Cena Fantázie 2013 - antológia fantastických poviedok
Nie príliš vzdialená
budúcnosť. Všetky školopovinné deti dobre vedia, že Fantázia Award je
najprestížnejšia poviedková súťaž zameraná na fantastické žánre. Kam sa hrabe
Nebula alebo Hugo?! Pokorne sa krčia zmierení s tým, že najlepšie texty
vznikajú kdesi v strede Európy, v malej krajinke s názvom
Slovensko. Po celej planéte sú vylepené megareklamy s usmievajúcim sa iniciátorom a administrátorom súťaže Ivanom Aľakšom a politicky korektné heslo Al-Aksa
for president nadobúda reálne črty. A pritom stačilo tak málo. V roku
2013, pri vyhlasovaní výsledkov jedenásteho ročníka Ceny Fantázie, načrtnúť, že
o rok pribudne nová kategória – fantastická poviedka v anglickom
jazyku.
A aké poviedky vznikli v tom
osudnom roku 2013, kedy ešte svet o tejto súťaži príliš nechyroval? Aké sa
vtedy dostali do zborníka?
Neboli prevratné. A ak by v nich niekto
hľadal typické propriety fantastiky, musel by si zobrať lupu a ísť
písmenko po písmenku. Takže žiadne sporoodené bojovníčky s obrovským poprsím a
s obrovským mečom, žiadne kúzelné paličky, s ktorými temný čarodej
pri vyslovení obligátnej formulky „Čaruj, čaruj!“ vykúzli sedemhlavého draka.
Chýbajú vlkodlaci, upíry a všetky ostatné magické bytosti. Dokonca ani
v oblasti sci-fi sa veľa mimozemských civilizácií nedá nájsť. Ak už áno,
vyzerajú ako tulene.
Napriek tomu, skoro každá z poviedok
bola niečím výnimočná, skoro každá bola istým spôsobom vynikajúca.
Aj keď práve tá prvá nemusela sedieť úplne každému.
(Aspoň jednému určite nesedela - pisateľovi tejto recenzie) Napriek tomu, že
fantastika rozpitváva svety, ktoré sú mimo našej reality, je v nich toľko
uveriteľnosti, aby sa čitateľ dokázal zorientovať a príbeh si naplno užil.
Hranice Vanessy Joriovej sú
uveriteľné iba málo a z poviedky priam kypí naivita. Autorka písať vie,
text je krásny, priam sa núka k porovnávaniu s lyrizovanou prózou. Lenže
čo na tom, keď píše o akosi totalitnom systéme, ktorý sa z istých
(nepochopiteľných) dôvodov ľudia boja opustiť, a ktorý vlastne nemá
logiku. Kladom poviedky je, že autorka v období, keď text tvorila, bola
len žiačkou základnej školy. Samozrejme, ak sa to môže brať ako klad. Takže...
treba pochváliť pani učiteľku slovenského jazyka. Poviedku nech si Vanessa prečíta o nejakých desať rokov. To bude
sebareflexia! (Alebo si už prečítala? – uff – tá časová slučka!)
Druhé dielo je z okruhu vedeckej
fantastiky a napráva pošramotený úvod zbierky. AI – Ladislava Kravčíka má v sebe značnú dávku nadhľadu. Celá
poviedka sa neberie príliš vážne, autor sa priam s čitateľom zahráva a
jasne dáva najavo, že chce pobaviť, nie filozofovať nad témou - finančná burza budúcnosti. Možno pri popise
mimozemšťanov si niekto povie, že Kravčík to už naozaj prehnal, no ostatným sa zjaví iba
úsmev na tvári. A myslím, že práve toto chcel autor dosiahnuť.
Nekropolská
linka sa číta ako víno. Ťaživo-romantickou atmosférou pripomína balady z
Erbenovej Kytice. Jozef Harendarčík
dokazuje, že horor ako žáner nemusí vždy popisovať hnus alebo strach z niečoho.
Príbeh o láske, ktorá prekoná skoro aj smrť, je v druhej časti
nepekne potopená homosexuálnou tematikou a záverečná pointa tak vyznieva
do prázdna.
Slovanská tematika sa pod Tatrami teší
veľkej obľube. Máme tu Hujbertovho Rodana, Červenákovho Rogana a v tejto
zbierke Švercelovho starca –
konkrétne poviedku Starec a dieťa.
Hlavnou postavou je starec, hlavným aktérom dieťa a do toho sa pridáva aj
nejaké staroslovienske božstvo. Trocha brutality zmiešaná s dávkou fantastiky
a štipkou mystiky. Pretrepať a podávať za horúca.
Zabiť
za kus plastu – Janka Javorka. Postapo- eko-poviedka. Svet sa topí
v sajrajte, konzumuje sa anorganika, do žíl sa vstrekuje syntetický enzým,
aby sme tú anorganiku vedeli stráviť. Na celej Zemi už nič nerastie. Niečo ako
pokračovanie Wall-E , len na vážnejšiu tému. A do toho láska. Možno tam
ani nemusela byť, ale nech. Postapokalyptický svet je dobre vykreslený
a tí trojnohí plastikanti – neorganickí predátori – tak to je unikát!
Ďalej tu máme cestovanie v čase. Stalo sa zajtra od Ivany Dubcovej. Bežná téma,
ktorá môže prekvapiť už len málokoho. Veď takto nám v plnej svojej kráse
v dávnych dobách cestoval aj Arnie Schwarzenegger (v Terminátorovi), Mick Jagger (vo
Freejackovi), dokonca aj miláčik Jean Claude van Damme (zistite si, v čom).
Oni ale v tých filmoch nepatrili medzi najbohatších magnátov sveta, tak ako
hlavný hrdina tejto poviedky. A ani neutekali pred prenasledovateľmi. Čo
vlastne chcú? Okradnúť ho?! Lenže, nedá sa to urobiť aj jednoduchšie? Podľa
autorky - nie. Problém je v tom, že čitateľa o tom nedokázala
presvedčiť. Ide o jedno zo slabších príbehov, aj keď, pravda, čítalo sa to
dobre.
Zuska
Stožická: Letec do večnosti. Melancholická
balada o ľudských osudoch. Ak by sme z nej vylúčili fantastiku, nič
by sa nestalo. Lepšie povedané, z poviedky by naďalej sálal príjemne-
nepríjemný stav nostalgie, ktorý by na čitateľove city pôsobil stále rovnako
intenzívne. Postava hviezdoletca, ktorý si (možno) svojou vlastnou chybou nemôže splniť veľký sen a namiesto toho
musí komunikovať s náhradníkom, ktorý sa vybral na nekonečnú púť vesmírom,
je skutočne neskutočne dojímavá. Autorke totižto o dej išlo menej, než
o vykreslenie atmosféry a to sa jej podarilo asi najlepšie zo
všetkých poviedok tejto antológie. Letec do večnosti napriek svojej
nekomplikovanosti nie je jednoduchým čítaním a svoju krásu odkryje
u niekoho na druhé, prípadne ďalšie prečítanie.
Lilith
– Jána Stopjaka je určený práve tým, ktorí pri predchádzajúcom texte trpeli
syndrómom „Je to síce dobré, ale o čom to vlastne je?!“ Tu sa nemusia báť,
že by sa v poviedke stratili. Lilith je krásne ženské meno, až sa človek
diví, že môže patriť démonickej bytosti. Meno, ktoré súvisí so syndrómom
náhleho úmrtia dojčiat. Ak si niekto vyberie takúto postavu do hororu, hneď
začne mraziť. Je totiž isté, že
ohrozeným bude detský život. Do poviedky autor ešte namiešal satanistov,
žilinský panelák, nejaké tie muchy (zväčša mŕtve) a hneď mu to vynieslo
cenu Béla za najlepší horor.
Písať historickú fantasy je ťažké. Už len
zbierať materiál na historický text dá veľkú námahu. Poznať dobové reálie,
vedieť vystihnúť vtedajšou atmosféru ... to dokáže málokto. Róbert Hric so svojím Kosovskim
božurom to dokázal. Nepokojný Balkán za čias osmanských výbojov, kde nik
nevie, komu veriť a kto vám do chrbta zabodne dýku, prípadne znenazdajky
šabľou oddelí hlavu od krku. Fantastika s hororovým nádychom je iba čerešničkou na torte, no chutí výborne.
Ďalší príbeh je možno tým najlepším, čo sa
v antológii dá nájsť. Dokáže rozpomenúť na kapitána Picarda a jeho posádku
z Novej generácie Star Treku, na detské sny počas hier na kozmonautov, na
Leeloo z Piateho elementu, ktorá uvažovala, či stojí za to zachrániť
ľudskú existenciu. Dve lode. Jedna s ľudskou posádkou, druhá mimozemská.
Neútočia na seba, obe sú totiž poškodené. A obe posádky majú svoj cieľ.
Názov poviedky Otázka porozumenia je
klamný. Ide tu o porozumenie, lenže iné, než by sprvu čitateľ očakával. Marek Slabej si rozhodne víťazstvo
zaslúžil!
Tretím čisto hororovým textom v zbierke
sú Klobásy. Autorom je Pavel Hrubík. Dať dokopy slovo horor
so slovom klobása, pointa je okamžite jasná. Otázkou zostáva, kto bude tým
zlým. Výrobca údenín, alebo ten, z ktorého daný potravinársky výrobok bude
spravený. Text je jednoduchý, na mravnosť sa tu nehrá, postavy sú bezcitné.
Násilia nie je až tak veľa, aby bol text nechutný, inak povedané, poviedku
dokážu prečítať aj ľudia so slabším žalúdkom.
A máme tu porno. Síce fantasy porno, no
v prvom rade porno. (Neopakujem sa? Porno, porno, PORNO). Dej nie je
v žiadnom prípade prevratný. Ale kedy bol dej v takomto žánri
dôležitý? Väčšinou príde nejaký pán (inštalatér/poštár/učiteľ atď.) za
slečnou/slečnami, ktoré s niečím potrebujú pomôcť. Tak ten pán opraví
vodovod/donesie poštu/potľapká pravítkom po zadočku a potom hups ...
a už sa venujú všeobecne príjemným veciam. Dievčatá sú spotené, pán tiež,
dievčatá sú šťastné, pán detto. V príbehu Na pahorku víly Striebrenky od Moniky
Herdy je tým mužským protagonistom černokňažník a namiesto necudných
dievčeniec sú tu necudné víly. To som síce asi prezradil viac, než by som mal,
ale pri tomto texte to dúfam nevadí. Poviedka má síce v sebe chýb ako maku
(alebo iného semena), ale na tom vôbec
nezáleží. Čitateľ nechápe konanie čarodejníka, nevie, aký bol prvotný konflikt
medzi ním a vílou. Ale ani to nevadí. Lebo tí, čo každý deň vysedávajú
pred monitorom počítača a hľadajú oplzlé texty vedia, že autorka napísala
aj iné poviedky zo Striebrenkinho univerza. (Čo tak vydať to ako zbierku?)
Z neba nepadajú len kamene alebo čo takmer
zabilo Osipa Ustašenka – Jan Braun. Názov skoro dlhší než celá poviedka
(alebo skôr anekdota). Vysvetľuje sa v nej, čo to bola vlastne tá
Tunguzská katastrofa a že malý ruský človiečik prežije úplne všetko.
Príjemná aj keď krátka bodka na záver.
Nie príliš vzdialená budúcnosť. Len tí
najväčší zberatelia majú vo svojich knižniciach papierové vydanie Ceny Fantázie
2013. Iným sa podarilo uchovať si zborník na harddiskoch v elektronickej
verzii, ale množstvo ostatných knihomoľov plače. Pre nich je ten ročník dávno
nedostupný. Väčšina odborníkov, mudrcov aj tých, čo len kafrú do fantastiky
(ako autor recenzie) sa zhodli, že antológia mala kompaktnejší charakter, než
predchádzajúce ročníky. Ani jedna poviedka nevyčnievala z radu, nebola
podpriemerná, skoro každá si udržala vysoký štandard. Slovenská fantastika môže
byť právom hrdá.
- Počet strán: 312 strán
- Väzba: brožovaná väzba
- Rozmer: 105×175 mm
- Hmotnosť: 240 g
- Jazyk: slovenský jazyk
- Dátum vydania: 16.11.2013
Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=161634
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára