utorok 6. mája 2014

Poviedka - Ponorka Červený November

Ponorka Červený November   

Jedna z mojich kratších poviedok z oblasti FanFiction. A div sa svete... v roku 2011 vyhrala aj nejakú cenu! Takže, kto má chuť, nech sa páči. Paluba ponorky Červený november vás víta. ... a pre hráčov, ktorí poznajú stolovú hru Red November je to povinnosť.

Súdruh Lopuchin, kapitán slávnej gnómskej ponorky Červený November, chrápal. Hlava mu oťažela asi pred hodinou, tak si ju položil na poloplnú fľašu vodky a teraz vo svojej kajute nahlas odfukoval. Z jeho pohľadu bola naozaj tá fľaša poloplná. Vždy bol optimistom.
   „Súdruh Lopuchin, takého ako ste vy naše námorníctvo potrebuje.“ povedal mu raz dávno generál Marinovskij – najväčší gnóm všetkých čias, alebo aspoň najväčší gnóm, akého kedy Lopuchin videl.
Veľkosť – tá bola v jeho myslení naozaj dôležitá.
   „Viete stranícky uvažovať, vydržíte veľa a nikdy ... nikdy nestrácate nádej.“ pokračoval vtedy Marinovskij neustále potriasajúc  mu rukou (čo bolo v dôsledku alzheimera, o čom však Lopuchin nevedel) „My, náš slávny gnómsky národ, vás potrebujeme. Budete veliť najnovšej atómovej ponorke – Červenému Novembru. Je to plavidlo s motorom, aký ešte žiaden gnóm nikdy nevidel.“
   Bola to pravda. Nikto nevie, ako a kto ponorku zostrojil, kto vymyslel pre ňu motor ani ako funguje.
Keď to ide, netreba sa do toho montovať – gnómske heslo, ktorého sa do bodky držal aj súdruh Lopuchin a trojica ďalších námorníkov sa nudiacich teraz v útrobách plavidla.
   Na lodi vládol už pár dlhých dní pokoj. Sonar občas tupo zapípal, to keď sa objavila väčšia ryba, no našťastie žiadna nejavila záujem o plechové monštrum s červenou hviezdou namiesto ňufáka. 
Námorníci sa tiež, síce bez prítulnej fľašky vodky, nudili.
   Vojak Tonko hral mariáš v pretlakovek komore sám so sebou. Ostatní s ním totiž odmietali hrať. Vyhovárali sa  na to, že proti majstrovi jeho formátu nemajú žiadnu šancu. Pravda však bola taká, že Tonko trpel nadmernou plynatosťou a preto ho často zatvárali do pretlakovej komory, kde „ako mu ostatní súdruhovia tvrdili“ sa všetok zbytočný tlak dostane do mora. Nebol si istý pravdivosťou ich tvrdenia, no na štyri holé steny si už zvykol. Doniesol si sem okrúhly drevený stôl a rozložil naň kôpky kariet, ku ktorým sa postupne presúval podľa toho, ktorá kôpka bola na ťahu. Najradšej mal kôpku s menom Nasťa – bola totiž jedinou kôpkou ženského rodu na palube ponorky.
   Vojaka Tonka volali Tonko a pritom nikto nevedel, či ide o meno alebo priezvisko. Nevedela to ani matrikárka, keďže na úrad v deň jeho narodenia poslal spoločensky unavený otec chlapov z krčmy a tí sa prekrikovali  nešťastnej matrikárke hlásiac radostnú novinu. Tá ho nakoniec zapísala ako Tonka s priezviskom Tonko, pohlavia mužského.
   Za to meno druhého námorníka ponorky si zapamätal každý. Súdruh Chačikulin Čikčuličin, arménsky gnóm známy takmer vo všetkých prístavných krčmách zajakavosťou. Kým sa mu podarilo vysloviť svoje meno, nastal čas na ďalšiu rundu a preto ho krčmárski štamgasti s radosťou vítali ako presného stopéra, ktorým si merali čas počas nespočetných pitiek.
   Vojak Čikčuličin sa na palubu ponorky dostal úplnou náhodou a to najmä kvôli kapitánovej fóbii z vyšších gnómov než je on sám. Na výške mu totiž veľmi záležali. Čím bol podľa neho gnóm vyšší, tým bol aj múdrejší (preto tá fascinácia súdruhom generálom) a on žiadneho múdrejšieho od seba na Červenom Novembri mať nemienil. Chačikulin meral tridsaťšesť centimetrov, čo bolo o celých šesť centimetrov viac než súdruh kapitán. Stalo sa však, že počas čítania jeho osobného spisu dopadol na papier Lopuchinovi chlp z fúzov, ktorý nahradil desatinnú čiaru. Kapitán sa hneď potešil. Bude mať na palube osobu, ktorá dokáže vyčistiť periskop zvnútra.
   Čikčuličin to však do dnešného dňa nedokázal, čím si automaticky znepriatelil súdruha Lopuchina a na lodi prežíval už pármesačné peklo. Za všetko môže on, všetko sa pokazí kvôli nemu, všetko musí dávať do poriadku on. Aj keď ... všetko, čo sa na ponorke pokazí, pokazí on a preto by malo byť logické, že aj opravy my mali ísť na jeho triko.
   Posledný člen posádky - Kowalski. Jeho rodičia sú poľskí gnómski prisťahovalci, ktorí pôvodne zmýšľali emigrovať na Západ, len si pomýlili smer. Aby si potom obmäkčili úrady, zapísali svoje dieťa ešte pred počatím k námorníctvu a už v ranom detstve sa z neho snažili vychovať hrdého občana Zväzu gnómskych socialistických republík. To sa im síce úplne nepodarilo (mládenec už od malička mal zbytočné otázky typu“ „Prečo je len červená dobrá?“ , „Prečo bola Októbrová revolúcia v novembri?“), no v jedenástich rokoch mu zbalili kufre a odsunuli ho z rodinného hniezda do kasární, kde vymenil svoje obľúbené knižky za bajonet.
..................................................
    „Súdruh kapitán, súdruh kapitán!“ začal búchať na železné dvere vyplašený Tonko.
   Robil taký hluk, že sa Lupochin nemohol nezobudiť. Postrapatil si mastné vlasy, nasadil si kapitánsku čiapku a tackavým krokom sa prinútil otvoriť dvere kajuty.
   „Čo sa deje, vojak?! Búšite mi na dvere, až mi z toho ide hlavu roztrhnúť!“
   „Súdruh kapitán! V pretlakovej komore horí!“
   „Ho .... čo?“ vytriezvel náhle Lopuchin.
   „Ho ... rí, súdruh kapitán!“
   „A to ako?“
   „Praskavo a príjemne, súdruh kapitán!“
   „Myslím tým, ako že tam horí?!“
   „Nehoda ...“
   „Nevrav, že to bola nehoda, súdruh! Povedz mi, čo sa tam stalo!“
   „No,...“ preglgol nasucho Tonko „Súdruh Čikčuličin za mnou prišiel, keď som hral karty. Položil svoju fajku na Nasťu .... vlastne, položil svoju fajku na moje karty a ...“
   „Ako mohol?!“ zvýšil svoj hlboký tenor kapitán „Vari nie je v celej ponorke zakázané fajčiť?!“
Za sebou zacítil dym z cigary, ktorá mu dohárala v popolníku. Bol si istý, že Tonko tento dym necíti. Je len vojak – on nesmie cítiť.
   „Áno, súdruh kapitán! Je to zakázané. My sme mu to hovorili. Ale čo teraz s tým?“
   „Tak to uhaste!“
   „Nemáme čím hasiť, súdruh kapitán! Všetky hasiace prístroje ste nám nakázali vyhodiť, lebo, ako ste správne tvrdili ,nadnášali nás , a preto sa nám nedaril ponor.“
   „Vidíš?! To je pravda!“ poškrabal sa za neupravenú bradu Lopuchin.
   Chvíľu ostal ticho stáť, aby vojak videl, ako tuho premýšľa, potom sa otočil do kajuty, niečo odtiaľ zobral a s frflaním podal Tonkovi
   „Na, tu máte. Haste!“
   V rukách prekvapeného vojaka sa objavila poloplná fľaška vodky.
..................................................
    Tonko si nahlas vzdychol. Stojac pred pretlakovou komorou načúval ako divoko blčí oheň.
Logol si z fľaše. Následne si upil druhýkrát. Zistil, že akýmsi zázrakom sa mu ruky prestali triasť strachom, tak si dal ešte jednu na povzbudenie a od úst si odtiahol fľašu, až keď v nej bolo prázdno.    To už ale vedel, čo musí urobiť. 
   Fľaša vodky mala na jeho myslenie výrazne pozitívny vplyv, preto už neotáľal, rozrazil ako pravý hrdinský gnóm dvere a vbehol do ohnivej smršte. Napriek zhrdzavenému železnému ventilu na vonkajšom poklope sa únikový východ zaraz otvoril.
Dnu sa začala vlievať ľadová morská voda.
..................................................
    „Súdruh kapitán! Súdruh kapitán!“ znova začul buchot na dvere svojej kajuty Lopuchin.
   Ten hlas poznal. Patril Kowalskemu.
   „Čo chcete, vojak?!“ vybuchol zlosťou.
   „Vzduchová pumpa prestáva fungovať! Za chvíľu sme bez vzduchu! Súdruh kapitán, udusíme sa!“
   „Čo mi to trepete, Kowalski, za hlúposti!“ zhúkol naňho „Prečo by mala prestať fungovať?!“
   „Do elektrického vedenia sa dostala voda a ...“
   „Voda?“
   „Áno, vojak Tonko otvoril poklop v pretlakovej komore ...“
   „Tonko!“ skríkol aj keď to skôr vyzeralo ako nadýchnutie „Nájdite mi toho debila!“
   Na kapitánovo okno práve ktosi ticho zaťukal. Obaja hneď obrátili zrak tým smerom. Vojak Tonko s vypleštenými očami  sa díval na vnútri stojacu dvojicu a snažil sa vymodlikať si, aby mu kapitán otvoril okno.
   Nepodarilo sa.
   Na okne totiž nebola žiadna kľučka.
   Lopuchin sa postavil do pozoru a zasalutoval. Kowalski si sňal čiapku.
   Až keď Tonkovo telo naposledy vypustilo bublinky, pokračovala gnómska dvojica v rozhovore.
   „Tak nám odplával!“ komentoval Lopuchin. „Bol to hrdina! Takýchto naše námorníctvo potrebuje! Vidíte to, Kowalski!“
   „Áno, kapitán!“ súhlasne kývol vojak „A čo bude so vzduchovou pumpou?“
   „Nech ju opraví Čikčuličin! Ani tak nič nerobí. ...a Kowalski?!“ prstom kývol na vojaka „Vy sa zatiaľ pozrite na tú vodu. Nebol by som rád, keby mi žblnkala v kajute.“
..................................................
    Súdruh Chačikulin Čikčuličin by mohol byť dobrým opravárom. Meno na to mal, a už v mladosti rád šrauboval, vŕtal a spájkoval. Nebyť jednej chybičky, rodičia by mu vybrali profesiu elektrikára.
   Súdruh Čikčuličin totiž nerozoznal farby. Samozrejme okrem červenej, tú musel poznať každý. On ju volal „Musím stáť!“. Podobné meno dal aj zelenej, ktorú nazval „Môžem ísť.“ O ostatných farbách nemal ani poňatia, že existujú.
   Teda až do okamihu, keď sa dostal do komory so vzduchovou pumpou.
   Tam vám teda bolo káblov!
   A tých farieb!
   Mihali sa mu pred očami ako odrazy svetelnej gule na gnómskej diskotéke.
   Samozvaný opravár si však, napriek prvotnému zmätku v hlave, z toho žiadnu vedu nerobil. Vybral si zo svojej kapsičky kliešte, tie väčšie, a bez rozmýšľania schytil do rúk dvojicu drôtov, ktoré následne prestrihol.
   Čosi zaprašťalo, zaiskrilo sa a vzduchová pumpa, doteraz dýchavične fungujúca, sa úplne zastavila.    Nasledujúcu krátku chvíľu zdesenia vyplnil Čikčuličin hrknutím si zo svojej ploskačky, potom prižmúril oči a spojil žlté drôty so zelenými. Motor zavrčal a napriek zjavnému nesúhlasu sa pohol. Pumpa zasyčala znova schopná plniť kyslíkom celý Červený November a opravár pomaly a opatrne vycúval z miestnosti spomenúc si, že svoju nedofajčenú fajku si zabudol v sklade.
..................................................
    Kowalski mal šťastie. Mŕtvy súdruh Tonko, predtým než nedobrovoľne opustil ponorku a následne aj tento svet, nechtiac zakopol o železný poklop, ktorý sa za ním zavrel. Takže keď Kowalskeho roztrasené ruky otvorili dvere do plno zaplavenej komory, voda sa vyliala na chodbu.
   Pôvodne rozmýšľal, že vodu vypije a následne podlahu vyutiera dosucha, no nakoľko mu po pár hltoch morská voda prestala chutiť, rozhodol sa do problému zapojiť techniku a to konkrétne pumpu, ktorá sa na chodbe nachádzala.
   Vypumpovanie už netrvalo dlho a on sa mohol, spokojný s dobre vykonanou prácou, vrátiť do kajuty pre mužstvo.
   Vtedy uvidel Čikčuličina, ako sa šialenou rýchlosťou ženie ku kapitánovi.
..................................................
    „Ho... Ho... Ho... !“ snažil sa už z diaľky niečo povedať súdruhovi kapitánovi, ktorý mu pre istotu ukázal chrbát a usiloval sa zatvoriť dvere ešte predtým, než k nemu námorník dobehne.
   „Súdruh Dedo Mráz príde až o pár mesiacov!“ riekol pribehnuvšiemu Čikčuličinovi  nahnevane kapitán, nakoľko si myslel, že ho vojak načapal, ako si z tajných zásob berie ďalšiu fľašu vodky.
   „Ho... ho... ho... ho..rí!“ šťastne sa gnóm usmial vediac, že správne vyslovil slovo.
   „To už nerieš, súdruh Čikčuličin. Oheň nám už dávno uhasil Tonko. Česť jeho pamiatke.“
   „S... s... s... s...“ zasyčal napriek kapitánovmu ubezpečeniu.
   „S... ? Áno, bol Statočný, ten náš súdruh Tonko.“
   „S... s... s... sklad.“ vydýchol si a pokračoval „Ho... ho ... ho..rí!“
   Kapitán zmeravel.
   „Tak, to mi súdruh námorník vysvetli, ako nám môže horieť sklad?“
   „Súdruh kapitán! Súdruh kapitán!“ dobehol Kowalski „Potvrdzujem. Horí sklad!“
   „Čo je to dnes za deň?! Tak oheň uhasíte! Niečím!“
   Vytiahol z debny na zemi dve posledné fľaše alkoholu a podal ich námorníkom.
   „Vy už niečo vymyslíte!“ dodal.
   Lenže vtedy sa ozval hlasitý zvuk sirény.  Svetlá na okamih úplne zhasli a na to sa rozsvietili červené žiarovky.  Čikčuličin sa okamžite postavil do pozoru. Červená preňho znamená, že musí stáť.
   „Odpálenie torpéd za desať minút!“ zaznelo z ampliónu.
   „P... p... p... p...!“
   Nevedno, čo tým chcel zajakavý gnóm povedať. Možno to malo byť slovo – Prdel, čo je gnómsky ekvivalent na slovo Neverím. Skôr sa však zdalo, že mienil vysloviť slovíčko Pardon, nakoľko mohol očakávať, že prepojením rôznofarebných drôtov takáto situácia nastane.
   „Tak, čo stojíte! Súdruhovia! Okamžite to zastavte!“
..................................................
    Chači – ako ho jeho priatelia z úcty k jeho zajakávaniu volali stál za skrčeným Kowalskim a díval sa, ako mu robota pri plošných spojoch ide od ruky. Nie nadarmo sa šikovný gnóm v detstve zaujímal o takú nepotrebnú vec ako je čítanie. Teraz si túto schopnosť mohol naplno uplatniť a po pár hltoch ohnivej vodky, troch premočených uterákoch (dvakrát si utrel čelo, raz sa pocikal) sa pustil do čítania manuálu k torpédam. Nakoniec sa mu podarilo zamedziť, aby sa na všetky situácie pripravené torpéda samovoľne odpálili bez toho, aby sa otvorila torpédová komora.
   Za sebou počuli v sklade blčať oheň, no to ich už netrápilo. Ten oheň totiž nemal kam ujsť. Bol uväznený v miestnosti a len sa zúfalo vyhrážal zvukom a nepríjemným dymom, ktorý vychádzal spod dvier.
   „Počúvaj, Chači, nezdá sa ti, že sa nám akosi ťažko dýcha?“
   „Hmm!“ bol to jediný, aj keď nie príliš artikulovaný zvuk, ktorý dokázal bezchybne vysloviť.
   Hmm však u gnóma znamenalo – Áno. A to bol problém.
   „Ja som vedel, že to s tým ohňom nebude v poriadku! Veď nám tá hnusoba vysaje všetok kyslík!“
..................................................
    Kapitán už mal toho akurát dosť. Pohroma striedala pohromu a napriek optimizmu, ktorý uňho stále podriemkával (ešte mal pár fliaš bezpečne schovaných v trezore), začal o budúcnosti Červeného Novembra pochybovať. Preto, keď k nemu zajakavý námorník pribehol, nič ho už nemohlo prekvapiť.
   „Vz ... Vz ...Vz ...!“ hltal hlásky Čikčuličin.
   Lopuchin okamžite pochopil o čo ide.
   „Vzdať sa? Ja sa nevzdám! Je som dávno vedel, že si prekliaty imperialistický sabotér! Z očí ti kuká, že ťa sem kapitalistickí diabli poslali, aby si našu drahú ponorku poslal ku dnu!“
   S týmito slovami schytil už na stole prichystaný potápačský výstroj a napriek jeho váhe sa prešmykol popri utekajúcom Kowalskom ako myšička, rýchlo za sebou zabuchnúc dvere do pretlakovej komory.
   „Vz ... vz... vz... !“ opakoval nechápavo námorník.
   „Vzduch! Súdruh kapitán! Vzduch nám dochádza!“ kričal za Lopuchinom Kowalski.
   Nadarmo. Oceľové dvere sa už zavreli a o pár minút v okne videli, ako si to kapitán plaveckým spôsobom zvaným čuba šinie k morskej hladine.
   Čikčuličin zasalutoval.
   „Máš pravdu, kamarát!“ potľapkal ho po pleci gnóm „Kto iný by si zaslúžil prežiť ak nie náš súdruh kapitán.“
   Potom sa tiež hrdo postavil do pozoru a naposledy svojmu kapitánovi zasalutoval. Aj slza sa mu zaleskla v oku a cez ňu v hĺbke za kapitánom uvidel veľký čierny tieň.
   „K... K... K... K...“ zakoktal strachom námorník.
   Sonar začal nepríjemne pískať.
   „Kraken!“ otvoril ústa Kowalski a zabudol ich zatvoriť „A sakra!“
   Obrovská chobotnica sa rútila priamo na ich ponorku.
..................................................
    Dlho sa nevedelo, akým spôsobom prišlo gnómske námorníctvo o slávny Červený November.
Až po pár týždňoch, keď ošiaľ z jeho zmiznutia pominul, našli v krčme jednej rybárskej osady Lopuchina, ktorý následne obvinil vojakov Kowalskeho a Čikčuličina zo sabotáže a vlastizrady. Obaja však zomreli potupnou smrťou v ľadových hĺbkach mora, akú si nepriatelia gnómskych socialistických ideálov právom zaslúžia.
..................................................
    Dodatok:
   „Tak,čo? Dáme ešte jednu?“
   „Da.“ odvetil gnóm krátko.
   Kowalski lúskol prstom a krásne opálená domorodkyňa im obom podala kokosové orechy naplnené havajským rumom.
   Zajakavý námorník sediac pohodlne na trstinovom lehátku sa mlčky pozrel do jej mandľových očí, následne na jej prsia ledabolo zakryté vencom ružových kvetov a s vďakou prijal lahodný nápoj.
   „Pozri! Už nám kýva!“ dvihol sa sediaci Kowalski.
   Obaja sa pozreli na more, kde v žiari červeného zapadajúceho Slnka uvideli na hladine obrovskú chobotnicu, ktorá im mávala jedným zo svojich chápadiel.
   Gnómovia nadšene vstali a kývali jej naspäť.
   „No, nebyť jej ...“ Kowalski nemusel dokončiť.