Recenzia: Dar Temravy

Kieran Larwood: Dar Temravy

S predchádzajúcou časťou tejto knihy som mal problém. Nie, nemôžem povedať, že by Legenda o Podkinovi Jednouchom bola zlá. Dokonca som ani nedokázal presne definovať, v čom daný problém spočíva. Jednoducho, kniha mi akosi nesadla. Keďže som však vedel, že nie som cieľovým čitateľom, pokúsil som sa o experiment.

Subjektom môjho experimentu bola osoba vo veku cca 8 rokov. Nazvime je ju Moja dcéra. Čítať vie, no na 270 stranovú knihu si netrúfa. Preto som sa musel pokusu zúčastniť aj ja – večerným čítaním pri detskej posteli. A aby bol experiment úplný, začal som od prvej časti, teda od už spomínanej Legendy o Podkinovi Jednouchom.

Prvá časť

Prvá časť moju dcéru nadchla. Bol som prekvapený, no vôbec jej scény s menšou dávkou explicitnosti nevadili. Na to, že zajačik bol nútený odrezať si ucho, rýchlo zabudla. Popis strastiplného útlaku v podzemnom meste Kostikoreň, ktorý by zlomil aj Dickensovho Olivera Twista, počúvala s otvorenými ústami a pri záverečnej konfrontácii s pánom zlých Gormov držala palce hlavnej postave. Občas sa pýtala na pre ňu v tomto veku neznáme slová, no nebolo to nič hrozné. Niektoré vety som zle prečítal. Aspoň ona si to tak myslela. Pravda bola tá, že redakcia naozaj nebola dôkladná, dokonca som našiel pasáž, keď sa z hlavného hrdinu stane hlavná hrdinka. A to už zabolí.

Obdivovala nádherné ilustrácie, a keď bolo po pár večeroch dočítané, tešila sa na pokračovanie.  

Druhá časť

Dary temravy- ako sa druhá časť Podkinových dobrodružstiev volá má približne o 30 strán viac. Tempo je pomalšie, pribúda veľa nových postáv. Ti však nie sú takí zaujímaví, možno na assasínku s lebkou na tvári. Dlho sa nič dôležité nedeje, respektíve dlhú dobu sa dej odohráva v podzemnej nore a jeho blízkom okolí. Úloha odvážneho zajačika je na čas odsunutá stranou, viac sa čitateľ dozvedá o jeho malom bratovi, ktorí sa v budúcnosti stane rozprávačom legendy. Pribúdajú magické predmety – tentoraz je ich viac. Majú zaujímavé schopnosti a môjmu subjektu (áno, myslím tým dcéru) sa veľmi páčili. Možno aj viac, než nožík z jednotky.

Zjaví sa Skramašank a znova nastane konfrontácia. Tentoraz už z neho nejde taká hrôza, ako v prvej časti. A to je trocha škoda. Subjekt už bral popísanú konfrontáciu oveľa pokojnejšie, lebo tušil, že si to podliak zasa odnesie.

Chyby sa nevyhli ani Darom Temravy. Spočiatku je ich pomenej, no s pribúdajúcimi stranami si aj neštudované oko povšimne problémy v gramatike.

Celkovo má druhá časť problémy ako väčšina iných pokračovaní. Autor chcel pokračovať v načatom, no pridať doňho všetkého viac. Dokonca aj častí, ktoré rozprávajú o udalostiach dávno po ukončení bojov s Gormami, je viac a tie boli, pre subjekt môjho malého literárneho pokusu, nudnejšie.

Vyhodnotenie experimentu

Desať a viacročným deťom sa prvá aj druhá časť ságy bude páčiť. Je blízka klasickým fantasy románom typu Pán Prsteňov, všetko je zabalené do zvieracieho sveta a má taký naivno-milý pohľad na život, aký majú jeho detskí čitatelia. Hlavná postava je im blízka a jeho dobrodružstvá si určite užijú. Mladšie ročníky si knihy tiež užijú, no najmä z úst skúsenejšieho rétora, myslím tým na otcov a maminy.    

Počet strán: 300

Väzba: pevná väzba

Jazyk: slovenský

Rok vydania: 2019

Kniha sa dá kúpiť:  https://www.bux.sk/knihy/401100-pat-kralovstiev-2-dar-temravy.html

Recenzia: Legenda o Podkinovi Jednouchom

Kieran Larwood: Legenda o Podkinovi Jednouchom

Rozprávok so zvieracími hrdinami je kopec. Vyškierajú sa na nás z televíznych obrazoviek i z regálov v kníhkupectvách medzi detskou literatúrou. Deti ich milujú, priam zbožňujú. Každé dievčatko túži po poníkoch, chlapci snívajú o pokémonoch, či inej hávedi.

Fantasy príbehov s postavami zo zvieracej ríše je pomenej. Nie je jednoduché odhadnúť, do akej mieri by mali byť zvieratá antropomorfizované, s čím súvisí aj otázka, pre akú vekovú skupinu by malo byť dielo určené. Autori sa preto do tohto žánra príliš nehrnú, a ak sa náhodou odhodlajú niečo vytvoriť, je to skôr pre starších až dospelých čitateľov. Príkladov je niekoľko. V komiksovej Myšej hliadke pobehujú po lesoch milí myšiaci, intrikuje sa pomaly rovnako ako v Hre o tróny a krv občas tečie prúdom. V knihe Ďaleká cesta za domovom sa dá stretnúť so zajačím totalitným režimom, otrokármi a ani zajačí boh Čierny králik z Inlé nie je príliš naklonený detskému publiku.

Kieran Larwood sa vybral detskou (ťažšou) cestou. Rozhodol sa ukázať krásy fantasy literatúry práve mladším a vytvoril ságu Päť královstiev, z ktorej prvá časť vyšla koncom roka 2018 v slovenčine.

Čo nás v nej čaká? Mladý zajačí tínedžer Podkin. Flákač, ulievač, lenivec, ktorí má to šťastie, že je synom zajačieho náčelníka. Vlastne nešťastie. Keď ich kolóniu prepadnú krvilační Gormovia (zlí do železa oblečení ušiaci) a zavraždia jeho otca, musí prchať so súrodencami preč. Začína sa nebezpečná cesta, počas ktorej si musí uvedomiť, že nie všetci sú dobrí, a že on, ak chce zachrániť seba a aj celý zajačí , bude sa musieť zmeniť.

Príbeh - klišé. Nájdeme v nej aj pasáže, ktoré sa vyskytujú v každej druhej fantasy knihe (Králiky, čo hrabali príliš hlboko a pod.). Lenže, ako som už spomínal, kniha je určená pre deti (povedzme si 9+) a tie s takýmito jednoduchými dejovými zvratmi problém nemajú. Najmä, keď Pod (Podkin) je im blízky (chlapcom), rovnako ako jeho múdrejšia a triezvejšie uvažujúca sestra Paz (dievčenský vzor). Problémom u mladších čitateľov však môžu byť morálne rozhodnutia postáv, resp. situácie, do ktorých sa dostanú, sú pre deti ťažko riešiteľné. Napríklad, keď ich prichýli jedna zajačica. Tej Gormovia zabili manžela, odvliekli deti. Ona musí slúžiť Gormom, Iba tak má nádej, že ich nezabijú. A čo na to hlavný hrdina?

"Tá ženská je obyčajný zbabelec!" s.77

Autor (no skôr prekladateľ) sa občas pozabudol a prestal uvažovať nad postavami ako nad zvieratami. Už slovo "ženská" je v takomto prípade nie príliš vhodné slov. A čo tak veta typu: "Paz, na čo je dobré ľúbiť ľudí, ak ti ich potom niekto vezme?" s.117 Tým však postava nemyslela na ľudí, ale na svojich rodičov - na zajace.

Občasná surovosť môže deti tiež prekvapiť. Celkom verne sa tu popisuje, ako Podkin prišiel o ucho, je tu vyhrážanie sa malým zajacom, že veliteľ Gormov bude ich lebky nosiť na opasku a podobne. Patrí to k fantasy literatúre? Áno. Patrí to k detským príbehom? Možno. Veď deti toho zvládnu oveľa viac, než si dospelí myslia. Lenže pravda je aj tá, že tá zvýšená miera krutosti viac-menej zbytočná.

Preklad. Už som sa ho trocha dotkol, no nemôžem nespomenúť slová ako štvorylka, paštrnák, galéria a pod., ktoré sa v diele vyskytujú. Myslím, že tieto (a zopár ďalších) sú pre dnešných deti dosť vzdialené a dali by sa nahradiť aj inými, no to je iba môj názor.

Vlastne, celá recenzia je iba mojím názorom, ako i záverečný verdikt, ktorý znie:

Legenda o Podkinovi Jednouchom je dobrá kniha. Môže byť aj vstupnou bránou do sveta fantastiky pre najmladších fantastov. Najmä, keď si večer sadne rodič k detskej posteli a prečíta svojej ratolesti jednu kapitolu na dobrú noc. Alebo aj dve. Chybou na kráse je kostrbatý preklad a naopak, nádherné ilustrácie dodávajú knihe úžasný fantasy-rozprávkový fíling.  

Počet strán: 272

Väzba: pevná väzba

Jazyk: slovenský

Rok vydania: 2018

Kniha sa dá kúpiť:  https://www.bux.sk/knihy/400260-pat-kralovstiev-1-legenda-o-podkinovi-jednouchom.html

Ako som stretol Dračí Hlídku

Ako som stretol Dračí Hlídku

 

Možno ešte stále máte v pamäti detské /študentské časy, keď ste sa naháňali s obojručnou sekerou po lese a bojovali proti zlým goblinom. Keď vaša liečiteľka kvôli zlému hodu kockou nedokázala vyliečiť ani kurie oko a družina sa vám rozpadla pred jaskyňou, v ktorom spal drak. Alebo permoník? To už sa nikdy nedozviete. Boli to nádherné časy. Hrali ste Dračí Doupě a úžasne ste si užívali každý večer s kamarátmi a s kockami v rukách.

  Pre niekoho bol Dračák (podaktorí ho volali aj Dráčko) príjemným rozptýlením, pre niekoho sa Dračí Doupě stalo jednou krásnou epizódou v živote. Nostalgia je však sviňa a stále funguje. Občas sa ešte na fórach stretávam s témami typu: „Hrozne rád by som si zahral to, neviem ako sa to volá, ale bol som tam elf a liezol som s kamošmi do kobiek a strašidelných hradov.“

  Sú však medzi nami aj takí, pre ktorých sa Dračák stal životným štýlom a snažia sa oživiť jeho slávu. Chceli by priblížiť tento zaujímavý herný systém aj mladším, ukázať im, v čom je zaujímavý, a že sa dá večer s priateľmi prežiť aj bez ťukania do mobilu, či do klávesnice.

  Lenže ... lenže klasické Dračí Doupě je už niekoľko rokov mŕtve. Pravidlá sú vypredané a nezohnateľné. Vydavateľstvo nechystá dotlač, no licenciu, samozrejme, nepredá.

  Ale  nakoniec sa našla odvážna skupina hráčov, ktorým v žilách prúdi krv dobrodruhov (alebo aspoň krv z hier na dobrodruhov) a tí sa rozhodli, že pôvodné DrD prepracujú, upravia ho, sprístupnia tým, ktorí sa s takouto hrou ešte nikdy nestretli. Že vytvoria Dračí Hlídku, ktorá bude rovnaká a predsa iná, ako ich obľúbené RPG

  Len nedávno som bol v Terchovej. V jej blízkosti sa nachádza plno prírodných krás, dajú sa robiť úžasné túry a slovenské špeciality sa zapíjajú českým pivom. Pri jednom takom zapíjaní som stretol veselého človeka. V pravej ruke držal pravidlá Dračí Hlídky (v ľavej zasa ruku svojej manželky) a usmieval sa. Sú to úžasné náhody, kedy na tom úplne najnepravdepodobnejšom mieste stretnete ľudí, ktorých by ste síce stretnúť chceli, no ani sami neveríte, že sa to môže stať. Z krátkeho rozhovoru s hlavou celého tímu Dračí Hlídky sa stal dlhý (no aj tak príliš krátky pokec na to, aby sme si mohli všetko povedať) a ja som z terchovskej krčmičky odchádzal vytešený ako hobit, ktorý sa dostal do skladu s „dýmkovým kořením“ (viem, je to fajkové korenie, no mne sa tento pojem nikdy nepáčil).

  Prečo?

  Lebo som pravidlá držal v rukách, listoval som v nich a zistil som minimálne to, že sú celkom pochopiteľné aj pre málo skúsených hráčov.

  Lebo sa nezdajú byť zahltené zbytočnými informáciami a nemajú príliš veľa strán (tuším okolo 165, ale nie som si istý. Tým myslím Pravidlá pre hráčov; pravidlá pre DM som v ruke nemal).

  Lebo z Dračí Hlídky skutočne dýcha atmosféra prvého Dračáku.

  Lebo pravidlá sú spríjemnené krásnymi ilustráciami.

  Lebo dobrodružstvá sa dajú stiahnuť z ich stránky úplne zadarmo (a už som sa na ne pozeral, ide o celkom kvalitné herné príbehy).

  Lebo by knihy (pravidlá budú dve – pre hráča a pre Pána jaskyne) mali vyjsť ešte tento rok.

  Jediná vec, ktorá ma prekvapila (neviem, či pozitívne alebo negatívne) je, že si celý projekt financujú sami. Čo v preklade znamená, že kým sa knihy dostanú na pulty kníhkupectiev, polovica pracovnej skupiny bude musieť predať svoju ľavú obličku a vedúci projektu aj pľúca a srdce. Vlastne, srdce nie – tú už dávno venoval tejto hre.

  Takže, tí, čo teraz čítate, podporte ich aspoň tým, že sa pozriete na ich webovú stránku www.dracihlidka.cz . Vyzerá veľmi kvalitne. Ak by ste mali čas a možnosť, napíšte im o nejakých väčších akciách na Slovensku, kde by mohli propagovať túto hru. Ide o cony a nejaké udalosti, kde sa hrajú spoločenské hry a pod.

  ... a ja urobím ešte jednu vec. Budem túto hru hrať. Myslím, že tým poteším celú dračí hlídku najviac.

Potvorobijci 2 ... is coming

Na pohľad úplne obyčajná štvorica. Okuliarnatý tučko, ktorý si všetko zapisuje do svojho zápisníka, blonďavý šibal obzerajúci sa za každou sukňou, krátkovlasá slečna a jej priateľ. Spája ich kamarátstvo na život a na smrť (občas doslova) a jedno veľké tajomstvo. Sú potvorobijcami. Mladými dobrodruhmi, ktorým sa podarilo dostať sa do minulosti. Do doby slovanských vladykov a avarských kúziel. Do obdobia, keď démoni neboli iba v rozprávkach a mágia temných šamanov sa plazila sťa jedovatý had starodávnou krajinou.

Ďalšie dobrodružstvo (ne)obyčajnej štvorice sa bude odohrávať o pár mesiacov po udalostiach v letnom tábore. Prázdniny sa skončili, začala škola. Na Buca, nášho plnoštíhleho bifľoša (skôr plného, než štíhleho) sa valí jeden problém za druhým. Pán Klein, staručký profesor archeológie, si zasa myslí, že by nebol zlý nápad, vyraziť s mladými na jednu zabudnutú zrúcaninu a ukázať im, ako vyzerá archeologický výskum. Lara si nerozumie s otčimom, Erik sa rozišiel s frajerkou a magická kopija zasa začína žiariť. Lukáš vie, čo to znamená. A nie je z toho nadšený. Pradávne obdobie ich znova volá a žiada o pomoc. Nastáva čas boja, čas, keď o ľudských osudoch rozhodujú temné čary a mŕtvi sa túžia prebudiť zo svojho večného spánku. Rovnako ako v béčkových filmoch.

autorom ilustrácií bude (ako inak) Jakub Šimjak

Recenzia: Ako si zostaviť rodokmeň

Juraj Snopek, Marek Tettinger: Ako si zostaviť rodokmeň

… alebo perfektný darček starších a mierne pokročilých.

Čím je človek starší, tým viac sa zaujíma o svojich predkov. Je to tak. Človek sa snaží zistiť, odkiaľ pochádza; akí boli príslušníci jeho rodu – tí, ktorých už nikdy nestretne. Čo dokázali? Boli slávni? Ako žili a kde žili_ Možno je to preto, lebo sa sám s nimi porovnáva. Dosiahli viac, ako ja? Boli vzdelanejší? Mám byť na nich hrdý? Alebo radšej o tom korheľovi zo začiatku devätnásteho storočia, ktorý bolo môj praprapradedo, nemám nikomu hovoriť.

Problém pri hľadaní minulosti svojej rodiny je, že nevieme, ako na to. Ako začať? Kde sa informovať? Ako postupovať?

Práve kniha dvojice autorov Snopek-Tettinger môže podať pomocnú ruku a previesť základmi genealógie (nemýliť si s geriatriou aj keď...) – čo je vedecký odbor zaoberajúci sa štúdiom rodov a rodopisu.

Napriek tomu, že som napísal slovo vedecký, kniha je určená pre laickú verejnosť. Je napísaná jednoducho a často aj zábavnou formou ukazuje (ten vtip o farárovi z veľkého Bielu ma dostal), akým spôsobom krok za krokom by mal postupovať amatérsky pátrač rodinnej minulosti.

Prvá kapitola sa venujú teórii – vymedzuje genealogické pojmy. Popisuje rozdiel medzi rodokmeňom a rodostromom; vysvetľuje (pre mňa) neznáme slovko probant atď. Už v tejto kapitole sa ukazuje, že autori celú publikáciu tvorili tak, aby zaujala neodborníkov – takých, ktorí sa v živote s genealógiou nestretli a chcú mať všetko podané jednoducho, vecne, no pritom zaujímavo.

Aj druhá kapitola sa nesie v tomto duchu. Rozpráva sa v nej o rodine – ako sa dajú v rodine zistiť informácie o predkoch. Koho sa pýtať a najmä ako sa pýtať? Ako formulovať otázky, ako zaznamenať rozhovor. Ďalšia kapitola – matrika. Čo hľadať, kde hľadať, ako sa správať v archíve a pod.

Aj ostatné časti knihy sú v tomto duchu. Človek sa dozvie zaujímavé veci o urbároch, cechových dokumentoch, armádnej databáze, o pôvode priezvisk. Zistí, že existujú aj webové stránky, z ktorých nakoniec možno nezistí nič (ako napríklad ja), prípadne ho posunú v pátraní ďalej.

Úplne geniálny je prebal. Keď ho rozložíte (je tak zvláštne poskladaný), zistíte, že ide o veľkú listinu – rodostrom, a vy doň môžete vpisovať mená.

Aby som sa priznal. K tejto knihe som sa dostal úplne náhodou – vlastne nechtiac. Moje dieťa dostalo za domácu úlohu urobiť rodokmeň našej rodiny (Tati, ja ani neviem, kto bol môj dedko!) a ja som bol nútený mu pomáhať. Nakoniec sme sa do toho zažrali tak veľmi, až sme sa dohodli, že v lete nebude žiadne more, ale pôjdeme na Liptov a budeme pátrať po tom, čo robil jej pradedko a ešte starší príbuzní. Aj keď neviem …. ako jej vysvetlím, čo to bola arizácia.

Počet strán: 224
Väzba: pevná väzba s prebalom
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2017

Dá sa kúpiť: www.bux.sk/knihy/389378-ako-si-zostavit-rodokmen.html

Recenzia: Osudová trojka

Stephen King: Osudová trojka (Temná veža II.)

Stephen King píše masívne romány. To má vyše 1000 strán, Pod kupolou skoro 900, Svedectvo možno o pár strán než balónkový klaun, no jeho najväčším projektom je rozhodne Temná veža. A teraz ju konečne nájdeme v kníhkupectvách aj v slovenčine. Zatiaľ aspoň prvú a druhú časť.

Muž v čiernom unikal cez púšť a pištoľník kráčal v jeho stopách. Takto sa začína monumentálna sága Stephena Kinga a zároveň aj prvá kniha o Temnej veži a mystickom Stredosvete. Treba však povedať pravdu. Prvá časť s názvom Pištoľník v srdciach čitateľov príliš nezabodovala (samozrejme, musíme odmyslieť kingofilov, ktorí zbožňujú všetko, čo kráľ hororu napíše).
V prvom rade to bolo kvôli tomu, že sa román dostal na pulty našich kníhkupectiev v dobe, keď už Kinga poznal každý ako autora strašidelných príbehov a Pištoľník je všetkým možným, ale hororom skutočne nie je. To skôr akýmsi psychedentickým postkatastrofickým románom, ktorý ktorý má blízko k  westernu a k anglickej poézii obdobia romantizmu, konkrétne k básni  Roberta Browninga Junák Roland k Temnej veži prišiel.

Po druhé - prvá kniha o Rolandovi je pozliepaná z poviedok, ktoré boli dávno pradávno publikované na stránkach The Magazine of Fantasy and ScienceFiction.

A po tretie - po nedávnom uvedení filmu Temná veža na plátna kín, ktorý sa stal absolútnym prepadákom, sa noví obdivovatelia Kingovej tvorby do čítania príliš nehrnú.

Takže, aby sme si to zrekapitulovali - text je o kovbojovi nepodobnom Clintovi Eastwoodovi žijúcom v šialenom madmaxovskom svete a namiesto akcie je kniha pretkaná náznakmi a množstvom imaginácií.

Pokračovanie s názvom Osudová trojka je úplne iná. Kompaktnejšia, dynamickejšia, akčnejšia. Roland sa prebúdza na pláži a je atakovaný démonickým homárom, ktorého síce poráža, no je k smrti vyčerpaný a nachádza trojicu "dverí" do nášho sveta. Tie ho majú doviesť k vyvoleným, ktorí ho budú sprevádzať k veži. Tí traja sú - feťák Eddie, schizofrenická beznohá Detta (alebo Odetta) a nakoniec ... ehm ... no...   

King však ani v pokračovaní nepoľavil vo svojej grafománii. Popisuje všetko, vždy a všade.

Výhľad mierne poklesol. Za dverami, cez ktoré sa pištoľník pozeral, sa sprava vynorila ruka a chytila kľučku dverí, na ktoré sa pozeral. Videl trochu vyhrnutú manžetu modrej košele, odhaľovala kučeravé čierne chĺpky. a dlhé prsty. Na jednom bol navlečený prsteň s drahokamom - rubínom, firedimom alebo obyčajnou lacnou bižutériou. Pištoľník hádal to posledné, kameň bol skutočne priveľký a nevkusný.

s. 40

Čitateľom oboznámeným s autorovou tvorbou je ale táto informácia všeobecne známa a napriek tomu, že Stephen King takouto "vatou" dokáže text neskutočne nabobtnať, nie sú popisy nudné (a ak áno, dajú sa jednoducho preskočiť). V Osudovej trojke si ich človek ani nevšimne, lebo už od začiatku je nasadené rýchle tempo, ktoré sa udržiava až do konca. Priam sa zdá, že Pištoľník bol iba melancholickým úvodom a Osudová trojka tou skutočnou prvou kapitolou celej ságy.

Takže - záverečné odporúčanie, lepšie povedané viac záverečných odporúčaní:

1. Temná veža je Kingov Opus Magnum. Je však iná, než všetky jeho ostatné diela. Ak ste aspoň trocha fanúšikom tohto autora, nemáte čo riešiť.  

2. Ak ste sa prelúskali Pištoľníkom a nepáčil sa vám, dajte Temnej veži šancu a začítajte sa do pokračovania. Uvidíte, že stojí za to.

3. Ak ste sa prelúskali Pištoľníkom a páčil sa vám, pri Osudovej trojke budete priasť ako Garfield po piatej porcii lazaní.

P.S. Ozaj, mohol by mi niekto vysvetliť vetu: Obzeral sa po homárnostiach ale nijaké nevidel (s.29). Ja ju nechápem.      

  

Počet strán: 488

Väzba: pevná väzba

Jazyk: slovenský

Rok vydania: 2017

Kniha sa dá kúpiť:  https://www.bux.sk/knihy/299953-osudova-trojka.html

Recenzia - Nenávisť

Juraj Thal: Nenávisť

  Nepreferujem detektívne príbehy. Viem, týmto by som nemal začať recenziu na slovenský krimi triler. Nepreferujem detektívky, čo však neznamená, že som žiadnu nečítal, prípadne, že ich odsúvam na vedľajšiu kolaj. To vôbec nie! Iba v tej záplave dobrých kníh si málokedy vyberiem takú, v ktorej sa rieši zločin. Tentokrát som ale urobil výnimku. Kniha Juraja Thala - Nenávisť ma totiž okamžite zaujala. Prečo? Odohráva sa v Nitre!

  Okrem toho, že Nitra je historicky jedným z najstarších miest na Slovensku, je aj mestom vysokoškolákov, nakoľko sa v nej nachádzajú dve univerzity. Je tu rušný nočný život, lacné taxíky a vrah, ktorý brutálnym spôsobom zabíja vysokoškolských profesorov? Aký je jeho motív? Akú úlohu zohráva mystika štyroch živlov?

  Juraj Thal postupne odkrýva karty zločinu pomocou krátkych a napínavých kapitol, v ktorých sa strieda popis konania vraha s vyšetrovaním skúseného kriminalistu Legena. Jeho charakter sa vyrovná slávnemu Harrymu Holeovi (Nesbo tiež mohol inak pomenovať svoju postavu, aby som nemal problém so skloňovaním), no aj tak, mystické tajomno obklopujúce brutálneho zločinca je podané mrazivejšie a zaujímavejšie než samotné objasňovanie zločinu. Okrem toho, masový vrah ma zaujal aj tým, že jeho obeťami boli vzdelanci z oblasti histórie a archeológie. Mám viac známych z tejto brandže, a ktovie, čo by oni o Thalovom vykreslení ich povolania povedali. Nitra sa však autorovi podarila na jednotku. Počas čítania som nebol stratení, vedel som, kde sa postavy nachádzajú, a aj preto ma to tak veľmi bavilo. Dokonca som mal chuť vyraziť do okolitých lesov hľadať chatu a vojenské bunkre, ktoré sú v príbehu popísané. Myslím, že práve Nitrančania (ja viem, správne sa píše Nitrania, no povedzte to nejakému Nitrančanovi) si v tejto knihe prídu na svoje.

  Kto je vrah? Vedel som to skôr než som mal vedieť. Ja v logike nie som dobrý. Odmietam hrať šach aj všetky strategické hry, lebo aj tak vždy prehrám. Na meno vraha som prišiel úplnou náhodou, keď som si položil pár triviálnych otázok, ktoré si však bežný čitateľ nikdy nepoloží. Čo sú to za otázky? Nie, to Jurajovi Thalovi neurobím.

  Napriek tomu, že zločinec bol pre mňa známy, hltal som knihu ďalej. Ostali totižto iné otázky. Prečo museli páni profesori zomrieť? Prečo museli zomrieť takou krutou smrťou? Čo majú znamenať tie tajomné symboly?

A odpovede? Tie boli naozaj prekvapivé.

  Takže, aká je Nenávisť? Vynikajúco napísaná a najmä ... napínavá. A myslím si, že to je ten najdôležitejší atribút detektívnych románov.

Počet strán: 270

Väzba: pevná s prebalom

Jazyk: slovenský

Rok vydania: 2017

Kniha sa dá kúpiť:  http://www.martinus.sk/?uItem=272590

Recenzia - Pištoľník

Stephen King: Pištoľník

To, že Stephen King je majstrom nad majstrov v písaní hororu, je pravda. Darí sa mu ale i v žánroch, ktoré nezapadajú do škatuľky strašidelných príbehov. Stačí menovať Zelenú míľu, Ritu Hayworthovú a vykúpenie z väznice Shawshank, prípadne postapo Svědectví (The Stand). Svet po zániku civilizácie nám predstavuje aj vo svojom monumentálnom diele Temná veža, ktorej prvým diel je na Kingove pomery dosť útla kniha s názvom Pištolník.

Hlavnou postavou je pištoľník Roland, ktorý prenasleduje záhadného muža v čiernom. Krajina je zničená, prežívajúci ľudia tiež. Právo, morálka, dobro sa stratilo v nenávratne, každý chce iba prežiť. Tento svet zo všetkého najviac pripomína Divoký západ, aj keď tu je  ešte divokejší, záhadnejší a magickejší. Sú tu mutanti, temné vízie a drsná púšť, ktorá pištoľníkovi kladie jednu prekážku za druhou. Testuje nielen jeho fyzickú, ale najmä psychickú odolnosť. Roland občas zaspomína na svoju minulosť, sú to však iba ťažko pochopiteľné omrvinky, ktoré sa do seba spájajú a naznačujú, ako sa formoval jeho charakter. Celý dej je príbehom jedného muža. Ostatné postavy fungujú iba ako katalyzátory, ktoré  regulujú jeho správanie a príčetnosť. Je tu žena, je tu mladý chlapec a, samozrejme, muž v čiernom.

  Čitateľ namiesto odpovedí dostáva len otázky. Čo je vlastne tá Temná veža? Akú úlohu má muž v čiernom? Dostal sa chlapec Jake do Rolandovho sveta skutočne z našej reality? Ako? Prečo? Čo je to za svet, po ktorom hrdina putuje. Nejaká alternatívna realita? Podsvetie? Peklo? Alebo skutočne naša Zem po apokalypse?

  King sa snaží experimentovať s mysľou čitateľa. Napína jeho zvedavosť, no odpovedí sa mu v tejto knihe ešte nedostáva. Pištoľník je iba zahrievacím kolom pred niečím najskôr omnoho väčším, než aké kedy autor vytvoril.

  Prvá časť Temnej veže rozdelila čitateľskú verejnosť do dvoch skupín. Tí, čo ju obdivujú a naopak tí, čo sa cez neho nedokázali prehrýzť. Je úplne iná, než všetko, čo Stephen King napísal. Je v nej veľká miera snovosti a naopak, málo podrobných opisov, tak typických pre autora. Na western je atmosféra až príliš depresívna, a naopak, na postapokalypsu zasa príliš málo. Rozhodne je však výnimočná a navnadí na ďalšie časti. A tých je vraj ešte ďalších sedem.

PS: Román Pištoľník mi vo veľkej miere pripomínal Gemmellovho Jeruzalémana. Ten ale je rozhodne viac akčnejší, hrdinskejší a dá sa oveľa rýchlejšie zhltnúť než Kingov Roland.  Nepátral som po tom, kto koho inšpiroval, no ak by som si mal vybrať, inklinoval by som viac k Davidovi Gemmellovi a jeho trilógii o Jonovi Shannowovi a kameňoch Sipstrassi.

·        Jazyk: slovenský jazyk

·         Rok vydania: 2017

·         Počet strán: 296

·         Väzba: pevná väzba

Kniha sa dá kúpiť aj na:     https://www.bux.sk/knihy/299951-pistolnik.html

Recenzia - Svedomie temnej časti

Katarína Soyka: Svedomie temnej časti

Dávno sú preč tie časy, keď sa autori klasickej fantastiky snažili držať tolkienovskej/stredozemskej šablóny. Terry Brooks, Margaret Weis a Tracy Hickman či Raymond E. Feist - na týchto aj na ostatných spomíname s láskou, no doba už pokročila, rovnako ako daný žáner. Nová generácia sa snaží do svojej tvorby vniesť niečo nové, niečo neobvylé, niečo, čo tu ešte nebolo. Túto snahu je možno badať nielen na svetovej úrovni (Steven Erikson a spol.) ale aj u nás, v slovenskej fantastike. Napríklad v tvorbe Kataríny Soyky.

 Katarína Soyka je autorkou šiestich kníh zameraných na fantasy literatúru. Je tiež porotkyňou literárnych súťaží a vedie i literárne workshopy- dá sa povedať, že je mentorkou mladých nadšencov, ktorí sa chcú zaoberať fantastikou.

  Vo svojom poslednom počine s názvom Svedomie temnej časti sa pohrala s motívom Dobra a Zla. Hlavnou postavou je čarodejníčka Deina, ktorá je nútená splatiť dlh zbojníkovi Dobrogovi. Ten má ale krutý plán. Chce privolať na svet temného mága Blahowitzapla. Naivne si myslí, že s mágovou pomocou sa mu podarí vysporiadať sa s pánom mesta a ovládnuť kraj. Zlý čarodej sa ale vymkne kontrole, zlikviduje Dobroga a snaží sa svojich protivníkov kúzlom rozdeliť na zlú a dobrú polovicu. Takto dopadne aj Deina. Jej dobrú časť uväzní a spolu s Deininou temnou časťou zasa začne ovládať mesto.

  Ak bol čitateľ pripravený na to, že bytosti v klasickej fatastike sa delia na dobrých a zlých, tu sa deje opak. Upír, vodník, stará čarodejnica - na týchto bytostiach by si pochutnal nejeden zaklínač. Tu však jednoznačne patria medzi kladné postavy. Tie čisto záporné sa zasa volajú Dobro(g) a Blaho(witzap). A hlavná hrdinka? Jej svedomie osciluje medzi jedným a druhým pólom.

  Napriek množstvu akčných pasáží text nevyznieva príliš akčne, čo autorka dosiahla tým, že vo veľkej miere využíva psychologizáciu postáv a ich vnútorný boj. Silné zastúpenie tu má romantický prvok, najmä iskrenie mezi mladou čarodejníčkou a upírom. Laska v príbehu hrá významnú rolu, čo poteší najmä citovo založených čitateľov, či skôr čitateľky, pre ktoré je Svedomie temenej časti primárne určené. Soyka píše s poetickou ľahkosťou a text je svižný, nie sú tu pasáže, ktoré by vyslovene nudili. Napriek tomu, že ja osobne nie som cieľovou skupinou, príbeh som si užil. Čítalo sa to príjemne, rýchlo a najmä poslednú tretinu knihy som si doslova užil. Za negatívum by som označil nevyužitý potenciál. Celý príbeh mohol byť oveľa rozsiahlejší, epickejší. Celé to vyznieva až príliš komorne. Čitateľ sa nič nedozvie o svete, v ktorom sa dej odohráva, nie je vysvetlená jej história, ani príčiny koexistencie nadprirodzených bytostí s ľudmi. Svedomiu temnej časti chýba tá veľkosť, ktorou ovplývajú majstrovské diela klasickej fantastiky.

  A možno práve to bol Soykin zámer. Nechcela vytvoriť monštruózny román (aj keď Deinin svet na to potenciál rozhodne má). Chcela vytvoriť len útlu novelu, ktorou by čitateľov (najmä čitateľky) zabavila. A to sa jej rozhodne podarilo.

• Jazyk: slovenský jazyk

• Rok vydania: 2016
• Počet strán: 200
• Väzba: pevná väzba

Kniha sa dá kúpiť aj na: 

http://www.vydavatelstvohydra.sk/produkt/svedomie-temnej-casti-dobrodruzna-fantasy-plna-magickych-bytosti-a-intrig/

Recenzia - To

King Stephen : To

Po tridsiatich rokoch To v slovenčite! Konečne. V žánri hororu je To tým najlepším, čo sa kedy napísalo a možno aj, čo kedy bude napísané. Špičkové čítanie, ktoré je povinnosťou všetkých kingofilov, horor-maniakov, ale aj tých, ktorí sa iba občas radi boja. A že sa pri čítaní báť budete!

  Keby sa Stephenovi Kingovi niekedy v roku 1978 nepokazilo auto a on nemusel pešo prechádzať cez most, možno by ho nenapadol príbeh, ktorý sa stal základom k románu To. Nič by sa však nestalo. Ak by sa o pár rokov neskôr k tomu príbehu nevrátil a nezačal písať knihu, ktorá sa stane jednou z najlepších hororových kníh vo svojej kategórii, tiež by sa nič nestalo. Len svet by prišiel o jedno vynikajúce dielo a čitatelia by nikdy nespoznali To. Derry je malé pokojné mesto v štáte Maine na severovýchode USA. Je to tiché mesto s knižnicou, lekármi a lekárňami, s obchodmi, školou a bežnými obyvateľmi úplne bežného amerického mesta.

  Píše sa rok 1958, deťom sa začínajú prázdniny, na ktoré sa tešia. Aj partia hlavných postáv (jedno dievča a šesť chlapcov) sa na je na tom podobne. Trápi ich však pár vecí. V prvom rade je to banda chuligánov, ktorá šikanuje každého v okolí. Sedemčlenná skupina je nepríjemnému tyranovi a jeho skupine naozaj tŕňom v oku. Veď jeden z nich je černoch, druhý sa zajakáva, tretí je tučko, ona je z chudobnej rodiny, ďalší Žid, hypochonder a „kecal“, ktorému sa ústa nikdy nezastavia. A tieto jedenásťročné deti, majú problémy nielen s týmito vagabundmi ale aj s rodičmi ale aj so zlom.

  Zlo, ktoré sa zakráda mestskými kanálmi, zabíja deti a dospelí sú voči nemu akosi apatickí nielen v spomínanom  roku 1958, ale aj o dvadsaťsedem rokov neskôr, kedy sa do Derry táto skupina vracia, aby konečne TO  porazila. Ako sa ale To dá poraziť, keď si ani poriadne nespomínajú, čo v detstve zažili? Ako poraziť To, čo dokáže meniť podobu, väčšinou  na seba berie podobu klauna a vidia ho len deti?

  Príbeh je jednoduchý,  čo ale nemožno povedať o forme rozprávania. Väčšia časť deja je prerozprávaná pomocou spomienok. Dokonca sa v texte nachádza retrospektíva retrospektívy (napríklad, keď si chlapec spomína, ako mu otec rozprával o svojich spomienkach z mladosti). Fabula deja je podaná z viacerých pohľadov. Každá postava podáva svoje zážitky, ktoré prežila či už v roku 1958 alebo vo vtedajšej prítomnosti. Napriek tejto štylistickej komplikovanosti sa však kniha dobre číta a čitateľ nie je v deji. Celá kniha je založená na krátkych príbehoch, ktoré partia prežíva až dôjde k monštruóznemu finále.

  Na každé zlo existuje dobro. To môže byť hlavnou myšlienkou diela. Dobrom je tu úprimné priateľstvo školopovinných detí, dobrom sú detskí hrdinovia, ktorí vnímajú svet ináč, než dospelí. Ich svet je krajší, fantastickejší, jednoduchší a pre starších často nepochopiteľný. Autor tento svet podal naozaj bravúrne, psychika detských postáv je napísaná skutočne dokonale. Mostom medzi svetom dospelých a svetom detí je sila ich priateľstva, ich odvaha čeliť zlu, aj keď vedia, že im žiaden iný obyvateľ mesta Derry nepomôže. O to ťažšie sa potom ako tridsaťosemroční vracajú späť snažiac sa dokončiť to, čo nedokázali dokončiť v mladosti.

  Stephen King čitateľom nič nezatajuje. Nepotrebuje šokovať. Často dopredu povie, čo sa udeje a tým v čitateľovi navodí hrôzu, ktorú potom očakáva. Každé slovo tu má význam, každá kurzívou napísaná veta je dôležitá. Preto sa text nedá zhltnúť na jeden šup, treba si vychutnávať slovo po slove.

  Celému dielu sa nedá skoro nič vytknúť. Možno však niektorí ťažko rozdýchajú skupinový milostný akt mladých detí. Na vtedajšiu dobu, keď sa kniha prvýkrát objavila v obchodoch (1986) to musela byť pre konzervatívnu Ameriku naozaj sila.

Prečítať túto knihu je ako vrátiť sa do detstva. Do obdobia, keď sme ešte jasne vedeli rozlíšiť čo je dobro a čo zlo. Aj preto sa po dočítaní len ťažko odkladá na poličku medzi ostatné úžasné Kingove romány

• Počet strán: 1056 strán
• Väzba: pevná väzba
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2016

Kniha sa dá kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/220212-to.html

Recenzia - Sloníča, ktoré chce zaspať

Carl-Johan Forssén Ehrlin: Sloníča, ktoré chce zaspať

Písať recenziu na túto knihu, je ako písať recenziu na Necronomicon. Obe spadajú do oblasti magických grimoárov, dejovo sú nulové a útočia na psychiku človeka. Až na to, že šialený Arab Abdul Alhazred nemal v úmysle robiť z rodičov mediátorov medzi naším svetom a svetom snov a rozhodne neurčil svoj Necronomicon deťom.

Kniha Sloníča, ktoré chce zaspať nie je bežnou rozprávkovou knihou. Príbeh tam nie je skoro žiaden. Malá slonica Nezbednica chce ísť spať a cestou do svojho "pelíška" stretáva zvieratká, ktoré tiež idú spať, zaspávajú, už spia. Cieľom nie je prečítať rozprávku do konca, ale uspať dieťa.

Koľkokrát som už zopakoval slovo spať? Tak, nech sa rodičia pripravia, že v knihe sa daný pojem a jej synonymá objavia hádam v každom riadku. Opakované výrazy súvisiace so spánkom, opakovanie mena dieťaťa, zívnutie (vyznačené v texte - aby si v daný moment rodič zívol) - to sú psychologické postupy, ktoré majú malé deti uviesť do fáze spánku. Aby kniha fungovala ako má, treba presne dodržiavať inštrukcie, ktoré sú popísané v knihe. A, samozrejme, autor nenesie zodpovednosť za výsledok.

Ja som knihu vyskúšal na mojej päťročnej dcére. Rád robím experimenty (ako bábätku som jej dával do postieľky namiesto plyšákov plastového votrelca) a bol som zvedavý, ako priebeh uspávania so slonicou Nezbednicou dopadne.

Večer prvý - dcéra nabudená na čítanie. Popri čítaní sa stále pýtala, prečo sa v knihe objavuje jej meno. Dočítal som do konca. Bola hore ešte ďalšiu polhodinu. Nakoniec som sa s ňou musel vyvadiť, že všetci jej kamaráti už dávno drichmú, tak nech začne chrapkať aj ona.

Večer druhý - dcéra nabudená na čítanie. Ja som unavený z celého dňa. Dočítal som asi do polovice. Nepamätám si. Zaspal som. Krpaňa tiež. Neviem, či to bolo kvôli knihe.

Večer tretí - dcéra nabudená na čítanie. Po druhej strane ju to prestalo baviť. Vyliezla z postele a doniesla inú knihu.

Večer štvrtý - dcéra nie je nabudená na čítanie. Presviedča ma, aby som jej porozprával príbeh o Harry Potterovi. Ten jej obľúbený - ako HP bojuje s hmyzoidným votrelcom. Kniha išla stranou. Harry nakoniec vyhral.

Večer piaty - dcéra nabudená na nejakú pesničku. Najprv jej zaspievam Stánky od Nedvěda. Nevie si vysvetliť vetu "Skleniček pár a pár tahú z trávy...". Potom čítame Slonicu. Zaspáva ešte pred koncom. Je 21. hod. Ona zvykla spať už o pol hodinu skôr.

Večer šiesty - dcéra nabudená na čítanie. Z knihovničky si vyberá Sloníča, ktoré chce zaspať. Vraj sa jej páči. Dočítame do konca. Dostáva pusu na dobrú noc. Zaspí.

Večer siedmy - uspáva babka. S knihou. Malá zaspáva približne v polovici čítania. Pochopil som, že nie som vhodný na čítanie takéhoto druhu literatúry. Ale Harry to aj tak vyhráva. I s votrelcom.

Verdikt - Kniha skutočne nezaručuje, že dieťa zaspí. Myslím si, že to ani nie je dôležité. Oveľa dôležitejšie je, že rodič číta (rozpráva) pri zaspávaní rozprávku. Hocijakú. Dieťa počuje jeho hlas, cíti sa v bezpečí a spokojne môže odfukovať až do rána.  Okrem toho - knihu sme čítali ešte veľakrát. Úspech bol síce nulový, no krpani sa rozprávka páčila. 

Počet strán: 32

Rok vydania: 2016

Knihu si môžete kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/283157-slonica-ktore-chce-zaspat.html

Recenzia - Temnota z Pressburgu

Janko Iša: Temnota z Pressburgu

Jiří Kulhánek je boh. Boh ultradrsnej akčnej fantastiky plnej násilia, krvi, zabíjania, výbuchov a cynických hlášok a ešte väčšieho násilia. Kto ho nečítal, nemá šancu pochopiť, o čom brutálna akčná fantastika je. Kto ho čítal, doteraz vyzvedá, či už Majster začal konečne písať ďalšiu knihu. Lebo tá posledná, ... no tá posledná mu vyšla ešte v roku 2011. Buďme radi za nejaké tie ozveny. Ozveny typu Kotleta, Kopřiva a konečne aj u nás - Kladivák.

Kladivák žije v Pressburgu. Ehm, Pressburg je Bratislava, ale taká nejaká alternatívna, existujúca niekedy na pomedzí osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Samozrejme, alternatívnych. Pressburg je špinavý, skazený, ale je jeho - Kladivákovo.

Tu, ak by ste prvému okoloidúcemu povedali, že plánujete úkladnú vraždu, pokúsi sa vám predať zbraň, alebo aspoň alibi (s.101)

Kladivák je všetko, len nie dobrý človek. Vlastne, nie je úplne ani človekom. On má totiž extrémnu odolnosť a ešte aj Ruku. Kovový implantát, ktorý sa mu zväčšuje, ako v ňom rastie agresivita. Jeho prioritou sú peniaze, takže berie všetky kšefty. Druhou prioritou je jeho zásadovosť.  A keď sa ho niekto pokúsi odstaviť, potom ...

  Príbeh sa rozbehne hneď v prvej kapitole a ďalej fičí šialenou rýchlosťou až do konca. Hlavná postava ničí, hlavná postava "hláškuje", hlavná postava zabíja všetkými možnými aj nemožnými zbraňami. Občas dostane na frňák, dokonca, po vzore Majstra Kulhánka, sa ho raz pokúsia aj rozobrať, no vždy vstane, otrasie sa a postupuje ďalej vo svojej krvavej ceste. 

  Kladivák ma asi najbližšie k Hellboyovi. Dokonca má istú spojitosť s peklom rovnako ako komixový hrdina a peklo sa neraz spomína i v texte.

Veriaci v Pressburgu museli mať pri pohľade na nebo pocit, že prišlo samotné peklo a cez jeho bránu s chystá na svet vstúpiť Satan. Neveriaci sa stávali veriacimi. (s.238)

Knihe Temnota z Pressburgu by sa možno dalo všeličo vytknúť, no väčšinou by šlo iba o mikrodrobnosti. Treba si totiž uvedomiť, že Janko Iša je v tomto žánri zatiaľ mladým tovarišom (padawanom - ako by povedali Star Wars fanúšikovia), aj keď veľmi zručným padawanom, no zatiaľ ešte nie majstrom. Možno chýbalo originálnejšie zlikvidovanie hlavného hrdinu na konci (spomína si niekto na elimináciu nesmrteľného boha pomocou piesne od Kelly Family u Kulhánka?). Možno bolo toho násilia príliš veľa, alebo naopak málo (spomína si niekto na Kopřivov Asfalt?). Možno by mohol hrdina občas uroniť aspoň trúchlivú myšlienku, keď mu pred očami zabijú sexuálnu partnerku. Možno chýbalo viacej priestoru vedľajším postavám. Možno chýbalo viac priestoru Kladivákovi, o ktorom sa čitateľ dozvie skutočne iba minimum.

  A možno nie.

 Kniha Janka Išu je napísaná tak dobre, že sa čitateľ nad takýmito maličkosťami ani nepozastaví. Len sa na začiatku nadýchne a vydýchne až keď dočíta epilóg.

Počet strán: 256

Väzba: brožovaná

Rok vydania: 2016

Knihu si môžete kúpiť aj na:  http://www.martinus.sk/?uItem=253935

Článok: Potvorobijci - tretia várka informácií

POTVOROBIJCI UŽ ČOCHVÍĽA V KNÍHKUPECTVÁCH!

"Keďže nám už Potvorobijci doslova klopú na dvere, skúsme vytvoriť nejakú vizuálnu predstavu, kde sa príbeh odohráva. A dajme aj UKÁŽKU, veď ju už žiadali!" povedala jedna z postáv knihy.

  ... a autor pritakal.

Paintball síce nehrá prvoradú úlohu, no aj tak je táto military zábava dosť dôležitým prvkom knihy.

Patricij v plnej zbroji (Patriciovia - skupina na všetko odhodlaných mladých ľudí).

Lesy, rastlinstvo vyše pása a neznámy terén. Ľahko sa tu dá stratiť.

Nemožno zabudnúť na vodu.  Jazero či rieka. Vedľa vody, na vode, pod vodou - všade.

Za tým zamaskovaným človekom sa nachádza zničená budova. Asi nejaký kravín, možno chliev. Viete si predstaviť, že by ste boli nútení v ňom bývať? Potvorbojci si to predstaviť vedia!

A nakoniec.... vytúžený úryvok :

........................................................

Boli tam. Lara prekvapená, Buco ohúrený až tak veľmi, že tresol zadkom o zem, a Erik stojaci pri Lukášovi držali spoločne ratište kopije. Celú zbraň, nielen kus kovu.

„Fuj! Kde to sme?“ Larina pokožka zosivela, keď sa prvýkrát nadýchla zatuchliny avarskej svätyne.

Porozhliadli sa a zbledli ešte viac. Niektoré ľudské torzá povešané po stenách sa hýbali. Možno za to mohol slabý prievan, no každému sa zdalo, že telá nie sú mŕtve, ale mučené umierajú v neznesiteľnej agónii. Chýbali im ruky aj nohy a podaktoré boli preseknuté v páse. Buco začal dáviť. Lara sa chytila za ústa, aby ho nenasledovala. Vytreštenými očami sa pozerala na obrovskú kopu všakovakých lebiek pred sebou.

„Sme... sme v minulosti,“ odpovedal im.

„Čo za diabolské čary!“ zakričal za nimi bradatý kňaz vo svojom jazyku.

„To sú moje čary, biskup. Tie ti neublížia.“ Lukáš sa cítil, akoby bol niekým iným.

Ani kamaráti ho nespoznávali. Zatiaľ čo oni vyzerali rovnako ako v stane, on bol iný. Oči mu ostali. Stále boli len úzkymi štrbinkami na sivastej tvári. Cez výrazné líca sa mu tiahli hlboké, už dávno zahojené jazvy. Vlasy mal riedke a kde-tu osamotený chlp pod nosom.

„Sú to moji priatelia, Adalram. Prišli nám pomôcť!“

„Proti Zlu, ktoré sa tu rodí, nám iní nepomôžu. Svoj boj si musíme vybojovať sami!“ odvrkol nahnevane.

Zem sa zatriasla. Spod odhnitých lebiek začali vyskakovať tučné potkany a utekali preč. Nezastavili sa, ani keď zbadali pred sebou skupinku ľudí. Kopa sa znova otriasla, zhora padali zvieracie kosti.

Buco sa konečne pozviechal.

„Utekajme preč! Lukáš! Poď!“ skríkol, aby prerušil hrmot.

Kto je Lukáš? – prekvapene k nemu vzhliadol mládenec s kopijou.

Lara sa otočila a hľadala, kde je východ z prekliatej siene. Aj Erik odstúpil od svojho priateľa, ktorého nespoznával.

Vtedy sa vrchol kopy lebiek rozletel. Kosti lietali vzduchom, umučení na stenách začali kvíliť. Zlatá kaďa začala bublať. Smradľavá tekutina v nej vrela spolu s množstvom ľudských vnútorností.

Objavil sa démon. Bol obrovský. Mal štyri nohy a vyzeral ako pes zvlečený z kože. Namiesto hlavy len zakrvavená lebka plná veľkých ostrých zubov. Chvost mal dlhý a kostený a divoko ním metal, takže zrážal zo steny jednu mŕtvolu za druhou.

„Ach nie!“ zakričal Erik

Lara zvrieskla hrôzou.

„Tak predsa,“ šepol chlapec, ktorý bol ešte prednedávnom Lukášom.

Kňaz si zachoval rozvahu. Ukázal na kopiju. Žiarila jasným svetlom.

„Podaj mi tú zbraň, chlapče, ja ho zabijem!“ zadunel jeho hlas.

On k nemu ochotne pristúpil, odovzdane sa mu pozrel do očí a nasmeroval k biskupovi drevenú násadu.

Keď sa ale kopija dostala do mužových rúk, čarovná žiara pohasla.

... a všetci boli zrazu späť v stane.

Ako sa Vám pozdáva?