok s parapsychologií.“
   K týmto poviedkam je treba pripočítať mysteriózny úvod zostavovateľa antológie, ktorým nie je nik iný ako Mark E.Pocha a záverečnú esej o minulosti a súčasnom stave literárneho hororu. Práve tento populárno-náučný text  Dušana D. Fabiana je vhodné viackrát si prečítať, prípadne si vštepiť do mozgu, aby ste sa potom mohli chváliť u priateľov, čo všetko o horore viete.
   Knižku môžem najmä chváliť. Síce má aj pár nedostatkov napr.  - zodpovednému redaktorovi unikla strana 89 /a možno aj iné/ ; mäkká väzba sa mi začala rozpadávať v rukách, niekomu nebude šmakovať, že poviedky sú nielen v slovenčine ale aj v češtine a  Jiří Walker Procházka toho mohol napísať viac. Zážitok z príbehov o všemožných podobách smrti bol ale viac než pozitívny.
Pozitívny?
... jednoducho NEZABUDNUTEĽNÝ


§  Počet strán: 228 strán
§  Rozmer: 120×160 mm
§  Jazyk: slovenský jazyk, český jazyk
§  Rok vydania: 2014