Recenzia - To

King Stephen : To

Po tridsiatich rokoch To v slovenčite! Konečne. V žánri hororu je To tým najlepším, čo sa kedy napísalo a možno aj, čo kedy bude napísané. Špičkové čítanie, ktoré je povinnosťou všetkých kingofilov, horor-maniakov, ale aj tých, ktorí sa iba občas radi boja. A že sa pri čítaní báť budete!

  Keby sa Stephenovi Kingovi niekedy v roku 1978 nepokazilo auto a on nemusel pešo prechádzať cez most, možno by ho nenapadol príbeh, ktorý sa stal základom k románu To. Nič by sa však nestalo. Ak by sa o pár rokov neskôr k tomu príbehu nevrátil a nezačal písať knihu, ktorá sa stane jednou z najlepších hororových kníh vo svojej kategórii, tiež by sa nič nestalo. Len svet by prišiel o jedno vynikajúce dielo a čitatelia by nikdy nespoznali To. Derry je malé pokojné mesto v štáte Maine na severovýchode USA. Je to tiché mesto s knižnicou, lekármi a lekárňami, s obchodmi, školou a bežnými obyvateľmi úplne bežného amerického mesta.

  Píše sa rok 1958, deťom sa začínajú prázdniny, na ktoré sa tešia. Aj partia hlavných postáv (jedno dievča a šesť chlapcov) sa na je na tom podobne. Trápi ich však pár vecí. V prvom rade je to banda chuligánov, ktorá šikanuje každého v okolí. Sedemčlenná skupina je nepríjemnému tyranovi a jeho skupine naozaj tŕňom v oku. Veď jeden z nich je černoch, druhý sa zajakáva, tretí je tučko, ona je z chudobnej rodiny, ďalší Žid, hypochonder a „kecal“, ktorému sa ústa nikdy nezastavia. A tieto jedenásťročné deti, majú problémy nielen s týmito vagabundmi ale aj s rodičmi ale aj so zlom.

  Zlo, ktoré sa zakráda mestskými kanálmi, zabíja deti a dospelí sú voči nemu akosi apatickí nielen v spomínanom  roku 1958, ale aj o dvadsaťsedem rokov neskôr, kedy sa do Derry táto skupina vracia, aby konečne TO  porazila. Ako sa ale To dá poraziť, keď si ani poriadne nespomínajú, čo v detstve zažili? Ako poraziť To, čo dokáže meniť podobu, väčšinou  na seba berie podobu klauna a vidia ho len deti?

  Príbeh je jednoduchý,  čo ale nemožno povedať o forme rozprávania. Väčšia časť deja je prerozprávaná pomocou spomienok. Dokonca sa v texte nachádza retrospektíva retrospektívy (napríklad, keď si chlapec spomína, ako mu otec rozprával o svojich spomienkach z mladosti). Fabula deja je podaná z viacerých pohľadov. Každá postava podáva svoje zážitky, ktoré prežila či už v roku 1958 alebo vo vtedajšej prítomnosti. Napriek tejto štylistickej komplikovanosti sa však kniha dobre číta a čitateľ nie je v deji. Celá kniha je založená na krátkych príbehoch, ktoré partia prežíva až dôjde k monštruóznemu finále.

  Na každé zlo existuje dobro. To môže byť hlavnou myšlienkou diela. Dobrom je tu úprimné priateľstvo školopovinných detí, dobrom sú detskí hrdinovia, ktorí vnímajú svet ináč, než dospelí. Ich svet je krajší, fantastickejší, jednoduchší a pre starších často nepochopiteľný. Autor tento svet podal naozaj bravúrne, psychika detských postáv je napísaná skutočne dokonale. Mostom medzi svetom dospelých a svetom detí je sila ich priateľstva, ich odvaha čeliť zlu, aj keď vedia, že im žiaden iný obyvateľ mesta Derry nepomôže. O to ťažšie sa potom ako tridsaťosemroční vracajú späť snažiac sa dokončiť to, čo nedokázali dokončiť v mladosti.

  Stephen King čitateľom nič nezatajuje. Nepotrebuje šokovať. Často dopredu povie, čo sa udeje a tým v čitateľovi navodí hrôzu, ktorú potom očakáva. Každé slovo tu má význam, každá kurzívou napísaná veta je dôležitá. Preto sa text nedá zhltnúť na jeden šup, treba si vychutnávať slovo po slove.

  Celému dielu sa nedá skoro nič vytknúť. Možno však niektorí ťažko rozdýchajú skupinový milostný akt mladých detí. Na vtedajšiu dobu, keď sa kniha prvýkrát objavila v obchodoch (1986) to musela byť pre konzervatívnu Ameriku naozaj sila.

Prečítať túto knihu je ako vrátiť sa do detstva. Do obdobia, keď sme ešte jasne vedeli rozlíšiť čo je dobro a čo zlo. Aj preto sa po dočítaní len ťažko odkladá na poličku medzi ostatné úžasné Kingove romány

• Počet strán: 1056 strán
• Väzba: pevná väzba
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2016

Kniha sa dá kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/220212-to.html

Recenzia - Sloníča, ktoré chce zaspať

Carl-Johan Forssén Ehrlin: Sloníča, ktoré chce zaspať

Písať recenziu na túto knihu, je ako písať recenziu na Necronomicon. Obe spadajú do oblasti magických grimoárov, dejovo sú nulové a útočia na psychiku človeka. Až na to, že šialený Arab Abdul Alhazred nemal v úmysle robiť z rodičov mediátorov medzi naším svetom a svetom snov a rozhodne neurčil svoj Necronomicon deťom.

Kniha Sloníča, ktoré chce zaspať nie je bežnou rozprávkovou knihou. Príbeh tam nie je skoro žiaden. Malá slonica Nezbednica chce ísť spať a cestou do svojho "pelíška" stretáva zvieratká, ktoré tiež idú spať, zaspávajú, už spia. Cieľom nie je prečítať rozprávku do konca, ale uspať dieťa.

Koľkokrát som už zopakoval slovo spať? Tak, nech sa rodičia pripravia, že v knihe sa daný pojem a jej synonymá objavia hádam v každom riadku. Opakované výrazy súvisiace so spánkom, opakovanie mena dieťaťa, zívnutie (vyznačené v texte - aby si v daný moment rodič zívol) - to sú psychologické postupy, ktoré majú malé deti uviesť do fáze spánku. Aby kniha fungovala ako má, treba presne dodržiavať inštrukcie, ktoré sú popísané v knihe. A, samozrejme, autor nenesie zodpovednosť za výsledok.

Ja som knihu vyskúšal na mojej päťročnej dcére. Rád robím experimenty (ako bábätku som jej dával do postieľky namiesto plyšákov plastového votrelca) a bol som zvedavý, ako priebeh uspávania so slonicou Nezbednicou dopadne.

Večer prvý - dcéra nabudená na čítanie. Popri čítaní sa stále pýtala, prečo sa v knihe objavuje jej meno. Dočítal som do konca. Bola hore ešte ďalšiu polhodinu. Nakoniec som sa s ňou musel vyvadiť, že všetci jej kamaráti už dávno drichmú, tak nech začne chrapkať aj ona.

Večer druhý - dcéra nabudená na čítanie. Ja som unavený z celého dňa. Dočítal som asi do polovice. Nepamätám si. Zaspal som. Krpaňa tiež. Neviem, či to bolo kvôli knihe.

Večer tretí - dcéra nabudená na čítanie. Po druhej strane ju to prestalo baviť. Vyliezla z postele a doniesla inú knihu.

Večer štvrtý - dcéra nie je nabudená na čítanie. Presviedča ma, aby som jej porozprával príbeh o Harry Potterovi. Ten jej obľúbený - ako HP bojuje s hmyzoidným votrelcom. Kniha išla stranou. Harry nakoniec vyhral.

Večer piaty - dcéra nabudená na nejakú pesničku. Najprv jej zaspievam Stánky od Nedvěda. Nevie si vysvetliť vetu "Skleniček pár a pár tahú z trávy...". Potom čítame Slonicu. Zaspáva ešte pred koncom. Je 21. hod. Ona zvykla spať už o pol hodinu skôr.

Večer šiesty - dcéra nabudená na čítanie. Z knihovničky si vyberá Sloníča, ktoré chce zaspať. Vraj sa jej páči. Dočítame do konca. Dostáva pusu na dobrú noc. Zaspí.

Večer siedmy - uspáva babka. S knihou. Malá zaspáva približne v polovici čítania. Pochopil som, že nie som vhodný na čítanie takéhoto druhu literatúry. Ale Harry to aj tak vyhráva. I s votrelcom.

Verdikt - Kniha skutočne nezaručuje, že dieťa zaspí. Myslím si, že to ani nie je dôležité. Oveľa dôležitejšie je, že rodič číta (rozpráva) pri zaspávaní rozprávku. Hocijakú. Dieťa počuje jeho hlas, cíti sa v bezpečí a spokojne môže odfukovať až do rána.  Okrem toho - knihu sme čítali ešte veľakrát. Úspech bol síce nulový, no krpani sa rozprávka páčila. 

Počet strán: 32

Rok vydania: 2016

Knihu si môžete kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/283157-slonica-ktore-chce-zaspat.html

Recenzia - Temnota z Pressburgu

Janko Iša: Temnota z Pressburgu

Jiří Kulhánek je boh. Boh ultradrsnej akčnej fantastiky plnej násilia, krvi, zabíjania, výbuchov a cynických hlášok a ešte väčšieho násilia. Kto ho nečítal, nemá šancu pochopiť, o čom brutálna akčná fantastika je. Kto ho čítal, doteraz vyzvedá, či už Majster začal konečne písať ďalšiu knihu. Lebo tá posledná, ... no tá posledná mu vyšla ešte v roku 2011. Buďme radi za nejaké tie ozveny. Ozveny typu Kotleta, Kopřiva a konečne aj u nás - Kladivák.

Kladivák žije v Pressburgu. Ehm, Pressburg je Bratislava, ale taká nejaká alternatívna, existujúca niekedy na pomedzí osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Samozrejme, alternatívnych. Pressburg je špinavý, skazený, ale je jeho - Kladivákovo.

Tu, ak by ste prvému okoloidúcemu povedali, že plánujete úkladnú vraždu, pokúsi sa vám predať zbraň, alebo aspoň alibi (s.101)

Kladivák je všetko, len nie dobrý človek. Vlastne, nie je úplne ani človekom. On má totiž extrémnu odolnosť a ešte aj Ruku. Kovový implantát, ktorý sa mu zväčšuje, ako v ňom rastie agresivita. Jeho prioritou sú peniaze, takže berie všetky kšefty. Druhou prioritou je jeho zásadovosť.  A keď sa ho niekto pokúsi odstaviť, potom ...

  Príbeh sa rozbehne hneď v prvej kapitole a ďalej fičí šialenou rýchlosťou až do konca. Hlavná postava ničí, hlavná postava "hláškuje", hlavná postava zabíja všetkými možnými aj nemožnými zbraňami. Občas dostane na frňák, dokonca, po vzore Majstra Kulhánka, sa ho raz pokúsia aj rozobrať, no vždy vstane, otrasie sa a postupuje ďalej vo svojej krvavej ceste. 

  Kladivák ma asi najbližšie k Hellboyovi. Dokonca má istú spojitosť s peklom rovnako ako komixový hrdina a peklo sa neraz spomína i v texte.

Veriaci v Pressburgu museli mať pri pohľade na nebo pocit, že prišlo samotné peklo a cez jeho bránu s chystá na svet vstúpiť Satan. Neveriaci sa stávali veriacimi. (s.238)

Knihe Temnota z Pressburgu by sa možno dalo všeličo vytknúť, no väčšinou by šlo iba o mikrodrobnosti. Treba si totiž uvedomiť, že Janko Iša je v tomto žánri zatiaľ mladým tovarišom (padawanom - ako by povedali Star Wars fanúšikovia), aj keď veľmi zručným padawanom, no zatiaľ ešte nie majstrom. Možno chýbalo originálnejšie zlikvidovanie hlavného hrdinu na konci (spomína si niekto na elimináciu nesmrteľného boha pomocou piesne od Kelly Family u Kulhánka?). Možno bolo toho násilia príliš veľa, alebo naopak málo (spomína si niekto na Kopřivov Asfalt?). Možno by mohol hrdina občas uroniť aspoň trúchlivú myšlienku, keď mu pred očami zabijú sexuálnu partnerku. Možno chýbalo viacej priestoru vedľajším postavám. Možno chýbalo viac priestoru Kladivákovi, o ktorom sa čitateľ dozvie skutočne iba minimum.

  A možno nie.

 Kniha Janka Išu je napísaná tak dobre, že sa čitateľ nad takýmito maličkosťami ani nepozastaví. Len sa na začiatku nadýchne a vydýchne až keď dočíta epilóg.

Počet strán: 256

Väzba: brožovaná

Rok vydania: 2016

Knihu si môžete kúpiť aj na:  http://www.martinus.sk/?uItem=253935

Článok: Potvorobijci - tretia várka informácií

POTVOROBIJCI UŽ ČOCHVÍĽA V KNÍHKUPECTVÁCH!

"Keďže nám už Potvorobijci doslova klopú na dvere, skúsme vytvoriť nejakú vizuálnu predstavu, kde sa príbeh odohráva. A dajme aj UKÁŽKU, veď ju už žiadali!" povedala jedna z postáv knihy.

  ... a autor pritakal.

Paintball síce nehrá prvoradú úlohu, no aj tak je táto military zábava dosť dôležitým prvkom knihy.

Patricij v plnej zbroji (Patriciovia - skupina na všetko odhodlaných mladých ľudí).

Lesy, rastlinstvo vyše pása a neznámy terén. Ľahko sa tu dá stratiť.

Nemožno zabudnúť na vodu.  Jazero či rieka. Vedľa vody, na vode, pod vodou - všade.

Za tým zamaskovaným človekom sa nachádza zničená budova. Asi nejaký kravín, možno chliev. Viete si predstaviť, že by ste boli nútení v ňom bývať? Potvorbojci si to predstaviť vedia!

A nakoniec.... vytúžený úryvok :

........................................................

Boli tam. Lara prekvapená, Buco ohúrený až tak veľmi, že tresol zadkom o zem, a Erik stojaci pri Lukášovi držali spoločne ratište kopije. Celú zbraň, nielen kus kovu.

„Fuj! Kde to sme?“ Larina pokožka zosivela, keď sa prvýkrát nadýchla zatuchliny avarskej svätyne.

Porozhliadli sa a zbledli ešte viac. Niektoré ľudské torzá povešané po stenách sa hýbali. Možno za to mohol slabý prievan, no každému sa zdalo, že telá nie sú mŕtve, ale mučené umierajú v neznesiteľnej agónii. Chýbali im ruky aj nohy a podaktoré boli preseknuté v páse. Buco začal dáviť. Lara sa chytila za ústa, aby ho nenasledovala. Vytreštenými očami sa pozerala na obrovskú kopu všakovakých lebiek pred sebou.

„Sme... sme v minulosti,“ odpovedal im.

„Čo za diabolské čary!“ zakričal za nimi bradatý kňaz vo svojom jazyku.

„To sú moje čary, biskup. Tie ti neublížia.“ Lukáš sa cítil, akoby bol niekým iným.

Ani kamaráti ho nespoznávali. Zatiaľ čo oni vyzerali rovnako ako v stane, on bol iný. Oči mu ostali. Stále boli len úzkymi štrbinkami na sivastej tvári. Cez výrazné líca sa mu tiahli hlboké, už dávno zahojené jazvy. Vlasy mal riedke a kde-tu osamotený chlp pod nosom.

„Sú to moji priatelia, Adalram. Prišli nám pomôcť!“

„Proti Zlu, ktoré sa tu rodí, nám iní nepomôžu. Svoj boj si musíme vybojovať sami!“ odvrkol nahnevane.

Zem sa zatriasla. Spod odhnitých lebiek začali vyskakovať tučné potkany a utekali preč. Nezastavili sa, ani keď zbadali pred sebou skupinku ľudí. Kopa sa znova otriasla, zhora padali zvieracie kosti.

Buco sa konečne pozviechal.

„Utekajme preč! Lukáš! Poď!“ skríkol, aby prerušil hrmot.

Kto je Lukáš? – prekvapene k nemu vzhliadol mládenec s kopijou.

Lara sa otočila a hľadala, kde je východ z prekliatej siene. Aj Erik odstúpil od svojho priateľa, ktorého nespoznával.

Vtedy sa vrchol kopy lebiek rozletel. Kosti lietali vzduchom, umučení na stenách začali kvíliť. Zlatá kaďa začala bublať. Smradľavá tekutina v nej vrela spolu s množstvom ľudských vnútorností.

Objavil sa démon. Bol obrovský. Mal štyri nohy a vyzeral ako pes zvlečený z kože. Namiesto hlavy len zakrvavená lebka plná veľkých ostrých zubov. Chvost mal dlhý a kostený a divoko ním metal, takže zrážal zo steny jednu mŕtvolu za druhou.

„Ach nie!“ zakričal Erik

Lara zvrieskla hrôzou.

„Tak predsa,“ šepol chlapec, ktorý bol ešte prednedávnom Lukášom.

Kňaz si zachoval rozvahu. Ukázal na kopiju. Žiarila jasným svetlom.

„Podaj mi tú zbraň, chlapče, ja ho zabijem!“ zadunel jeho hlas.

On k nemu ochotne pristúpil, odovzdane sa mu pozrel do očí a nasmeroval k biskupovi drevenú násadu.

Keď sa ale kopija dostala do mužových rúk, čarovná žiara pohasla.

... a všetci boli zrazu späť v stane.

Ako sa Vám pozdáva?

  

Článok: Potvorobijci - ďalšie info

ZOPÁR NOVÝCH INFORMÁCIÍ O POTVOROBIJCOCH

Kto by mal o knihe vedieť viac, než jedna z jej postáv!

Ahoj! Volám sa Buco, som jednou z postáv pripravovanej knihy POTVOROBIJCI a blá, blá, blá... Stačí toľko informácií? Samozrejme, nestačí. Preto som pre Vás prichystal pár zaujímavostí o knihe.

Takže, v prvom rade, o čom bude? - Hádam pomôže pokusná anotácia, ktorú môj kamarát Erik čmajzol autorovi z harddisku.Je iba pokusná a určite sa bude meniť. Ale aj tak - tu je:

Každý sa teší na letné prázdniny. Rovnako aj Lukáš. On ale ešte netuší, aký podraz naňho toto leto vymyslí vlastná mama. Namiesto leňošenia a množstva záľub, ktorým sa konečne môže naplno venovať, posiela ho do tábora. A nie hocijakého. Do letného military kempu s veľavravným názvom Tábor prežitia. A skutočne tam o prežitie pôjde!  Čakajú ho noví kamaráti i noví nepriatelia. Zážitky, po akých dávno túžil a dobrodružstvá, o akých sa mu nesnívalo ani v najdivokejších snoch. A nové povinnosti. Napríklad čeliť mýtickému démonovi či odhaliť tajomstvá skryté v dávnej minulosti.

POTVOROBIJCI – dobrodružno-fantastický príbeh o priateľstve, odvahe, láske a temnej avarskej mágii.

Páči? Nepáči?

Kedy vyjde - Neviem. Fakt neviem. Krst je ohlásený na koniec jesene, no čo je to koniec jesene? Deň pred zimným slnovratom? Alebo deň predtým, než napadne prvý sneh? A kde má ten sneh napadnúť? Na Lomničáku, či v Štúrove? Takže, ak sa zhodneme, že koniec jesene by mal byť obdobím, aby sa kniha dostala do kníhkupectiev ešte pred Vianocami, potom je to iba pár týždňov. Alebo dní, podľa toho, kedy tieto riadky čítate. Alebo ... akosi som nezistil, že by to mala byť tohtoročná jeseň. Uff.

Vydavateľstvo - HYDRA. Áno, je to skutočne vydavateľstvo. Nie, nie je to tá tajná organizácia, proti ktorej bojoval Kapitán Amerika.

Postavy - O niektorých autoroch je známe, že dávajú skutočné osoby (priateľov, alebo tých hnusných odporných odporných neprajníkov) do svojich diel.Týmto zdravím Marka E. Pochu. Ani Marián Kubicsko nie je výnimkou. Už v jeho Veži elfov sa podaktorí mohli nájsť. Vraj tam bol i on sám, no kto by hľadal. Budú nejakí skutoční ľudia aj v Potvorobijcoch? Samozrejme. V jednej posilňovni nájdete človeka s prezývkou Guru; Sindy je reálna osôbka, ktorá dokáže bohovsky hrať na gitare; Zuzka má naozaj dlhé vlasy a mala aj strojček na zuboch a tak ďalej, a tak ďalej. Adalram existoval. Síce už pár storočí nie je medzi nami, no jeho arcibiskupské nohy kráčali po zemi, po ktorej teraz kráčame i my. Len ja som vraj úplne vymyslený. Asi preto som taký dokonalý.

Inak, ak chcete byť v ďalšom texte tohto autora, začnite sa mu líškať. Má to rád. Potom Vás rozkúskuje v nejakej svojej morbídnej poviedke.

Ukážka z knihy by sa sem nedala pichnúť? - Dala. Ale zatiaľ nedám. Možno nabudúce. Teraz Vám musí stačiť ďalšia ilustrácia od Jakuba Šimjaka

Tak čau!

Článok - Potvorobijci

ČO SOM SA DOZVEDEL O POTVOROBIJCOCH

Kto by mal o knihe vedieť viac, než jedna z jej postáv! 


Ahoj! Volám sa Buco, som mierne asymetrický chalan  (asi meter do šírky a viac než asi meter do výšky) a som jeden z mála ľudí na našej planéte, čo disponuje informáciami o knihe Potvorobijci. Keďže som rodený filantrop (neviem presne, čo to slovo znamená, no páči sa mi), rozhodol som sa, že Vám sprostredkujem zopár informácií.

-          Čo je to za knihu? – Nazvime to dobrodružno-fantastický román. Viac dobrodružný než fantastický, aj keď nejaká mágia sa tam určite objaví.

-          O čom to bude? – O partii mladých tínedžerov (traja chalani a jedno dievča), ktorí sa stretnú v letnom tábore. Stačí? Nestačí – Takže, táto štvorica bude z istých dôvodov málo obľúbená u väčšiny osadenstva tábora. Do toho sa primieša jeden magický artefakt, cestovanie do minulosti, avarský démon a, samozrejme, budem tam aj ja - osoba, ktorá vie vyrobiť výbušninu skoro z ničoho. A ešte nesmieme zabudnúť na lásku! Napíšem veľkými písmenami  - LÁSKA!

-          K čomu Potvorbijcov prirovnať? – Ja neviem. Možno k filmom typu Goonies (Rošťáci), Indiana Jones alebo aj k Harrymu Potterovi. Lenže HPčko a jeho kumpáni sa pripravovali na boj so Zlom sedem rokov. Potvorobijská štvorica je nútená prípravu stíhať za necelý týždeň.

-          Pre koho to bude? – Pre mladých (na pohlaví nezáleží), pre tých, ktorí sa mylne domnievajú, že sú mladými a aj pre tých, čo sa chcú vrátiť do čias, keď boli mladými.

 

-          Kto je autorom? - Nejaký Marián Kubicsko – to je ten, čo z Konkolovho románu Pohrobok spravil celkom temnú záležitosť a vydal ju pod názvom Veža elfov. Na konte má vraj aj nejaké poviedky, no koho to zaujíma, však? Hlavné je, že Potvorobijci by sa mali do kníhkupectiev dostať ešte tento rok a mali by byť aj parádne ilustrovaní (ilustrátor Jakub Šimjak) – Kuk na obrázok! Veľavravný, však?