Recenzia - Ready player one

Ernest Cline: Ready player one

... alebo všetky vlhké sny geekov popísané na stránkach jednej knihy.

Definícia pojmu geek – počítačový nadšenec so všeobecným prehľadom v IT. Vyzná sa v moderných technológiách, dokáže ovládať PC na pokročilej úrovni. Svoj voľný čas trávi pri počítači, no má široký prehľad aj čo sa týka sledovania filmov, hudby, počítačových a spoločenských hier. Zväčša nie je športovo založený a nosí tričká s logom svojej obľúbenej hry/filmu/seriálu.

... lenže budúcnosť je plná geekov. Svet si už dávno vykopal svoj hrob. Prostredie je znečistené, prepukol hladomor, všade vládne chudoba. Väčšina ľudstva uteká z tejto bezútešnej reality do reality virtuálnej. Do prostredia OASISu. Je to svet neobmedzených možností. Svet, akoby poskladaný z nezmerného množstva online hier a výukových programov. Niečo, ako keby ste dali dokopy Second life, World of Warcraft, Aion, Guild wars a vašu vlastnú školu prenesenú do virtuálnej podoby. Plus ešte ďalších milión vecí.

A je zadarmo. Stačí maska, rukavice a napojiť sa. Lenže jeho tvorca zomrel a celý svoj majetok, ako aj celý OASIS odkázal ... pam pararam... tomu, kto rozlúšti hádanky a splní úlohy roztrúsené v jeho výtvore. On bol tiež geekom s obrovskou záľubou v popkultúre 80tych a 90tych rokov 20. storočia, a preto hráči, ktorí chcú získať jeho bohatstvo musia dopodrobna naštudovať všetko, čo sa dá, o umení a zábave konca 20.storočia.

Hlavnou postavou je mladík (tuším 20 rokov plus) s minimom príjmov a veľkou túžbou zbohatnúť. Už tým sa kniha odlišuje od bežnej YA scény. Hrdina nekoná, aby zachránil svet, prípadne zachránil svoju milú. On myslí iba svoju budúcnosť! Pravda, nakoniec bude musieť trocha poopraviť svoje presvedčenie, keďže do deja vstupuje mocná spoločnosť, ktorá netúži po ničom inom, než po vlastníctve a následnom spoplatení OASISu. A do deja vstupuje i ženský element. Mladý hrdina sa virtuálne zaľúbi, veď aj virtuálny bozk je bozk a virtuálny sex je ... ehm, no, iba virtuálny.

Pre koho je Ready player one určený?

-          Pre geekov. Pre tých, ktorí sa večne nachádzajú niekde v priestore medzi operadlom stoličky a monitorom. Určite si nebudú počas čítania hrýzť nechty od nervozity, lebo im starší a direktívnejší člen rodiny zakázal zapnúť počítač.

-          Dnešným tridsiatnikom a štyridsiatnikom. Tým, ktorí vyrastali v období prvých počítačových hier, slintali nad Terminátorom a za zadným sklom svojho červeného auta majú ŠPZ DeLoreanu z filmu Návrat do budúcnosti. Možno zaškrípu zubami nad občasným dementným správaním a konaním hlavnej postavy, ale to sa dá rozchodiť.

-          Pre mladých, ktorí čítajú. Bez rozdielu pohlavia, vierovyznania a vzťahu k počítačovým hrám. Najskôr si nedokážu užiť všetky popkultúrne odkazy, ktoré sa v texte nachádzajú, no to vôbec nevadí. Kniha je tak úžasne čitateľná, že sa dá zhltnúť doslova na jedno posedenie. Je akčná, romantická, dramatická a čo ja viem aká –ická ešte (recenzentovi sa nechcelo hľadať vhodné slová v slovníku). Inak povedané ... Ready player one je fajn.

-          Pre rodičov – možno sa to zhoduje s bodom číslo 2, no nevadí. Rodičia aspoň zistia, že svet mladých napriek toľkému množstvu technologických sračiek je stále rovnaký, ako za čias, keď oni patrili do danej vekovej kategórie. Síce, my sme boli slušnejší, inteligentnejší, krajší, pobožnejší ... A tiež sme používali podobné nadávky, aj keď tých pár vulgarizmov v tejto knihe je úplne zbytočných a pôsobia skôr ako päsť na oko. Virtuálna päsť na virtuálne oko.

Ešte zopár slov na záver: Knihu ma skutočne bavila. Bavila ma od začiatku do konca a vôbec mi nevadilo, že je primárne zameraná na YA scénu. Zaujímavé je, že u našich západných susedov bola vydaná už v roku 2012, a neviem z akého dôvodu čitateľskú verejnosť nezaujala. Príbehu sa však chytil režisérskeho seniora Spielberga a vraj sa má podľa neho natočiť film. Neviem ako vy, ja sa naň teším.

• Počet strán: 400 strán
• Väzba: pevná väzba
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2016

Kniha sa dá kúpiť aj na: http://www.bux.sk/knihy/264713-ready-player-one-hra-sa-zacina.html

  

Recenzia - Prízraky na Devíne

Juraj Červenák: Prízraky na Devíne

... alebo príbeh o tom, ako nitriansky kňažic na pytačky išiel, Rogana Čierneho so sebou zobral a párkrát poriadne na hubu dostal.

Červenák je späť! Ten starý dobrý Červenák, ktorý neváhal vyľudniť tretinu Strydgie, ktorý Conana namáčal v kotle plnom vnútorností a Rogana poslal zašpásovať si s Morenou. Ten Červenák, ktorý z ožrana Iľju spravil udatného bohatiera (a následne znova ožrana), Bivoja zoznámil s Kazi a na naše územia pritiahol zabijakov z lode Argo. Namiesto pušného prachu dekapitoval zo zásady obojručným mečom a jedinou správnou vyšetrovacou metódou bolo použitie pästí plus všetko, čo prišlo pod ruku.

  Nie, nemám nič proti kapitánovi Báthorymu, ani proti Steinovi a Barbaričovi. Božechráň! To by si ma Jaroš (jedna z postáv autorových novších kníh) určite podal. Pre mňa ale je a vždy bude Juraj Červenák synonymom pre pravú nefalšovanú fantastiku a určite nie som jediný.

  Aj preto som uvítal, že sa autor znova vrátil do slovanského sveta k svojmu obľúbenému hrdinovi - černokňažníkovi Roganovi. Prízraky na Devíne sú v poradí už siedmou knihou (Kde sú tie časy, keď Ďuro vtipkoval, že napísal trilógiu, ktorá sa skladá zo štyroch častí...) a s Roganom sa znova stretávame na našom území – v oblasti dnešnej Nitry a Bratislavy. Najprv sa musí popasovať s problémami v okolí Bojnohradu (predpokladám, že ide o hradisko Bojná), len aby sa neskôr dal najať ako sprievodca mladého kňažica Pribinu. Ten sa totižto vybral (aj keď nie z úplne vlastnej vôle) na pytačky.  

  Dej je priamočiary, rýchlo odsýpa, a číta sa na jedno nadýchnutie. Samozrejme, závisí na kapacite pľúc, i keď tých 232 strán sa dá zhltnúť veľmi rýchlo.

  Na rozdiel od predchádzajúcich roganoviek sa tu nachádzajú aj netypické zvraty, ktoré pre žáner sword and sorcery nie sú bežné a skôr sa dajú nájsť v detektívkach.  Už hneď od začiatku vieme, kto kope za Dobro, no podaktoré postavy z druhej strany sú čitateľovi ukryté a objavia sa práve v tej najvhodnejšej (pre Rogana a jeho kompániu – v najnevhodnejšej) chvíli.  

  K postavám si čitateľ rýchlo nájde cestu. Bez problémov si obľúbi hlavného hrdinu a najmä jeho spoločníka, obrovského vlka – vodcu záhrobnej svorky menom Goryvlad. Ten k sarkastickým hláškam nikdy nemá ďaleko a jeho vtipné komentáre osviežujú temný dej. Následník nitrianskeho kniežacieho stolca Pribina so svojím mladíckym prístupom k životu je zasa vhodným protipólom  k moravskému kniežaťu Mojmírovi a jeho uchvatiteľským chúťkam.

  Protipól. Už v niektorých roganovských poviedkach sa autor pohrávals konfrontáciou medzi slovanským pohanstvom a ranou kresťanskou vierou. Čierny Rogan ako zástupca slovanských bohov sa nedokáže zmieriť so šírením kresťanstva. V tomto príbehu je ale zmierlivejší, najmä po stretnutí s jednou osobou, ktorá dokáže „konať zázraky“. Občas aj pojem „deus ex machina“ môže prejsť do reálnejšej podoby.

  A tak černoňažník zvádza neľútostné súboje s démonmi a strigami, stretáva sa s vodnými vílami, zažíva obliehanie hradiska a snaží sa upokojiť rozrušeného domového škriatka Milka. A keď skončí, v čitateľovej hlave ostane víriť iba jedna jediná otázka: Kedy bude ďalšia kniha?

Počet strán: 232 strán

Väzba: pevná väzba

Rok vydania: 2016

Knihu si môžete kúpiť aj na: http://www.martinus.sk/?uItem=227340

  

 

Článok: Iba dve otázky a dlhé odpovede - Veža elfov

Iba dve otázky a dlhé odpovede  - Veža elfov

Počas besied (a nebolo ich málo) mi čitatelia vždy položili dve otázky. Samozrejme, tých otázok bolo viac, no na tieto dve publikum nikdy nezabudlo. Dokonca na ne nezabudli ani moji študenti. Pýtajú sa ma vždy, keď sa im nechce učiť. A ja rád odpovedám. Občas. Prvá sa týka toho, či napíšem, respektíve, či už píšem pokračovanie Veže elfov a druhá sa nesie v duchu: „Čo by bolo, ak pokračovanie chcel napísať niekto iný?“

  Na prvú otázku odpoviem jednoducho.

   Nechystám sa. Písať Vežu bol pre mňa úžasný zážitok a som rád, že som vo svete Pohrobka nechal svoju stopu. Nie je to ale mnou vymyslený svet a teraz by som sa radšej orientoval týmto smerom. A keby len orientoval! POTVOROBIJCI – dobrodružno-fantastický román pre mladších, trocha starších a večne mladých už čaká za dverami a verím, že vydavateľstvu Hydra sa podarí tieto dvere otvoriť ešte tento rok.  Písanie novej knihy ma neskutočne bavilo a dúfam, že príbeh trocha podobný Indiana Jonesovi na slovenský spôsob o štvorici mladých priateľov, bude baviť aj čitateľov.

  Ale definitívne sa s Vežou elfov nechcem rozlúčiť. Možno raz sa k nej vrátim, možno ma niekto presvedčí, aby som sa k nej vrátil, možno niekto presvedčí nejaké vydavateľstvo, aby m donútilo napísať Znetvoreného proroka. (Áno, v hlave už pokračovanie mám, dokonca som vymyslel aj parádny názov. Čo naň poviete?)

Druhá otázka:

  Ak by niekto chcel pokračovať v tom, čo začal Štefan Konkol (aj s Alexandrou Pavelkovou – nesmieme zabúdať na Miešancov), ja by som sa nesmierne tešil. A nemusí to byť ani priame pokračovanie. Pohrobkovské univerzum patrí medzi takzvané zdieľané svety, čo znamená, že hocikto môže svoj ľubovoľný výtvor dať do tohto sveta. Nemusí to byť práve román, či poviedka, ale aj ilustrácia, hudobné dielo (uff – akože Blind Guardian?) a podobne. Stále sa pracuje na počítačovej hre. Existuje tím zložený z grafika, programátora, scenáristov (áno, aj ja som do scenára pridal niečo zo seba), hudobník, dokonca i PR manažér, respektíve manažérka.

  Ak by ale skutočne niekto chcel napísať priame pokračovanie Veže elfov, poprosím ho aby sa ozval mne, alebo Štefanovi. Radi pomôžeme, poradíme, podebatujeme. Veď písať do zdieľaného sveta nie je ťažké. Stačí začať, pokračovať a najmä dopracovať sa ku koncu. To trocha zjednodušujem, lebo odlišnosti od tvorby bežného literárneho diela, samozrejme, sú. Napríklad, treba si naštudovať všetko, čo sa dá o tomto svete. Treba poznať jeho geografiu, bytosti, ktoré v pohrobkovskom univerze existujú, mestá, fungovanie mágie a tak ďalej, a tak ďalej. Ale s tým vám otec Pohrobka a aj ja budeme určite nápomocní.

  Na záver by som chcel parafrázovať výrok Štefana Konkola – Myslím si, že Slovensko si vlastný fantastický svet zaslúži. Tak prečo ho nerozšíriť?!  

Recenzia - Vyznávač

Peter Adamecký: Vyznávač

Nie, nie! Táto kniha nemá v mojom blogu čo hľadať. Nie je to podľa mňa ani politfiction, o fantastiku sa ani malíčkom neobtrela. Napriek tomu o Vyznávačovi píšem. Prečo? Lebo som ju čítal. 

 Nezaujímam sa o politiku. Ani o našu, ani o zahraničnú. Nevedel by som vymenovať piatich slovenských ministrov, o ISIS nediskutujem (nakoľko nechodím do krčmy) a nejaké sľuby politických strán sú mi ukradnuté.

   Nemám rád filmy o špiónoch. Zdajú sa mi príliš mimo realitu. Možno je to iba môj naivný pohľad, no jediným špiónskym filmom, pri ktorom som vydržal do konca, bol G-Force. Tie morské prasiatka boli fakt úžasné.  

   Z toho vyplýva, že som tým najnevhodnejším ašpirantom na posúdenie tejto knihy. Alebo naopak –práve tým najvhodnejším.

  Takže, ako vníma neuvedomelý čitateľ dej románu: V Nórsku prišiel o život slovenský veľvyslanec. Možno to bola iba nešťastná náhoda, možno vražda. Veľvyslancova dcéra Zdenka, fešná vysokoškoláčka, požiada svojho strýka, aby požiadal toho a toho ... ehm, to nie je dôležité. Nejaký Adam Kňazovický, bývalý spravodajský dôstojník (špión), zistí, že B je správne, to znamená, že to bola vražda. A vyšetruje ďalej. Svojským spôsobom. Päsťami a pištoľou. Síce častejšie dostáva na hubu on, no krôčik za krôčikom, mŕtvola za mŕtvolou, sa dostáva nielen k páchateľovi, ale najmä k tomu, čo za vraždou stojí. Primiešavajú sa islamisti, izraelská tajná služba, trocha Američania, nejaká tá nadnárodná spoločnosť, náš premiér a všetko sa podáva ako Vesper Martini – pretrepané, nemiešané.

   A vznikol dobrý, osviežujúci kokteil. Zbytočnosti typu dlhé opisy sú povyhadzované a sú nahradené množstvom zdanlivo bezvýznamných informácií, čím príbeh získava na vierohodnosti. Čitateľ zistí, ako je to s vyhoreným jadrovým palivom (ja som to vedel, no nie každý má možnosť navštíviť atómovú elektráreň), čo robil rímsky cisár Tibérius na ostrove Capri a tak ďalej. Samozrejme, väčšinou ide o poznatky z oblasti spravodajských služieb. Či sú skutočne pravdivé, či nie, neviem, no mne sa aj tie dve rany do obete zdali reálne.

   Dej odsýpa rýchlo. Nikde nie sú zbytočné odbočky, aj keď približne v polovici románu som sa trocha strácal. Občas som nevedel, kto odkiaľ (čítaj - z akej špionážnej služby), a už vôbec som nevedel, kto za koho kope. Lenže to bol autorov zámer.  Nezaškodili by vysvetlivky cudzích pojmov, lenže čítaním poznámok pod čiarou by sa tempo dosť spomalilo.

   Jazyk je jednoduchý. Kniha sa číta ľahko. Postavy hovoria tak, ako im pusa narástla, k vulgarizmom nemajú ďaleko. Skôr blízko. Možno to nasere moralistov, ale srať na nich.

   Téma - aktuálna. Až príliš. Tá zmes fikcie a reality môže vytvoriť v čítajúcich pocit, že popísané veci sa skutočne dejú. Konšpirácia o prepojení politikov, finančných skupín a džihádistov je až príliš desivá. A Adamecký ju podal nadmieru uveriteľne.  Dokonca aj postavy sú ako z reálneho života. Možno až na toho Adama. Je sympatický, to áno, no po tých kopancoch, čo dostal, by každý triezvo zmýšľajúci človek zaliezol kamsi do myšacej diery a prestal by s vyšetrovaním.

   Takže, ako by hodnotil knihu človek, ktorý takýto žáner nezvykne čítať? Dávam päť prstov a jeden palec k tomu (plus ešte nejaké ďalšie odseknuté časti tela).    

 
Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=214329

Počet strán: 320 strán

Väzba: pevná väzba s prebalom

Rok vydania: 2015

Recenzia - Ozvěny velké písně

David Gemmell: Ozvěny velké písně

Posledná Gemmellova kniha, ktorá bola preložená do češtiny má názov Ozvěny velké písně. Aké symbolické. Kráľ hrdinskej fantastiky odišiel pred desiatimi rokmi, no jeho ozveny ešte stále znejú. V nás.

Táto recenzia nebude objektívna. Ani náhodou. David Gemmell patrí medzi mojich najobľúbenejších spisovateľov a do istej miery je i  mojím vzorom. Pri čítaní jeho diel som si uvedomil, že ak by som náhodou  niekedy začal písať, chcel by som vytvoriť podobne zaujímavé príbehy a podobne úžasné charaktery, aké má on vo svojich knihách. Doteraz sa mi to nepodarilo. Nevadí. Gemmell bol iba jeden a nik sa k jeho postu nepriblíži, aj keď sa o to hockto pokúša.

   Na gemmellovkách som vyrastal. Vlastne nevyrastal. Bol som už dospelý, keď som objavil jeho Legendu. No tá sa mi vryla do duše viac, než celá prsteňová sága. Aj som prestal dýchať pri atmosfére, akú on dokázal vytvoriť okolo príbehu o obliehaní nedobytnej pevnosti Dros Delnoch. Srdce mi búšilo počas každej bitky. Radosť, smútok, prekvapenie... tieto pocity sa intenzívne vystupňovali ako som knihu čítal.

  Podobne som prežíval osudy Tuláka, Jeruzalémana, Světlonoša a Gemmellovho (podľa môjho názoru druhého najúžasnejšieho diela) prerozprávania Trójskej vojny.

  Nie každý jeho román bol dokonalý, no každý z nich bol určite nadpriemerne strhujúci a čitateľsky veľmi atraktívny.

   Až teraz sa mi do ruky dostávajú Ozvěny velké písně. Posledná kniha, ktorá vyšla v češtine. Naposledy vstupujem do Jeho sveta a naposledy prežijem Ním vymyslený príbeh. A potom už nikdy viac. Už nikdy nič nové od Gemmella neprečítam. Je mi trocha smutno.

   Avatári, božská rasa nadľudí, tisícročia vládli, no ich doba sa chýli ku koncu. Po veľkej katastrofe ich zostalo málo, ostatné národy sa búria, sú nespokojní s ich despotickou nadvládou. Avatárska mágia, moc kryštálov, vysychá. Do toho prichádza Zlo. Kruté nadľudské bytosti, ktoré sa rozhodli vyhladiť celý svet a nakŕmiť svoju bohyňu krvou porazených.  A Avatári sa musia rozhodnúť. Podriadia sa zlu, alebo pomôžu tým, ktorých stáročia utlačovali, a ktorí ich nenávidia. Zachránia seba na úkor svojho sveta, alebo celá ich rasa padne v nerovnom boji.

   V tomto príbehu nájdeme všetko, v čom bol Gemmell najlepší. Máme tu silné charaktery, popisy bojov, obliehanie opevneného mesta, je tu láska. Nepriateľ je desivý a hrdinom sa stávajú tí, ktorým nik neveril, ktorých všetci nenávidia. Motívov, ktoré dotvárajú obraz príbehu je hneď niekoľko. Vlastne je ich tu veľa a to je asi najväčším mínusom diela. Zatiaľ čo George R.R. Martin a jemu podobní  by takýto príbeh roztiahli do desaťdielnej ságy,  Gemmellovi stačilo necelých štyristo strán.

   Nestačilo. Psychológia postáv je príliš nárazová, čitateľ túži spoznať viac z histórie avatárskeho svet, no to sa mu nedostáva. Všetko je akosi urýchlené, len aby sa dej odvíjal správnym smerom.  A keď sa dočítajú posledné riadky, posledná veta z románu, v čitateľovi začne hlavou víriť plno myšlienok, plno otázok a najvýraznejšia z nich bude: „A toto bolo všetko?“  

   Toto bolo všetko. Toto boli ozveny jeho najlepších príbehov, jeho hrdinských piesní. Ale aj táto posledná ozvena v nás dokázala vyburcovať nádherné emócie, na ktoré dlho budeme spomínať.

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=210850

§  Počet strán: 376 strán

§  Väzba: brožovaná väzba

§  Jazyk: český jazyk

§  Rok vydania: 2015  

Recenzia - Stratení nájdení

Stephen King: Stratení nájdení

... alebo Cesta do hlbín pokrivenej duše. 

Tak, už to vieme! Najnebezpečnejšie povolanie na svete má profesionálny spisovateľ. Nielenže si z neho môže príliš oddaná čitateľka urobiť nedobrovoľného pacienta, dokonca ho hocaký šialenec môže zastreliť iba preto, že mu nepozdáva, akým smerom sa posúva charakter niektorej z literárnych postáv.

   A takto dopadol aj John Rothstein. Starý samotársky autor bestsellerov, ktorý svoje diela písal už iba do šuflíka, lepšie povedané – do sejfu. V tom trezore mal i peniaze a zlodeji si naň robili chúťky. A ešte k tomu, jeden z tých zlodejov bol Morris Bellany. Mladík, ktorý až fanaticky obdivoval hlavnú postavu Rothsteinových románov.

   Takto nejako sa začína Kingova kniha Stratení nájdení, ktorá by sa dala označiť ako voľné (také voľné, že už voľnejšie ani nemôže byť) pokračovanie románu Pán Mercedes. Morris rukopisy, samozrejme, získa, nestihne si ich však ani prečítať, nakoľko sa dostane do väzenia. Po rokoch ich objaví mladý chlapec, no po rokoch je z väzenia prepustený aj Morris Bellany a čitateľ môže sledovať, ako sa bude príbeh odvíjať.

... lenže ... je tu to nepríjemné slovíčko „lenže“.

   Lenže už z anotácie vieme, že mládencovi budú pomáhať kladné postavy z Pána Mercedesa, takže zvraty v deji prestávajú byť prekvapivé. Lenže sa vlastne strašne dlho nič nedeje. King sa (klasicky svojsky) zaoberá všetkými možnými maličkosťami, a aj keď je jeho štýl písania vždy zaujme, po čase kniha začne nudiť.

   Lenže kladné postavy (konkrétne bývalý policajt Bill Hodges, jeho priateľka Holly Gibneyová a Jerome Robinson – to tiež sa dá vyčítať z anotácie) sa do deja dostanú spôsobom – Svet je malý a každý každého pozná,  prípadne – Môjho sestrinho frajera pes pozná .... 

   Lenže nie je to horor a dokonca ani detektívka, lebo oproti predchádzajúcemu dielu pátrači až príliš rýchlo uhádnu aký motív vedie páchateľa k zločinu.

   Lenže Morris Bellany je iba slabým odvarom Bradyho Hartfielda, šialenca z Pána Mercedesa, lenže ...

   A už dosť! Ak by sa pokračovalo iba vo vymenúvaní negatív (a pár ich ešte je) mohol by sa vyvodiť nesprávny záver, že Stratení nájdení nestojí za prečítanie. A to by nebola pravda.

   Už to, ako autor dokázal prepojiť príbeh s udalosťami okolo ukradnutého mercedesu je úžasné. Parádna je aj sonda do psychiky narušeného Bellanyho, popis života vo väzení a to finále... to finále je znova kingovsky veľkolepé. Nehovoriac o závere románu. Stephen King práve tam ukazuje, ako si s čitateľmi zahráva, ako ich napína, a že hrôza, ktorá začala knihou Pán Mercedes vôbec neskončila a krátka zastávka u Morrisa Bellanyho, bola najskôr iba kvôli tomu, aby si penzionovaný detektív Bill Hodges trocha oddýchol a potom sa najskôr konečne (v pripravovanej tretej časti) mohol popasovať so svojou Nemesis.

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/228190-strateni-najdeni.html

§  Originálny názov: Finders Keepers

§  Počet strán: 512 strán

§  Väzba: pevná väzba

§  Rok vydania: 2015

     

Recenzia - Testament

Miloš Janoušek: Testament

  Nie pri každej knihe sa dá oddýchnuť. Mojou Nemesis je Malazská kniha padlých. Pri nej trpím, nedýcham, zúrim. Ale po jednej časti tohto monumentálneho opusu som si vynikajúco oddýchol pri Testamente. A to je fakt.

 Literárne diela s prvkami fantastiky sú laickou verejnosťou vnímané ako mnohostranové veľmi hrubé knihy, často až siahodlhé ságy, v ktorých dobro väčšinou víťazí nad zlom. Môže to byť klasická fantasy, môže to byť sci-fi, no pre čitateľov nepobozkaných fantastikou ide vždy  iba o dospelácku obmenu detských rozprávok. Musí v nej byť nadprirodzeno (démon, drak, polonahá elfka alebo krásna mimozemšťanka) a nejaký hrdina (rytier, bradatý trpaslík či vesmírny mariňák), ktorý dané nadprirodzeno spacifikuje (v prípade elfky alebo prsnatého emzáka si domyslite akým spôsobom).

  Útla zbierka poviedok Miloša Janouška však dokazuje, že takéto dogmatické vnímanie je scestné, že sa fantastika dá písať aj úplne inak.

  Poviedky sú krátke. Podaktoré na dve – tri strany, maximálne do desať. Čítajú sa veľmi ľahko a kvôli dĺžke aj rýchlo. Čitateľ sa nestratí v deji a následne ich môže podľa seba interpretovať, hľadať v nich skrytý význam. To, že autor je pesničkárom sa v poviedkach rozhodne prejavilo. Síce som nebol osobne konfrontovaný s jeho skladbami, ale tak, ako piesne folkových spevákov vplývajú na myšlienky poslucháčov, rovnako aj Janoušekove poviedky vplývajú na tých, ktorí ich čítajú. Texty nie sú priamočiare, pod ich povrchom možno objaviť aj iný (enviromentálny, morálny, filozofický)  pohľad. 

  V príbehoch dokonca fantastika nehrá prvé husle. Nájdeme v nich síce prvky sci-fi, mystiky aj hororu, no je to iba pridaná hodnota. To, ako keď sa žena obtrie o pánske trenky a o deväť mesiacov sa narodí krásne dieťa, aj v týchto poviedkach stačila štipka, náznaky fantastickosti, pomocou ktorých autor vyplodil pekný text. Občas síce zamrzí, že niektoré poviedky sú ukončené skôr, než by čitateľ čakal, akoby boli seknuté práve v tom najlepšom, no to je daň za krátkosť a  viacvýznamovosť.     

  V zbierke je humor. V zbierke je paródia, občas sarkazmus, no rovnako aj smutné, tajomné a najmä temné tóny. To dokazuje i krásna, no temne depresívna obálka od Martiny Pilcerovej a, samozrejme, názov knihy.

  A ktoré poviedky by som ja osobne vyzdvihol, ako TOP? V prvom rade ekologický Testament, potom dickovskú Koexistenciu a úsmevné dielko so zaujímavým názvom Podivných návštevníkov privádza noc.

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=216314

§  Počet strán: 184 strán

§  Väzba: pevná väzba

§  Rok vydania: 2015