Recenzia: Pomalé skúmanie ticha

Patrick Rothfuss: Pomalé skúmanie ticha

Krásna útla knižka s krásnou obálkou, krásnymi ilustráciami a krásnym príbehom, ktorý ale nie je určený každému.

   Občas sa to stáva. Autor napíše knihu, úspešnú knihu, v ktorej sa objaví postava. Tá postava. Nie je to hlavný hrdina, nie je to nikto podstatný. Napriek tomu sa stane obľúbenou, či už medzi čitateľmi, či u samotného spisovateľa.

  A potom vznikne príbeh. Musí vzniknúť príbeh. Čitateľ totiž chce poznať osudy Tej postavy a rovnako aj autor chce poznať jej osud. V pôvodnej knihe je o nej iba zmienka a tá nestačí.

  Najtajomnejšou ľudskou bytosťou Temerantu, sveta, ktorý autor popísal v (zatiaľ nedokončenej) Kronike kráľovraha, je určite Auri. Čudná dievčina žijúca v hlboko pod univerzitou v takzvanom Podsvete. Príbeh novely Pomalého skúmania ticha je práve o nej. Aj keď je to vlastne príbeh-nepríbeh, nakoľko sa na tých približne sto šesťdesiatich stranách veľa neudeje.

   Auri žije v tme, ktorú zaháňa svetlom foxenu a čaká naňho. Vie, že on príde o sedem dní a ten čas vypĺňa maličkými dôležitosťami. Jeho meno nie je spomenuté a ani nie je dôležité. Čitatelia, ktorí poznajú Rothfussovu predchádzajúcu tvorbu (Meno vetra a Strach múdreho muža) dobre vedia, o koho ide. Ostatní naopak tápu. Nechápu Aurine myšlienkové pochody, jej túžby, pocity, sny. To, ako sa pozerá na svet a prečo majú pre ňu taký veľký význam maličkosti, ba až úplné banality, v tejto novele nie je vysvetlené vôbec. Sama útla kniha je ako jej hrdinka. Záhadná, čudná, nie úplne pochopiteľná. A pritom vo svojej podobe dokonalá.

   Zaujímavý je aj spôsob, akým je text napísaný. Dej odsýpa pomaly, priama reč úplne chýba, rovnako aj akýkoľvek náznak akcie. Naopak, je plný lyriky. Knižka dýcha hrdinkinými myšlienkami, ktoré napriek temnému priestoru, v ktorom  žije, sú plné životného optimizmu.

   Vo svojom vnútri pohľadala svoje vlastné dokonalé meno, a hoci jej to zabralo dlhú osamelú chvíľu, napokon ho uchopila. Bolo roztrasené a slabé. Vystrašené. Vybielené. Na okrajoch sa stále jagalo. Ešte vždy jej patrilo. A žiarilo.

(s.68)

   Malou chybou na kráse ostáva iba brožovaná väzba. Táto knižka si zaslúžila rovnaký formát, ako majú oba predchádzajúce Rothfussove romány. Lepšie by sa potom vynímala na poličke a nemusela by sa krčiť medzi svojimi staršími a objemnejšími bratmi.

   ... a napokon, ... aj Auri by sa z nej tešila viac.  

Dá sa kúpiť: www.bux.sk/knihy/216962-pomale-skumanie-ticha.html

• Originálny názov: The Slow Regard of Silent Things
• Počet strán: 176 strán
• Väzba: brožovaná väzba
• Rozmer: 125×200 mm
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2015  

     

Recenzia: Zoe

Ján Mrva: Zoe

...alebo akčný román pre (sci-fi) panicov

   Svet po tretej svetovej vojne. Konkrétne oblasť bývalých Spojených štátov amerických. Tajná základňa a v nej geneticky upravení jedinci, ktorí sú cvičení k boju a zabíjaniu. Projekt podporovaný korporáciou ZORIN ale nie je až taký úspešný, ako sa predpokladalo, preto sa naskytne otázka, čo s defektnými subjektmi. Je potrebné ich odstrániť. Ale jeden subjekt prežije. TF-075 – Zoe.

   Toľko k príbehu.

   Román Zoe je na slovenskej literárnej pôde najskôr ojedinelým javom, nakoľko som sa (aspoň ja osobne) doteraz nestretol s tak akčne poňatou vedeckou fantastikou. Nájdeme v nej inšpirácie z filmov typu: Dlhý bozk na dobrú noc, Ostrov, možno aj Lola beží o život.

   Kniha má jednoduchý príbeh, jednoduché prostredie, jednoduché postavy a jednoducho sa aj číta, čo je jej veľkým kladom. Napriek väčšiemu počtu strán (konkrétne 463, čo je na románového debutanta úctyhodné číslo) sa dá zhltnúť za víkend, zdatní borci by ju dočítali možno i za pár hodín. A je tam aj sex. Tiež jednoduchý, ale to teraz si to zoberme po poradí.

   Jednoduchý príbeh: Už som ho načrtol v úvode. Čitateľ nič prevratné nemôže čakať. Zoe samozrejme utečie a namiesto toho, aby sa schovala do toho najmenšieho myšacieho zadku, začne žiť skoro plnohodnotný život. Zamestná sa, nájde si chlapa (aj ženu), keď jej to v zamestnaní začne škrípať (nie vlastnou vinou) pridá sa k žoldnierom, ktorí bojujú proti Mexikáncom (vlastne Texasanom - čert jak ďábel). Keďže ju všemocná spoločnosť Zorin nedokáže vypátrať (dokáže, ale ona im furt ubzikne), dievčina sa sama rozhodne, že im natrhne zadky.

   Dúfam, že som toho veľa nevyzradil, aj keď vlastne nič vyzradiť nešlo. Nanešťastie autor i náznaky možnej tajomnosti (kam sa podela dcéra pani Allisonovej; ako to dopadne so vzťahom Zoe-Aiden ) vyrieši šmahom ruky.

  Jednoduché prostredie: Mrva síce situoval dej do USA po tretej svetovej, žiadnu postapokalypsu, prípadne supertotalitu nečakajme. Ľudia si žijú podobným spôsobom ako napríklad dnes na Slovensku (z čoho môžeme vyvodiť zaujímavé otázky: Nežijeme my v postapokalyptickom svete? Alebo v totalite?). Ak by bol príbeh zasadený napríklad do Mandžuska, Maďarska, alebo hocikam inam, nič by sa nezmenilo. Aj tých sci-fi srandičiek je akosi pomenej. Nie sú totiž skoro žiadne.  

   Jednoduché postavy: Postáv nie je veľa a nie je ťažké sa v nich vyznať. Ani v ich myšlienkových pochodoch. Psychológia išla stranou. Dokonca samotná hrdinka, hoci má dvadsať a je v krízovej životnej situácii, problémy rieši sťa pätnásťročná pubertiačka, ktorá si uvedomila najmä to, na čo všetko môže slúžiť tá dierka medzi nohami. Horšie sú na tom azda už iba jej protivníci a priateľ, ktorý je akoby vystrihnutý z kníh Rosamunde Pilcherovej.

  Jednoduchý sex: Sex je pridanou hodnotou celej knihy. A je príjemný. Nejde o žiadnu drsnú erotiku, aj keď sa Mrva odvážil písať o milostných avantúrach dosť otvorene, čo pre daný žáner nie je celkom bežné. Takže si  to hrdinka rozdáva so ženou, s chlapom, s inou ženou, iným chlapom. A ešte jednou ženou. Súlože sú síce samoúčelné, neposúvajú dej príliš dopredu, no mladších čitateľov iste potešia (a starci nech si pustia porno na VHSkách).

   Jednoduchý text: Asi najlepšie na celej knihe s jednou malou (ale výraznou) chybičkou je štylistika. Autor sa nezapodieva prílišnými opismi, dejovú líniu posúva dopredu rýchlym tempom. Problém je v preskakovaní z minulého času do prítomného, čo v konečnom dôsledku pôsobí kontraproduktívne. Už tu nejde o historický prézent, ale vyslovene o chybu.

   Jednoduchý verdikt: Kniha zaujme, kniha poteší, kniha spĺňa predpoklady na odpočinkové čítanie. V závere si autor nechal otvorené dvierka pre prípadné pokračovanie, ktoré by eventuálne mohlo byť ešte lepšie, ak autor prijme pripomienky čitateľov.

...a začne dôverovať aj profesionálnym ilustrátorom, lebo tá obálka, ktorú sám nakreslil, naozaj nestojí za veľa.        

Dá sa kúpiť:  http://www.martinus.sk/?uItem=194639

• Počet strán: 464 strán
• Väzba: brožovaná väzba
• Rok vydania: 2014
• Vekové odporúčanie: 18+

       

  

Recenzia - Morhen: Piaty živel

   Henrich H.Hujbert: Morhen – Piaty živel

Kniha pre tých, ktorí sa chcú nechať vtiahnuť do sveta slovanských mýtov, bohov a bájnych bytostí. Kniha, ktorá je iná než ostatné, nosiace nálepku slovanská fantasy. Prečo?   

 

   Keď v roku 2013 vyšiel románový debut Henricha H. Hujberta Morhen: Posledná kliatba, priaznivcov literárnej fantastiky rozdelil do dvoch táborov. Jedni boli z knihy uchvátení, naopak druhým prekážalo presne to, čo prví obdivovali. Knihe nepomohlo ani večné porovnávanie s Červenákovým Černokňažníkom. Ten vtedy novou dilógiou (Zlato Arkony) prežíval svoju renesanciu na slovensko-českom trhu a mal oddaných fanúšikov, ktorí nedokázali pripustiť, že slovanské obdobie mohlo vyzerať aj inak, než Roganových príbehoch.

   Netrvalo ani dva roky a Hujbert, respektíve jeho Morhen, sa znova pokúša o priazeň čitateľov. Znova ide o akčné príbehy zo sveta slovanských bájí, bohov a besov. Tentoraz sa ale autor (najskôr poučený z predchádzajúceho diela) rozhodol využiť kratšie texty, takže namiesto románu je kniha súborom piatich poviedok, ktoré sú tenkou nitkou popreplietané nielen medzi sebou, ale aj s pôvodným dielom. Päť poviedok, päť živlov, ktoré ovplyvňujú príbehy z  prostredia plnom čarovných bytostí, slovanských bohov a bôžikov, drakov i vedomcov. Dej odsýpa celkom rýchlo a to je značný posun oproti rozťahanému debutu. Autor tu jasne dokazuje, že kratšie texty mu idú lepšie, než dlhšie, čo samozrejme vidno aj pri týchto poviedkach. Posledná je najdlhšia, no viac poteší milovníkov staroslovanskej mystiky, než priaznivcov svižného epického deja.

   Jazyk je archaický. Text sa nečíta ľahko, občas škrípe medzi zubami ako piesok. Kniha rozhodne nepatrí do rúk tým, čo chcú jednoduché oddychové čítanie. Slovná zásoba je bohatá na zastaralé, no krásne slovanské pojmy, až treba Henrichovi Hujbertovi zložiť poklonu, že sa do súčasnej slovenčiny pokúsil navrátiť slová, na ktoré už väčšina z nás zabudla, prípadne ani nevedela, že kedysi existovali. ( Svojej dcérke teraz prikazujem: „Obleč si už konečne tie gace!“)

   Ak by sme päticu príbehov ohlodali na kosť, ostal by nám skelet jednoduchých ľudových rozprávok. Neprekvapia, pointa sa dá vytušiť hneď v úvode. Sú obalené silnými lyrizačnými prvkami až nadobúdajú rozmery mýtov, ba priam stredovekým legendám. Autorovi, akoby prišlo ľúto, že chýbajú legendy o Slovanoch z predkresťanského obdobia, tak sa pokúsil vytvoriť a ponúknuť ich čitateľom. Tým ale jednoznačne určil charakter možného príjemcu svojho diela. Radikálne zúžil okruh na záujemcov, ktorí sa nechávajú inšpirovať pohanskými zvykmi, na ľudí, venujúcich sa slovanskej mystike, či na tzv. living historikov obdivujúcich najmä obdobie nejakého 9. – 10. storočia, do ktorého boli (podľa môjho názoru) poviedky zasadené. Samozrejme, knihu si môže prečítať každý, ťažšie sa však v nej bude orientovať. Možno ale práve táto zbierka poviedok otvorí neznalým dvere do slovanského sveta.

   ... a záverečný verdikt – Asi by som túto zbierku nechcel čítať znova. To ale neznamená, že nespĺňala moje kritériá. Skôr naopak. Vedel som do čoho idem a to budú vedieť aj tí, ktorí prvý, románový, Morhen čítali. Skôr si viem predstaviť, nejaký atmosférický večer, kedy sedím pri ohni, dívam sa do útrob tancujúcich plameňov, moja dlaň položená na kolenách krásnej devy (vlastnej manželky) a počúvam príbeh práve z tejto knihy.

... a možno z úst samotného autora. 

Nakoľko som knihu obdržal v elektronickej verzii ešte pred jej krstom a dodnes som ju nenašiel v kníhkupectvách, bližšie informácie o tom, kde ju zohnať doplním časom.

Počet strán: 308
Jazyk: slovenský

       

Článok - Desať kníh, ktoré formovali môj fantastický svetonázor

Prichystal som si (pôvodne pre seba) zoznam desiatich kníh, ktoré má nejakým spôsobom ovplyvnili vo vnímaní, čítaní, písaní a prežívaní fantastiky. Dokonca som sa odvážil napísať ku každej aj popis. A nebudete mi veriť, trvalo to dosť dlho. Spočiatku som sa k desiatke nedokázal dohrabať, potom som musel dokonca škrtať. 

A ešte niečo-  ... Pán prsteňov v tomto súpise nie je!

Legenda (David Gemmell) – moja brána do sveta fantastiky. Bol to práve Druss Veliký, hrabě z Bronzu a ľudia brániaci pevnosť Dros Delnoch, ktorí mi ukázali, čo to tá (v Gemmellovom podaní hrdinská) fantastika vlastne je a ja som im za to vďačný. A pritom, dej je značne minimalistický. Jedna pevnosť, horda nepriateľov, partia čarodejných mníchov a jeden starnúci hrdina. Kam sa hrabe Minas Tirith!

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Trója, Světlonoš

Duna (Frank Herbert) – Kto ovláda Arrakis, ovláda vesmír. Kniha popisujúca mocenské boje o ovládnutie jednej púštnej planéty, o hľadaní nového Mesiáša, o fremenskom džiháde. Povinnosť pre každého, kto to s vedeckou fantastikou myslí aspoň trocha vážne.

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Mučená hvězda

Traja pátrači a záhada strašidelného zámku (???) – decká majú tendenciu hľadať strach. A ja som v tom období svoj strach našiel. Bol som tuším piatak a čítal som všetko, čo mi prišlo pod ruku, keď tu zrazu... kniha, od ktorej som sa nevedel odtrhnúť a pritom som sa bál jaxviňa! Viem, že ten pocit už nikdy nezažijem. Po Troch pátračoch, možno o rok – dva neskôr, som čítal vtedy dostupného Draculu. Ale to šteklenie v žalúdku už chýbalo. Zostalo v strašidelnom zámku. Autora nepoznám, ale kto čítal, vie, čo tri otázniky znamenajú.

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Traja pátrači a záhada šepkajúcej múmie.

Hyperion (Dan Simmons) – a znova sa vrátim do detstva. Ako dieťa (opravujem sa ... ako veľmi malé dieťa) som videl kreslený film. Dodnes neviem ako sa volal, no hneď na začiatku na akéhosi chlapca zaútočili prerastené komáre, bola tam raketa, časom som zistil, že sa chlapec stratil a hľadá svojho otca, boli tam vesmírne plavidlá, mŕtvolu pochovali tak, že ho vyhodili do vesmíru a ... Bol som fakt veľmi malý a ešte som nevedel, čo je to space opera. Teraz to už viem. Ale jedine Hyperion Dana Simmonsa mi dal spomenúť si zmyslový zážitok z toho neznámeho kresleného filmu. A pritom – Hyperion nie je jednoduché čítanie! Rovnako ako ten film nebol jednoduchý pre detský mozog.

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: Ílion (ešte som nečítal, ale už sa chystám), Olymp (detto)

Talizman (Stephen King, Peter Straus) - young adult fantasy dvadsiateho storočia? Možno nie, no rozhodne kniha pre nie úplne dospelého čitateľa, ktorý ešte neokúsil Neila Gainmana. Chlapec putuje naprieč Amerikou, aby získal pre svoju ťažko chorú matku liek. A pomáha mu pritom jeden vkodlak. Knihu som v tej dobe zhltol za dva dni. Bola skvelá. Fakt!

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: To, Žiarenie (tieto knihy už ale nie sú určené mládežníkom)

Shannara (sága) (Terry Brooks) – kto si myslel, že medzi desiatkou mojich naj kníh bude Tolkienov Pán prsteňov, mýlil sa. Ale je tu jeho očividná vykrádačka. Skutočne ma bavila viac než Frodo a jeho partia. Alanon bol väčší frajer než Gandalf, zlo bolo (ako by som to povedal...) uchopiteľnejšie a ten jednoruký druid!!! Paráda! Asi by som to už znova nečítal, no celá séria ma chytila ... a nepustila

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: nečítal som

Felix a Gotek (William King) – milujem fantastiku, v ktorej sa bojuje. V ktorej sa bojuje veľa a ešte viac hláškuje (neviem, či také slovo existuje, no nevadí). A o čom inom by mali byť knihy, v ktorých trpasličí bojovník hľadá svoju slávnu smrť, vypúšťa jednu hlášku za druhou a jeho ľudský priateľ ho nasleduje len preto, aby mohol zapísať, ako hrdinsky šialený trpaslík zomrel?

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: nečítal som

Sága Trhlinových vojen (R.E.Feist) – v súčasnosti je in sága od G. R. R. Martina. Nebyť televízneho seriálu, možno by tak in nebola. A ak by natočili ságu od R .E. Feista, možno by bola viac in, než spomínaná Hra o trůny. Autor vytvoril úžasný príbeh a veľmi zaujímavé charaktery. Prvýkrát sa mi začala páčiť aj postava zlodeja (Jimmy Ručka), nehovoriac o čarodejovi Pugovi, ktorý by Gandalfa raz-dva strčil do vrecka.

-          ďalšie obľúbené knihy autora: Imperiálna sága, Hadia sága

Záhada Dračej steny (Jozef Žarnay) – sen všetkých školákov – postaviť sa k skalnej stene pozrieť sa do učebnice a hneď mať celé učivo v hlave. Alebo nájsť vesmírnu raketu, v ktorej je rozmnožovací šuflík (alebo, čo to bolo). Dať doň stokorunáčku a hneď ste boháčom. A ešte keď tá raketa vzlietne?! Moja najrýchlejšie prečítaná kniha. Niekoľkokrát!

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: určite má. No Dračiu stenu asi žiadna z nich neprekonala. Asi.

Biela Veža (trilógia Bohatier) Juraj Červenák – a ďalší slovenský autor. A znova sa Minas Tirith môže schovať. Aj Sauron. Na Koščeja Nesmrteľného nemá! Historická fantasy ako lusk. Pre mňa najlepšie Ďurovo dielo a úchvatné finále celej trilógie (i keď ... aj baba Jaga mala niečo do seba! Neveríte! Niečo sa šušká o slovenskom vydaní :D )

-          ďalšie obľúbené knihy autora: Bivoj, Chřestýš Callahan, séria o Roganovi

plus jedna kniha naviac:

Veža elfov (ja)  - zaujala ma minimálne tým, že som pri nej strávil najviac času, tým, že som v nej opísal svoju vtedy ešte nenarodenú dcéru, ktorá sa teraz povahovo skutočne podobá na trpaslíčku Lujsu, že som sa do nej snažil dať všetko, čo sa mi vo fantastike páči, že tam aj elfovia majú svoje chyby (a pritom sú bieli), že sa tam bojuje viac, než by sa (možno) malo, že ... Ale viete čo? Prečítajte si ju!

-          ďalšie obľúbené knihy od autora: nepoznám (zatiaľ)

 

    

 

 

       

Recenzia - Reťazec skazy

Fredrik T. Olsson – Reťazec skazy

  

Severská literatúra je v móde. Máme tu storočného starčeka, ktorému sa zachcelo vyliezť z okna. Máme Nesba, hororového Lindquista, na poličke sa vyníma Millennium a v kúte sa krčí Pipi Dlhá Pančucha. A tak ďalej, a tak ďalej. Chýba nám už iba ak nejaký scenár. Nejaký scenár?

     Na Reťazec skazy sa internetom šíria samé ódy. Je v ňom dychberúca akcia, nečakané zvraty, šokujúce odhalenia, od knihy sa nedá odtrhnúť. Prípadne – je to náročnejšie čítanie pre dospelých. Pravda, aspoň tá moja pravda, je ale niekde inde.

   Príbeh – Istá spoločnosť zistila, že máme niečo strašné zakódované v našom DNA. Preto si najme (lepšie povedané ukradne) vedcov, ktorí majú zistiť, čo to je. Zistí sa, že v DNA je zakódovaná dosť frustrujúca budúcnosť ľudstva a následne ich napadne spásonosná myšlienka, ako z tej šlamastiky von. A vymyslia vírus, blbci jedni. Inak povedané – stačilo dať dokopy Armagedon, Nákazu (vynikajúci film) a niečo od Michaela Crichtona.

   Myšlienka ale nie je zlá ako jej prevedenie. Ak do sto päťdesiatej strany človek nevie, o čom vlastne číta, začína si zúfať. Ak sa ešte aj na strane dvestopäťdesiat len vysvetľuje, má chuť roztrhať knihu zubami. Tu už nejde o navodenie tajomnosti, toto je mučenie čitateľa! Niektoré veci sa mi dokonca zdali zbytočné. Napríklad súvislosť s klinovým písmom. Napriek nekonečne zdĺhavým vysvetľujúcim pasážam som sa nedozvedel, prečo sa tam spomínajú staroorientálni Sumeri? To aby autor mohol do deja zakomponovať fešnú doktorandku archeológie? 

Postavy – lekvárové. No dobre, poviem to slušnejšie – nezaujímavé. Hlavná postava kryptológ William sa hneď v úvode snaží spáchať samovraždu, len aby sa o pár kapitol neskôr zubami-nechtami držal života. A ani s ostatnými postavami si čitateľ nepodá ruku. Ak náhodou nejaká zomrie (a verte mi, že zomrie – veď ide o katastrofický thriller), bude mu to úplne fuk.

Štylistika (juj – aké čudné slová používam) – lepšie povedané, štýl písania. Vety sú krátke a úsečné, ktoré vlastne nič nepovedia, iba naznačia. Takže s dychberúcou akciou pozor! Väčšinou akcia ani nie je popísaná – iba jej náznaky. Ako keby ste kaskadérovi nejakého béčkového filmu naznačili: „Tak, teraz skočíš pod auto a nejako to už dopadne.“ A na čítajúcom ostáva domyslieť si, ako to dopadlo.  Nanešťastie, takýto štýl stráca dych aj pri vykresľovaní atmosféry a pomaly začne nudiť.

Scenár – autor je v prvom rade scenárista a Reťazec skazy je jeho prvotinou na poli beletrie. To, že filmové práva už kúpila spoločnosť Warner Bros., ma zo stoličky nedvíha. Veď koľko filmových práv sa už pokúpilo?! Radšej by som na plátne videl Priechod od Justina Cronina (prípadne Červenákovho Rogana), ale to je čisto moja osobná vec. Čo je už ale menej osobné, že Olsson neponúka beletristicky kvalitný produkt, ale iba rozšírený scenár.

Záver – Internetové ódy sú do veľkej miery hlasom ľudu. Kladné ohlasy prehlušujú záporne a mne je to vlastne jedno. Čas ukáže, či sa z Reťazca skazy stane hit, alebo zapadne prachom, ako mnohé iné a často oveľa lepšie literárne diela, než je táto kniha.

Čas ukáže, či som mal pravdu, alebo som sa mýlil.

... a ak som sa mýlil, tak ... pardon. 

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/207239-retazec-skazy.html    

• Originálny názov: Slutet på kedjan
• Počet strán: 535 strán
• Väzba: pevná väzba
• Rozmer: 125×200 mm
• Hmotnosť: 480 g
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2014

Recenzia - Dotyky budúcnosti

Dotyky budúcnosti – antológia slovenskej sci-fi

Ahoj! Tak som dnes dočítal tú knižku, čo som si zohnal na IstroCone. Volá sa Dotyky budúcnosti a je to antológia slovenskej sci-fi. Alebo slovenského sci-fi? – to naozaj neviem. Ide o to, že som človek, ktorý je často mysľou v minulom storočí, tak som bol zvedavý, aký pohľad majú naši autori na (zväčša) vzdialenú budúcnosť. A vieš, že všelijaký! No, radšej Ti to všetko popíšem.

Deň prvý – Začal som čítať až podvečer. To vieš, v robote samá robota, doma samá robota. Normálne som sa tešil, že trocha vypnem, kým sa uložím do perín a zaspím. Nevypol som. Prvá štvorica príbehov, to boli skôr len také výjavy nereálnej budúcnosti, než regulárne poviedky. Jozefa Žarnaya pozná určite každý. Kto by ho nepoznal?! Na jeho Tajomstve Dračej steny som vyrastal a rovnako na ňom vyrastali všetci môjho veku. Aspoň tí, čo nehrali futbal, skrývali sa pred staršími a silnejšími a snívali o tom, že raz zažijú také dobrodružstvá ako mladí hrdinovia jeho kníh.

   Jozef  Žarnay prispel do antológie krátku poviedku  Učiteľka angličtiny. A... a nepáčila sa mi. Možno sa iným páčiť bude, no nostalgia je sviňa a spomienky na Dračiu stenu nič neprekoná. Viem, som subjektívny, ale... ale ... našiel som tam aj jednu menšiu logickú chybu.

   Potom je tu Umelec života. Veľmi milý príbeh, škoda, že krátky. Je to jeden z textov, ktoré ma prinútili moje ústa skriviť sa do úsmevu. Jeho autorom je Jozef Tallo.

   Tretí bol Strom od Ondreja Kruga. Príbeh so zaujímavou myšlienkou, že zo stromov sa dajú získať informácie o minulosti.

   Aj Alexandra Pavelková (áno, to je tá osôbka, ktorá toho už napísala celkom dosť, napríklad cyklus kníh o vedme Vimke) prispela do zborníka. Jej Súkromná záležitosť je príjemným akčnejším oživením zborníka. Veď, kto by nemal chuť čítať o postave, ktorá vzrastom, vekom a trocha aj myslením pripomína Hit-Girl z Kick-Ass?

   A potom je tu Smetisko. Piaty z príbehov a prvý, pri ktorom som si uvedomil, že som si zabudol zavrieť ústa a slintám na knihu. Takto nejako má vyzerať správna sci-fi poviedka! Takéto zvraty, takýto nečakaný záver, takúto depresívnu atmosféru, takúto myšlienku, takúto... Ja neviem, čo ešte. Musel som si otvoriť Johnyho Walkera, z mrazničky vybrať zopár kúskov ľadu (jeden z nich bol zmrznutý karfiol, no aj to sa stáva) a spokojne rozdýchať to, čo mi poviedka dala.

   Prvý deň bol za mnou a ja som skonštatoval, že kniha má celkom dobrý rozbeh. A nielen kvôli Smetisku Jozefa Girovského.

Druhý deň -  Takéto rána nemám rád. Mrholí a je kosa. Nechce sa mi vstávať z postele. Nalistujem si ďalšiu poviedku a čítam. Zisťujem, že som radšej mal vstať a vykašlať sa na ňu. Naozaj... nestojí za veľa. Volá sa Tri farby a v pozadí príbehu sú akési boje na Slovensku. Maďari vs. Slováci, alebo také niečo. Akože politfiction. Alebo pokus o vtip? Tak, toto Štefanovi Huslicovi nevyšlo.

   Mal som pokazený celý deň. Vlastne cele doobedie. Motor auta na sračku, moja hlava na sračku, a tá poviedka mi k nálade nepridala. Už som ani nechcel znova sa do knihy začítať. Donútil ma iba manželkin argument – Ak nemáš čo robiť, tak choď sa malou do von. Mal som čo robiť. Znova som otvoril Dotyky budúcnosti.

   Zasaď strom, predaj dom (autor Juraj Toman). Príbeh o tom, čo má robiť človek, keď zistí, že je poslednou osobou na našej planéte. Hneď sa mi nálada zlepšila. Povzbudený hltavo sa púšťam do ďalšieho čítania.

   Tamagoči. Vždy som túžil mať tú malú elektronickú potvorku, ktorá by ma nútila, aby som sa o ňu staral. Samozrejme nie takú, o akej píše Marek Eliáš. Poviedka v sebe obsahuje zaujímavú myšlienku o rodičovstve a mám pocit, že sa v budúcnosti môžu autorove vízie naplniť.

   Michal Hvorecký a jeho Mrakodrap - čo o ňom napísať? Možno to, že ako čitateľ nečítam iba fantastiku. Aj Hvoreckého som čítal. Nie všetko, iba pár diel. A ani tie sa mi nepáčili. Rovnako ako táto poviedka. Bola skôr iba vykreslením budúcnosti, akýmsi obrazom, no príbeh chýbal. Dokonca som si dal poznámočku, že je to druhý najslabší text z celého zborníka. Asi som chybný, či čo. Mnohým sa totiž Hvorecký páči a teraz na mňa budú kydať. No a čo.

   Posledný kus, čo som v druhý deň (vlastne už večer, nakoľko sa stmievalo a Jojka začala nezmyselne prerušovať svoje reklamy akýmsi Panelákom) prečítal – Smietka si a v popol sa obrátiš. Nálada sa mi vrátila. Znova scifíčko podľa môjho gusta. Roboti, mimozemšťania – space opera ako lusk. Po dočítaní odkladám knihu a vŕtam sa v DVDčkach, kým nenájdem StarTrek s kapitánom Pickardom. Anton Štiffel ma svojím dielkom tak navnadil, že som ešte chvíľu chcel ostať medzi hviezdami v tajomne hlbokého vesmíru (Aj keď Wesleyho Crushera by som najradšej vymazal phaserom)

Tretí deň – ráno sa na mňa usmiala Zuska Stožická. Nie naozaj, aj keď ... ani to by mi nevadilo – úsmev má pekný (a za chrbtom Hromovlada). Jej príbehy mi vždy dokážu urobiť náladu. Keď mi je smutno, prečítam si jej Mamuta farby malinového lekváru a hneď je mi ešte smutnejšie. Teraz to nebolo inak. Črepiny z oblohy. Estetické, poetické sci-fi, ktoré sa nečíta kvôli príbehu, ale kvôli nálade, akú v čitateľovi autorka dokáže vyvolať.

   Nejedzte papriku – tak sa volá text Michala Jedináka a poviem o ňom len toľko, že je super. Fakt. A ja tomu príbehu naozaj verím. Vieš, čo uvidíš, keď budeš jesť štipľavú papriku a následne si prejdeš prstami po očiach? Správne – to isté, čo po dvoch fľaškách tequily. S tou tequilou som to vyskúšal, myslím, že v blízkej dobe overím pravosť poviedky aj na paprike. Bude fungovať. Určite. Odporúčam prečítať.

   Puma a tošiba – tak toto je číslo jedna! Myslím v tom najhoršom. Poviedka sa síce dostala do finále Ceny Fantázie v roku 2004, no mňa zaujala iba tým, že ma nezaujala skoro ničím. Námet podobný Smetisku Jozefa Girovského, spracovanie ... no, ehm - slang, argot – beriem to, ale nie na úkor čitateľnosti!

Tretí deň o tri hodiny neskôr – musel som si dať kakavko s piškótkami, aby som na Tomáša Knappka a jeho Pumu aj s tošibou zabudol.

   Pustil som sa do ďalšieho bádania slovenských sci-fi poviedok a ... ejha - Môj vesmír Lucie Droppovej ma zvona dostal do správnych koľají. Dystopický príbeh o tom, ako ľudstvo dokázalo zasviniť svoju rodnú planétu a teraz to robí s vesmírom. Dobré mottá, dobrá atmosféra a príbeh, ktorý skončí v tom najlepšom. Škoda. Ako úvod k dlhšiemu dielu úžasné.

   „Keby sme dostali do daru tri vesmíry, stačilo by pár letov a všade by to vyzeralo ako u nás doma.“ – nie je to nádherný citát? Téma k maturitnej úvahe ako vyšitá.

   Cestovanie v čase. Konečne niekoho napadlo písať aj o tomto vedecko-fantastickom fenoméne. A Diana Laslopová to zvládla skvele. Jej Zmena sa neberie úplne vážne (s tými kondómami to bol skvelý nápad) a pritom záver v sebe nesie pochmúrny náboj. Pekná, naozaj pekná poviedka.

   Perly z Huerfanu – ak mi táto poviedka niečo mala pripomenúť, tak určite Firefly. Skús si ju najprv prečítať, potom si pozrieť tento seriál. Alebo opačne. Loď, politický systém, dokonca aj postavy sú si podobné. Diana Majerová však píše dobre a ešte lepšie sa to číta. Alebo opačne.

   Tak, pre mňa sa skončil tretí deň. Stačilo? Ak nie, počkaj si na štvrtý. To už knihu určite dočítam.

Štvrtý deň – je sychravo, von by som ani psa nevyhnal. Nanešťastie ja do práce musím. Beriem si so sebou knihu. Vedenie nie je v robote, nik ma nebude rušiť. A ani neruší. Tak čítam.

   Granátový vesmír je ... je ... je, no, tak trocha ťažšie čítanie. Nie štýlom, ako je text napísaný, skôr informáciami, ktoré čitateľovi dáva a potom vyžaduje, aby ich potom dokázal pochopiť. Niečo ako Mučená hviezda od Herberta. Nepoznáš? Nevadí. Prečítaj si túto poviedku. Napísala ju Jana Plauchová.  To je tá osôbka, ktorá nedávno vydala sci-fi triler Večnosť omylov. Ešte som tú knihu nečítal, sú však na ňu dobré ohlasy, takže možno raz sa dostanem aj k nej. Inak – autorka študovala všetky možné –ógie a -ómie(systematická aj molekulárna biológia, astronómia, ekológia) tak si vieš predstaviť, s akými informáciami pracuje v texte.

   Requiem za zázrak – alebo „Plány v plánoch iných plánov.“. Viem, je to z Duny a táto poviedka nemá s Dunou nič spoločné. Možno tie plány v plánoch... Ide o to, že nás zotročili mimozemšťania. Všetkých. Jeden chlapík sa zaľúbi. Do mimozemšťanky. Ďalšiemu (mimozemšťanovi) sa to nepáči a potom začnú plány v plánoch. Trocha lovestory, trocha špionáž, trocha akčný príbeh. Poklona autorke – Lia Halčínová.

   Veterán – príjemná jednohubka o starom vojnovom veteránovi. Sestry Droppové sú zárukou kvality a Zuzana Droppová túto poviedku dobre ukočírovala. Dokonca aj narábanie postavy so zbraňou je uveriteľné. Kde sa to v tých ženách berie?

A posledný text – Tadáááááá! Prach a Mungo. Slintám, zízam na písmenká a ticho závidím, že niekto dokáže dať na papier takýto kvalitný text. Nechcem o ňom prezradiť nič, až na to, že u mňa je to numero uno z tohto zborníka. Vesmírne sci-fi  to je moja srdcovka. A Marek Slabej mi týmto príbehom znova spôsobil arytmiu srdca (predtým to bolo jeho Otázkou porozumenia z Ceny Fantázie).

   Končím. Je po pracovnej dobe. Končím v robote, končím aj s knihou. Ešte som nestihol prečítať záverečnú esej Miloša Ferka, ktorá zaiste musí byť kvalitná ako vždy, nestihol som Vydavateľskú bodku, no už nič nezmením na fakte, že tento zborník je krásnou ukážkou toho, ako sa slovenská vedecká fantastika môže bok po boku postaviť tej svetovej a a pritom stáť vzpriamene a hrdo.

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=187001

• Počet strán: 272 strán
• Väzba: pevná väzba
• Rozmer: 125×205 mm
• Hmotnosť: 450 g
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2014     

  

Recenzia - Na hroby

Na hroby – antológia poviedok

Antológia českých a slovenských žánrových poviedok o živote, smrti a krehkej hranici medzi nimi, má niečo do seba. Lepšie povedané – Má niečo v sebe. A to niečo vás dostane do kolien. Doslova.

   Táto útla knižka klame telom. Vlastne obalom. Čo na tom, že nad názvom sú oranžovými písmenami zvýraznené tri slová SCI-FI; HORROR; FANTASY. Kto uvidí ilustráciu, jediné, čo ho napadne, bude, že všetky poviedky v knihe sú prinajmenšom strašidelné. A to nie je pravda. Z niektorých mrazí, iné citlivejších čitateľov možno znechutia, no nedá sa povedať, že by každý autor, ktorý prispel svojím textom, chcel úmyselne vyvolávať hrôzu.

   Pocity áno – strach nie. Aspoň nie všetci.

   Takže, zatiaľ čo u Jana Kotouča a jeho poviedky Ex Luna, anihilatio si čitateľ na konci s pokojom utrie svoje spotené čelo, pri Freske Kataríny Soyky krvný tlak stúpne do neuveriteľných čísel.  Drabble Jiřího W. Procházky vyvolajú sarkastický úškrn, pochopenie pointy Strážcov galaxie Marka E. Pochy spôsobí, že po tele nabehnú zimomriavky.  

   Ak má autor niečo spoločné so svojimi postavami, chcel by som spoznať psyché Lenony Štiblaríkovej. Jej Mladuchy na zabitie v sebe skĺbili reality show typu Nevesta pre milionára s kultovými osemdesiatkovými filmami. Komando so Švarcíkom sa nechytá.

   Podobne je na tom Hanina Veselá. Poviedka Máme to v krvi síce nepatrí medzi najoriginálnejšie, no dobre sa číta. Akčný príbeh o démonoch, ktorý kdekomu môže pripomenúť Johna Constantina (dokonca hlavná postava je podobne nikotínom prežratá ako on) má spád. Škoda len, že záver málokoho prekvapí.

   Záver sa nevydaril ani Honzovi Vojtíšekovi, no osobne si myslím, že o vhodné ukončenie mu ani nešlo. Jeho Přání smrti má dych vyrážajúci námet, s ktorým sa dokázal dobre pohrať. Dokonca som v istých chvíľach uvažoval, kde sa končí miera slušnosti v hororových poviedkach (myslím tým situáciu – matka, dieťa a vrah).

   Potom je tu vlkodlačí Strýček Jozefa Horkého (áno, to je jeden z nedávnych šéfredaktorov Pevnosti), krátky ironický Manifest Janka Išu (uff – dúfam, že správne skloňujem) a napokon Petra Slováková.

   Ak som pred chvíľou napísal, že by nebolo zlé poznať, akým spôsobom rozmýšľa Lenona, u Petry Slovákovej musím poznamenať, že by som to radšej ani vedieť nechcel. O čom je Trochu jiná smrt? O kyberpunku, o šváboch, o bratskej láske... alebo, ako to povedala jedna z postáv príbehu „Spojil sem technický pokrok s parapsychologií.“

   K týmto poviedkam je treba pripočítať mysteriózny úvod zostavovateľa antológie, ktorým nie je nik iný ako Mark E.Pocha a záverečnú esej o minulosti a súčasnom stave literárneho hororu. Práve tento populárno-náučný text  Dušana D. Fabiana je vhodné viackrát si prečítať, prípadne si vštepiť do mozgu, aby ste sa potom mohli chváliť u priateľov, čo všetko o horore viete.

   Knižku môžem najmä chváliť. Síce má aj pár nedostatkov napr.  - zodpovednému redaktorovi unikla strana 89 /a možno aj iné/ ; mäkká väzba sa mi začala rozpadávať v rukách, niekomu nebude šmakovať, že poviedky sú nielen v slovenčine ale aj v češtine a  Jiří Walker Procházka toho mohol napísať viac. Zážitok z príbehov o všemožných podobách smrti bol ale viac než pozitívny.

Pozitívny?

... jednoducho NEZABUDNUTEĽNÝ

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=186550

§  Počet strán: 228 strán

§  Rozmer: 120×160 mm

§  Jazyk: slovenský jazyk, český jazyk

§  Rok vydania: 2014