Recenzia - Silo

Hugh Howey - Silo

  

Nostalgia je sviňa. Prepadne vás vo chvíľach, keď to najmenej čakáte. Stačí nejaký intenzívny pocit, vôňa, pohyb, ktorý ste dávno nerobili. A je to tu! Vy spomínate.

   S nostalgiou skúsenosti mám. A rovnako mám skúsenosti so Silom. Vlastne s Vaultom. Písal sa rok (tuším) 1997 a ja, mladý a krásny, som trávil noci za monitorom svojho (vtedy) nabúchaného počítača. Oči ma pálili, o pravú ruku sa ma pokúšal syndróm karpálneho tunela. Hral som príbeh s veľkým P. Hrdina, ktorého som ovládal, pochádzal z Vaultu 13 – z protiatómového bunkra, v ktorom sa nanešťastie pokazil vodný čip a nemali náhradný. Preto musel podniknúť cestu na povrch a pokúsiť sa zohnať nový. Hral som Fallout.

   Kniha, ktorej autorom je Hugh Howey, sa zaoberá životom ľudí práve v takomto bunkri. Má veľké množstvo poschodí (naozaj veľké množstvo) a v jednoduchosti sa dá opísať ako obrovský mrakodrap, ktorý ktosi otočil a vrazil do zeme. Jeho obyvatelia museli prijať drsné pravidlá, aby prežili. Každý má svoje miesto v spoločnosti a dôsledne ho dodržuje. Existuje tam lotéria na splodenie dieťaťa, partnerské vzťahy sú regulované. Po smrti sa telá stávajú kompostom, hnojivom pre rastliny, ktoré nikdy nevideli skutočné slnečné svetlo. Každý prehrešok je potrestaný. Trestom je napríklad čistenie kamier na povrchu, ktoré sú jediným spojením s vonkajším svetom. Je to trest smrti, nakoľko ovzdušie tam hore je prudko jedovaté. Napriek tomu, sú ľudia, ktorí sa dobrovoľne prihlásia vykonať túto službu.

   Problém nastáva, keď sa tým dobrovoľníkom stáva hlavný strážca zákona.

   Literárna vedecká fantastika v súčasnosti nemá príliš veľa dôvodov na radosť. Preč je doba velikánov ako Ray Bradbury, Arthur C. Clarke, Isaac Asimov. Aby vôbec sci-fi prežilo, muselo sa zakryť plášťom young adult literatúry, takže namiesto hlbokomyselného posolstva dnes máme sexuálnu náruživosť dvoch mládežníkov väčšinou opačného pohlavia.

   V Sile sa so sexom nepracuje. Ani s láskou nie. Silo je jednoducho dospelejšie čítanie. Postavy premýšľajú a aj konajú logicky, popisujú sa tu politické intrigy, pátra sa po pravde a keď sa k nej konečne dopátra, zistí sa, že by bolo možno lepšie, ak by obyvatelia bunkra ostali v nevedomosti. Lebo nevedomosť je jedna zo základných bodov prežitia.

   Dielo má silne alegorické prvky. Poukazuje, ako súčasné mocenské vrstvy dokážu manipulovať s ľudskou populáciou. Ako dokážu utajovať skutočnosť, ako masa funguje, keď sa dozvie, že ňou bolo manipulované. Ako funguje strach z nepoznaného.

   Napriek týmto prvkom kniha nie je ťažkým čítaním. Čitateľa vtiahne a už nepustí. Aj keď je pravda, že by možno nebolo na škodu, ak by autor čo to vyškrtol skôr, než sa dielo dostalo na verejnosť. Opisov tu je na môj vkus viac, než by sa mi to páčilo. Je to síce iba môj subjektívny názor, ale ja napríklad nepotrebujem vedieť, ako funguje postapokalyptická vysielačka, ani ako ju opraviť. (Možno tak fungujú aj súčasné vysielačky, no mňa to nezaujíma). Ako nahodiť čerpadlo, ako vyrobiť ochranný oblek, ktorý ochráni pred jedovatými plynmi na povrchu atď.. atď. S knihou človek dostane aj manuál na prežitie v postapo svete. Lenže to je iba malá muška na kráse a dá sa prežiť (alebo opisy jednoducho preskočiť).

   Napriek epike, akou námet ovplýva, je dielo skôr komorného rázu. Veľká väčšina deja sa odohráva pod zemou, keďže krajina je silne zamorená. Akčným pasážam sa autor vyhýba a keď už tam sú, málokedy sa popisujú priamo. Inak povedané – väčšinou sú napísané spôsobom: „Sedel som a čítal som knihu. Vo vedľajšej miestnosti ľudia po sebe strieľali, zabíjali sa, no ja som sa bál vystrčiť nos.“  

   Na to, aby nás Howey udržal v napätí, nepotrebuje do deja pridávať akciu. Stačí mu postupne odhaľovať temné tajomstvá sila. A že  tých je tajomstiev veľa, tým si môžeme byť istí. Dokonca tak veľa, že po dočítaní knihy nám budú  hlavou víriť otázky, na ktoré sme nedostali odpoveď. A jedna z tých otázok bude znieť: „Existuje pokračovanie?“

   My len musíme veriť, že existuje.

   My vieme, že existuje.

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/206220-silo.html

§                     Originálny názov: Wool

§                     Počet strán: 560 strán

§                     Väzba: pevná väzba

§                     Rozmer: 156×234 mm

§                     Hmotnosť: 810 g

§                     Rok vydania: 2014

  

  

Recenzia - Doktor Spánok

Doktor Spánok – Stephen King

Keď pred vyše štvrť storočím dopísal Stephen King svoj román s názvom Žiarenie, netušil, že sa k nemu niekedy v budúcnosti vráti. Stalo sa. A tak v roku 2014 zazrelo svetlo sveta voľné pokračovanie - Doktor Spánok.

   Premýšľali ste niekedy o tom, čo sa stalo s obľúbenými hrdinami kníh po tom, ako ste dočítali poslednú stránku? Premýšľali ste nad tým, čo mohol osud nadeliť tomu milému chlapčekovi zo Žiarenia?

   Dan Torrance dospel. Nočné mory ho neopustili, jeho nadprirodzené schopnosti mu ostali a on sa začal utápať v alkohole. Pitie tlmilo jeho žiarenie, chránilo pred prízrakmi, no oberalo o zdravý rozum. Jedno peklo vystriedalo druhé. A keď si už bol istý, že sa z toho bahna nevyhrabe, našiel pomoc. Noví priatelia, nové mesto, nová robota. Až sa zdalo, že sa jeho život obráti k lepšiemu. A v tom sa mu ozvalo mladé dievča. Telepaticky sa s ním spojilo a žiadalo o pomoc. Na svete totiž existujú zlé bytosti, ktoré sa živia akousi parou a tú dokážu získať iba umučením detí, ktoré žiaria.

   Už hneď na začiatku knihy nasadil King latku vysoko a čitateľ mu drží palce, aby tá strašidelná atmosféra vydržala až do konca. Použije jeden zo základných atribútov, ktoré horor robia hororom. Strach o dieťa. Keď sa narodí malá Abra – dievčatko s výnimočnými schopnosťami ten strach sa znásobí. Zájde autor naozaj tak ďaleko a urobí z malého nemluvniatka bezbrannú korisť? Nezájde. Napätie rýchlo upadne a autorovými očami sledujeme, ako sa z bábätka stáva mladá slečna a z Dana ožrana príjemný ošetrovateľ v hospici, ktorý dokáže umierajúcich previesť na druhú stranu. A potom prichádza Pravý uzol. Skupina, ktorá putuje po Amerike v karavanoch a loví deti. Konflikt na seba nechá čakať asi do polovice knihy. Zrazu atmosféra začína hustnúť a posledných dvesto strán čitateľ znova číta jedným dychom (alebo bez dychu, ak vydrží). To je typické čaro kingoviek.  

   Pasáže z Danovho života sú najzaujímavejšie. Stephen King bol v minulosti alkoholikom a svoje skúsenosti dokázal v postave mladého pijana dobre zúročiť. Dobre vedel, čím mladík prechádza, ako sa cíti, ako funguje jeho opilecké podvedomie. Napriek tomu, Dan nie je Jack Torrance zo Žiarenia. Nemá takú zvrátenú charizmu ako jeho otec, dokáže rozlíšiť dobro od zla.

   Abra je v diele postavou plochou a v istom úseku knihy bohužiaľ až nudnou. Po zistení, kto sa pokúša o jej život sa charakter dievčaťa mení a v strhujúcom finále sa ukáže, čo si Carrie (pardon – Abra) o svojich nepriateľoch myslí.

   Najhoršie na tom je práve Zlo. Autorovi zožerieme všetko. Je vynikajúcim fabulátorom, píše zaujímavo, čitateľa dokáže vtiahnuť do svojho sveta a už nepustiť. Zlo v jeho knihách má rozličnú podobu. Či už je to besný pes (Cujo), klaun (To), hotel (Žiarenie). Keď sa Zlo objaví, nabiehajú zimomriavky. Skupina postarších karavanistov však nevystraší nikoho. Darmo je v diele popísané, ako zavraždia malého chlapca. Seniori, ktorí ledva dokážu udržať moč, nemôžu byť vhodným súperom pre niekoho, kto má priezvisko Torrance a kto prešiel tortúrou hotela Pekná vyhliadka.        

Zaujímavosťou tejto knihy sú milé odkazy na rozličné popkultúrne diela. Objaví sa tu Harry Potter, cituje sa Glum z Pána prsteňov, spomína sa Hunger Games a svoju úlohu dostane aj Daenerys Targaryen zo ságy Piesne ľadu a ohňa. Dokonca si tatko King neodpustil urobiť malú reklamu na knihu svojho synátora (ktorý píše pod pseudonymom Joe Hill) a tak sa tu čitateľ dozvedá o Charlie Manxovi a jeho starom Rolls-Royce. Pre samotný dej táto postava nedôležitá, rovnako nie sú dôležité ani ostatné odkazy, no ako „easter eggs“ potešia.

   Treba sa ale porozprávať aj o záporoch. Nie je ich veľa. Okrem monotónnej strednej pasáže, sú vlastne iba dve.

   Kingovi sa najskôr zazdalo, že jeho The Shining musel čítať už každý a preto tu bez okolkov vyrozpráva, ako to vlastne v hoteli Pekná vyhliadka bolo. Prezradí všetko. Čo sa tam stalo, kto prežil, kto zomrel. Kto bol dobrý, kto bol zlý – taký maxispoiler od samotného autora.  

   Druhou vecou, ktorá nepoteší čisto slovenského čitateľa, je preklad. Vlastne skôr redakčná práca. Chýb síce nie je toľko ako v Žiarení, no ako keby z nás vydavateľstvo Ikar chcelo vytvoriť betatesterov. Občas vypadne písmeno, občas sa stratí čiarka (čím veta nadobudne úplne iný význam). Občas sa  z Jacka stane John. Kniha stojí isté peniaze a nemala by sa dodávať ako polotovar!   

   Môj záverečný verdikt:

   Doktor spánok nie je Žiarenie. Nemá takú mrazivú atmosféru ako jeho predchodca. Na to mu chýba Jack a je tu prebytok dôchodcov. Napriek tomu ide o skvele napísané dielo, ktoré medzi ostatnými „kingovkami“ určite nezapadne prachom .

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/207075-doktor-spanok.html

§  Počet strán: 640 strán

§  Väzba: pevná väzba

§  Rozmer: 135×206 mm

§  Hmotnosť: 690 g

§  Jazyk: slovenský jazyk

§  Rok vydania: 2014

Recenzia - Žiarenie

Žiarenie - Stephen King

 

Kultový román Stephena Kinga aj teraz vyvoláva rovnako mrazivé pocity ako v dobe svojho vzniku. Neveríte? Tajomný hotel otvára svoje brány, stačí doň vstúpiť.

   Hotel Pekná Vyhliadka je jedným z najkrajších horských hotelov na svete. Je to letný hotel. V zime sa zatvára a spravuje ho zimný správa so svojou rodinou. Pol roka tam ostávajú odkázaní sami na seba, zaviati snehom a ich jediným spojovateľom s civilizáciou je vysielačka.

   Tento rok prijali nového správcu. Je ním Jack Torrance, nádejný spisovateľ a bývalý stredoškolský učiteľ, ktorého vyhodili zo školy kvôli inzultácii jedného zo svojich študentov. Okrem toho, je to bývalý alkoholik. Jeho žena nebola príliš nadšená manželovým novým zamestnaním. Ich vzťah však pomaly viedol k rozvodu, preto od hotela očakávala, že tam, v idylickom prostredí hôr, si dokážu znova nájsť cestu k sebe. Majú jedného syna. Malého, päťročného Dannyho. On je ... iný, než bežné deti. Vidí veci, ktoré ostatní vidieť nemôžu, často vie predpovedať, čo sa stane. Žiari.

   Jack je z roboty nadšený. Verí, že konečne, vysoko v horách, sa mu podarí dopísať divadelnú hru, ktorá ho preslávi. Aj keď, samozrejme, aj on má nejaké obavy. Predchádzajúci správca počas minuloročnej zimy v tomto hoteli zavraždil svoju ženu a dve malé dcérky. A to nie je jediné pochmúrne tajomstvo Peknej Vyhliadky.

   Kniha Žiarenie (The Shining) bola napísaná v roku 1977, teda nie je žiadnou novinkou. Konečne, po dlhých tridsiatich šiestich rokoch, sa dostala na pulty kníhkupectiev aj v slovenčine, za čo môžeme ďakovať vydavateľstvu Ikar. Dôvodom akiste bolo aj to, že Stepheng King sa po rokoch rozhodol napísať pokračovanie, ktoré nesie názov Doctor Sleep (Doktor Spánok) a tiež vychádza v našom jazyku.

   Žiarenie má neuveriteľných 688 strán a patrí k tomu lepšiemu, čo Stephen King napísal. Je to síce grafoman, ale čitateľa si dokáže udržať v napätí od prvej do poslednej strany. Už len popis rozkladu Jackovej osobnosti pripúta človeka ku knihe tak, že ju nedokáže odložiť, pokiaľ ju neprečíta. Atmosféra strachu hustne a sprvu harmonický život Torranceovcov sa mení v pravé peklo. Deju sa dá vytknúť iba málo. Možno to trocha autor prehnal s mystikou a na konci je takých, ktorí dokážu „žiariť“ viac, než by bolo vhodné, ale to sa v  duchárskom príbehu dá prepáčiť. Horšie je to s celkovou redakčnou úpravou.

   Obálka je parádna a naladí, ale preklepy by v texte naozaj nemuseli byť. Nikde som napríklad nepočul o existencii autikorových hrncov. Potom sú tu vety typu:  „Zažala nočnú lampu s obrázkom Snoopyho, zaspával na psej búde.“ (s.197). Úsmev na tvári vyčarí veta: „Vnútorná teplota mu klesla na mínus dvanásť pod nulou.“ (s. 266). Ešte o čosi horšie vyznieva, keď tu Danny svojho ocka „šudí“ a pár ďalších perličiek kazia čitateľský zážitok.

   Túto knihu možno niektorí poznajú z českého prekladu, kde sa hotel volal rovnako ako v origináli – Overlook a román mal názov  Osvícení. Pravda, slovo Žiarenie má bližšie k anglickému The Shining, no české Osvícení sa zdá byť atmosférickejšie, temnejšie. A o temnotu tu práve ide. O Zlo, ktoré sa prebúdza s každou prečítanou stránkou až čitateľa mrazí.

   Preto už iba záverečné varovanie: Nečítať v noci! Alebo... práve naopak.

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/207238-ziarenie.html

Podrobnosti

• Originálny názov:  The Shining
• Počet strán: 672 strán
• Väzba: pevná väzba
• Rozmer: 130×205 mm
• Hmotnosť: 720 g
• Jazyk: slovenský jazyk
• Rok vydania: 2014

Poviedka - Ponorka Červený November

Ponorka Červený November   

Jedna z mojich kratších poviedok z oblasti FanFiction. A div sa svete... v roku 2011 vyhrala aj nejakú cenu! Takže, kto má chuť, nech sa páči. Paluba ponorky Červený november vás víta. ... a pre hráčov, ktorí poznajú stolovú hru Red November je to povinnosť.

Súdruh Lopuchin, kapitán slávnej gnómskej ponorky Červený November, chrápal. Hlava mu oťažela asi pred hodinou, tak si ju položil na poloplnú fľašu vodky a teraz vo svojej kajute nahlas odfukoval. Z jeho pohľadu bola naozaj tá fľaša poloplná. Vždy bol optimistom.

   „Súdruh Lopuchin, takého ako ste vy naše námorníctvo potrebuje.“ povedal mu raz dávno generál Marinovskij – najväčší gnóm všetkých čias, alebo aspoň najväčší gnóm, akého kedy Lopuchin videl.

Veľkosť – tá bola v jeho myslení naozaj dôležitá.

   „Viete stranícky uvažovať, vydržíte veľa a nikdy ... nikdy nestrácate nádej.“ pokračoval vtedy Marinovskij neustále potriasajúc  mu rukou (čo bolo v dôsledku alzheimera, o čom však Lopuchin nevedel) „My, náš slávny gnómsky národ, vás potrebujeme. Budete veliť najnovšej atómovej ponorke – Červenému Novembru. Je to plavidlo s motorom, aký ešte žiaden gnóm nikdy nevidel.“

   Bola to pravda. Nikto nevie, ako a kto ponorku zostrojil, kto vymyslel pre ňu motor ani ako funguje.

Keď to ide, netreba sa do toho montovať – gnómske heslo, ktorého sa do bodky držal aj súdruh Lopuchin a trojica ďalších námorníkov sa nudiacich teraz v útrobách plavidla.

   Na lodi vládol už pár dlhých dní pokoj. Sonar občas tupo zapípal, to keď sa objavila väčšia ryba, no našťastie žiadna nejavila záujem o plechové monštrum s červenou hviezdou namiesto ňufáka. 

Námorníci sa tiež, síce bez prítulnej fľašky vodky, nudili.

   Vojak Tonko hral mariáš v pretlakovek komore sám so sebou. Ostatní s ním totiž odmietali hrať. Vyhovárali sa  na to, že proti majstrovi jeho formátu nemajú žiadnu šancu. Pravda však bola taká, že Tonko trpel nadmernou plynatosťou a preto ho často zatvárali do pretlakovej komory, kde „ako mu ostatní súdruhovia tvrdili“ sa všetok zbytočný tlak dostane do mora. Nebol si istý pravdivosťou ich tvrdenia, no na štyri holé steny si už zvykol. Doniesol si sem okrúhly drevený stôl a rozložil naň kôpky kariet, ku ktorým sa postupne presúval podľa toho, ktorá kôpka bola na ťahu. Najradšej mal kôpku s menom Nasťa – bola totiž jedinou kôpkou ženského rodu na palube ponorky.

   Vojaka Tonka volali Tonko a pritom nikto nevedel, či ide o meno alebo priezvisko. Nevedela to ani matrikárka, keďže na úrad v deň jeho narodenia poslal spoločensky unavený otec chlapov z krčmy a tí sa prekrikovali  nešťastnej matrikárke hlásiac radostnú novinu. Tá ho nakoniec zapísala ako Tonka s priezviskom Tonko, pohlavia mužského.

   Za to meno druhého námorníka ponorky si zapamätal každý. Súdruh Chačikulin Čikčuličin, arménsky gnóm známy takmer vo všetkých prístavných krčmách zajakavosťou. Kým sa mu podarilo vysloviť svoje meno, nastal čas na ďalšiu rundu a preto ho krčmárski štamgasti s radosťou vítali ako presného stopéra, ktorým si merali čas počas nespočetných pitiek.

   Vojak Čikčuličin sa na palubu ponorky dostal úplnou náhodou a to najmä kvôli kapitánovej fóbii z vyšších gnómov než je on sám. Na výške mu totiž veľmi záležali. Čím bol podľa neho gnóm vyšší, tým bol aj múdrejší (preto tá fascinácia súdruhom generálom) a on žiadneho múdrejšieho od seba na Červenom Novembri mať nemienil. Chačikulin meral tridsaťšesť centimetrov, čo bolo o celých šesť centimetrov viac než súdruh kapitán. Stalo sa však, že počas čítania jeho osobného spisu dopadol na papier Lopuchinovi chlp z fúzov, ktorý nahradil desatinnú čiaru. Kapitán sa hneď potešil. Bude mať na palube osobu, ktorá dokáže vyčistiť periskop zvnútra.

   Čikčuličin to však do dnešného dňa nedokázal, čím si automaticky znepriatelil súdruha Lopuchina a na lodi prežíval už pármesačné peklo. Za všetko môže on, všetko sa pokazí kvôli nemu, všetko musí dávať do poriadku on. Aj keď ... všetko, čo sa na ponorke pokazí, pokazí on a preto by malo byť logické, že aj opravy my mali ísť na jeho triko.

   Posledný člen posádky - Kowalski. Jeho rodičia sú poľskí gnómski prisťahovalci, ktorí pôvodne zmýšľali emigrovať na Západ, len si pomýlili smer. Aby si potom obmäkčili úrady, zapísali svoje dieťa ešte pred počatím k námorníctvu a už v ranom detstve sa z neho snažili vychovať hrdého občana Zväzu gnómskych socialistických republík. To sa im síce úplne nepodarilo (mládenec už od malička mal zbytočné otázky typu“ „Prečo je len červená dobrá?“ , „Prečo bola Októbrová revolúcia v novembri?“), no v jedenástich rokoch mu zbalili kufre a odsunuli ho z rodinného hniezda do kasární, kde vymenil svoje obľúbené knižky za bajonet.

..................................................

    „Súdruh kapitán, súdruh kapitán!“ začal búchať na železné dvere vyplašený Tonko.

   Robil taký hluk, že sa Lupochin nemohol nezobudiť. Postrapatil si mastné vlasy, nasadil si kapitánsku čiapku a tackavým krokom sa prinútil otvoriť dvere kajuty.

   „Čo sa deje, vojak?! Búšite mi na dvere, až mi z toho ide hlavu roztrhnúť!“

   „Súdruh kapitán! V pretlakovej komore horí!“

   „Ho .... čo?“ vytriezvel náhle Lopuchin.

   „Ho ... rí, súdruh kapitán!“

   „A to ako?“

   „Praskavo a príjemne, súdruh kapitán!“

   „Myslím tým, ako že tam horí?!“

   „Nehoda ...“

   „Nevrav, že to bola nehoda, súdruh! Povedz mi, čo sa tam stalo!“

   „No,...“ preglgol nasucho Tonko „Súdruh Čikčuličin za mnou prišiel, keď som hral karty. Položil svoju fajku na Nasťu .... vlastne, položil svoju fajku na moje karty a ...“

   „Ako mohol?!“ zvýšil svoj hlboký tenor kapitán „Vari nie je v celej ponorke zakázané fajčiť?!“

Za sebou zacítil dym z cigary, ktorá mu dohárala v popolníku. Bol si istý, že Tonko tento dym necíti. Je len vojak – on nesmie cítiť.

   „Áno, súdruh kapitán! Je to zakázané. My sme mu to hovorili. Ale čo teraz s tým?“

   „Tak to uhaste!“

   „Nemáme čím hasiť, súdruh kapitán! Všetky hasiace prístroje ste nám nakázali vyhodiť, lebo, ako ste správne tvrdili ,nadnášali nás , a preto sa nám nedaril ponor.“

   „Vidíš?! To je pravda!“ poškrabal sa za neupravenú bradu Lopuchin.

   Chvíľu ostal ticho stáť, aby vojak videl, ako tuho premýšľa, potom sa otočil do kajuty, niečo odtiaľ zobral a s frflaním podal Tonkovi

   „Na, tu máte. Haste!“

   V rukách prekvapeného vojaka sa objavila poloplná fľaška vodky.

..................................................

    Tonko si nahlas vzdychol. Stojac pred pretlakovou komorou načúval ako divoko blčí oheň.

Logol si z fľaše. Následne si upil druhýkrát. Zistil, že akýmsi zázrakom sa mu ruky prestali triasť strachom, tak si dal ešte jednu na povzbudenie a od úst si odtiahol fľašu, až keď v nej bolo prázdno.    To už ale vedel, čo musí urobiť. 

   Fľaša vodky mala na jeho myslenie výrazne pozitívny vplyv, preto už neotáľal, rozrazil ako pravý hrdinský gnóm dvere a vbehol do ohnivej smršte. Napriek zhrdzavenému železnému ventilu na vonkajšom poklope sa únikový východ zaraz otvoril.

Dnu sa začala vlievať ľadová morská voda.

..................................................

    „Súdruh kapitán! Súdruh kapitán!“ znova začul buchot na dvere svojej kajuty Lopuchin.

   Ten hlas poznal. Patril Kowalskemu.

   „Čo chcete, vojak?!“ vybuchol zlosťou.

   „Vzduchová pumpa prestáva fungovať! Za chvíľu sme bez vzduchu! Súdruh kapitán, udusíme sa!“

   „Čo mi to trepete, Kowalski, za hlúposti!“ zhúkol naňho „Prečo by mala prestať fungovať?!“

   „Do elektrického vedenia sa dostala voda a ...“

   „Voda?“

   „Áno, vojak Tonko otvoril poklop v pretlakovej komore ...“

   „Tonko!“ skríkol aj keď to skôr vyzeralo ako nadýchnutie „Nájdite mi toho debila!“

   Na kapitánovo okno práve ktosi ticho zaťukal. Obaja hneď obrátili zrak tým smerom. Vojak Tonko s vypleštenými očami  sa díval na vnútri stojacu dvojicu a snažil sa vymodlikať si, aby mu kapitán otvoril okno.

   Nepodarilo sa.

   Na okne totiž nebola žiadna kľučka.

   Lopuchin sa postavil do pozoru a zasalutoval. Kowalski si sňal čiapku.

   Až keď Tonkovo telo naposledy vypustilo bublinky, pokračovala gnómska dvojica v rozhovore.

   „Tak nám odplával!“ komentoval Lopuchin. „Bol to hrdina! Takýchto naše námorníctvo potrebuje! Vidíte to, Kowalski!“

   „Áno, kapitán!“ súhlasne kývol vojak „A čo bude so vzduchovou pumpou?“

   „Nech ju opraví Čikčuličin! Ani tak nič nerobí. ...a Kowalski?!“ prstom kývol na vojaka „Vy sa zatiaľ pozrite na tú vodu. Nebol by som rád, keby mi žblnkala v kajute.“

..................................................

    Súdruh Chačikulin Čikčuličin by mohol byť dobrým opravárom. Meno na to mal, a už v mladosti rád šrauboval, vŕtal a spájkoval. Nebyť jednej chybičky, rodičia by mu vybrali profesiu elektrikára.

   Súdruh Čikčuličin totiž nerozoznal farby. Samozrejme okrem červenej, tú musel poznať každý. On ju volal „Musím stáť!“. Podobné meno dal aj zelenej, ktorú nazval „Môžem ísť.“ O ostatných farbách nemal ani poňatia, že existujú.

   Teda až do okamihu, keď sa dostal do komory so vzduchovou pumpou.

   Tam vám teda bolo káblov!

   A tých farieb!

   Mihali sa mu pred očami ako odrazy svetelnej gule na gnómskej diskotéke.

   Samozvaný opravár si však, napriek prvotnému zmätku v hlave, z toho žiadnu vedu nerobil. Vybral si zo svojej kapsičky kliešte, tie väčšie, a bez rozmýšľania schytil do rúk dvojicu drôtov, ktoré následne prestrihol.

   Čosi zaprašťalo, zaiskrilo sa a vzduchová pumpa, doteraz dýchavične fungujúca, sa úplne zastavila.    Nasledujúcu krátku chvíľu zdesenia vyplnil Čikčuličin hrknutím si zo svojej ploskačky, potom prižmúril oči a spojil žlté drôty so zelenými. Motor zavrčal a napriek zjavnému nesúhlasu sa pohol. Pumpa zasyčala znova schopná plniť kyslíkom celý Červený November a opravár pomaly a opatrne vycúval z miestnosti spomenúc si, že svoju nedofajčenú fajku si zabudol v sklade.

..................................................

    Kowalski mal šťastie. Mŕtvy súdruh Tonko, predtým než nedobrovoľne opustil ponorku a následne aj tento svet, nechtiac zakopol o železný poklop, ktorý sa za ním zavrel. Takže keď Kowalskeho roztrasené ruky otvorili dvere do plno zaplavenej komory, voda sa vyliala na chodbu.

   Pôvodne rozmýšľal, že vodu vypije a následne podlahu vyutiera dosucha, no nakoľko mu po pár hltoch morská voda prestala chutiť, rozhodol sa do problému zapojiť techniku a to konkrétne pumpu, ktorá sa na chodbe nachádzala.

   Vypumpovanie už netrvalo dlho a on sa mohol, spokojný s dobre vykonanou prácou, vrátiť do kajuty pre mužstvo.

   Vtedy uvidel Čikčuličina, ako sa šialenou rýchlosťou ženie ku kapitánovi.

..................................................

    „Ho... Ho... Ho... !“ snažil sa už z diaľky niečo povedať súdruhovi kapitánovi, ktorý mu pre istotu ukázal chrbát a usiloval sa zatvoriť dvere ešte predtým, než k nemu námorník dobehne.

   „Súdruh Dedo Mráz príde až o pár mesiacov!“ riekol pribehnuvšiemu Čikčuličinovi  nahnevane kapitán, nakoľko si myslel, že ho vojak načapal, ako si z tajných zásob berie ďalšiu fľašu vodky.

   „Ho... ho... ho... ho..rí!“ šťastne sa gnóm usmial vediac, že správne vyslovil slovo.

   „To už nerieš, súdruh Čikčuličin. Oheň nám už dávno uhasil Tonko. Česť jeho pamiatke.“

   „S... s... s... s...“ zasyčal napriek kapitánovmu ubezpečeniu.

   „S... ? Áno, bol Statočný, ten náš súdruh Tonko.“

   „S... s... s... sklad.“ vydýchol si a pokračoval „Ho... ho ... ho..rí!“

   Kapitán zmeravel.

   „Tak, to mi súdruh námorník vysvetli, ako nám môže horieť sklad?“

   „Súdruh kapitán! Súdruh kapitán!“ dobehol Kowalski „Potvrdzujem. Horí sklad!“

   „Čo je to dnes za deň?! Tak oheň uhasíte! Niečím!“

   Vytiahol z debny na zemi dve posledné fľaše alkoholu a podal ich námorníkom.

   „Vy už niečo vymyslíte!“ dodal.

   Lenže vtedy sa ozval hlasitý zvuk sirény.  Svetlá na okamih úplne zhasli a na to sa rozsvietili červené žiarovky.  Čikčuličin sa okamžite postavil do pozoru. Červená preňho znamená, že musí stáť.

   „Odpálenie torpéd za desať minút!“ zaznelo z ampliónu.

   „P... p... p... p...!“

   Nevedno, čo tým chcel zajakavý gnóm povedať. Možno to malo byť slovo – Prdel, čo je gnómsky ekvivalent na slovo Neverím. Skôr sa však zdalo, že mienil vysloviť slovíčko Pardon, nakoľko mohol očakávať, že prepojením rôznofarebných drôtov takáto situácia nastane.

   „Tak, čo stojíte! Súdruhovia! Okamžite to zastavte!“

..................................................

    Chači – ako ho jeho priatelia z úcty k jeho zajakávaniu volali stál za skrčeným Kowalskim a díval sa, ako mu robota pri plošných spojoch ide od ruky. Nie nadarmo sa šikovný gnóm v detstve zaujímal o takú nepotrebnú vec ako je čítanie. Teraz si túto schopnosť mohol naplno uplatniť a po pár hltoch ohnivej vodky, troch premočených uterákoch (dvakrát si utrel čelo, raz sa pocikal) sa pustil do čítania manuálu k torpédam. Nakoniec sa mu podarilo zamedziť, aby sa na všetky situácie pripravené torpéda samovoľne odpálili bez toho, aby sa otvorila torpédová komora.

   Za sebou počuli v sklade blčať oheň, no to ich už netrápilo. Ten oheň totiž nemal kam ujsť. Bol uväznený v miestnosti a len sa zúfalo vyhrážal zvukom a nepríjemným dymom, ktorý vychádzal spod dvier.

   „Počúvaj, Chači, nezdá sa ti, že sa nám akosi ťažko dýcha?“

   „Hmm!“ bol to jediný, aj keď nie príliš artikulovaný zvuk, ktorý dokázal bezchybne vysloviť.

   Hmm však u gnóma znamenalo – Áno. A to bol problém.

   „Ja som vedel, že to s tým ohňom nebude v poriadku! Veď nám tá hnusoba vysaje všetok kyslík!“

..................................................

    Kapitán už mal toho akurát dosť. Pohroma striedala pohromu a napriek optimizmu, ktorý uňho stále podriemkával (ešte mal pár fliaš bezpečne schovaných v trezore), začal o budúcnosti Červeného Novembra pochybovať. Preto, keď k nemu zajakavý námorník pribehol, nič ho už nemohlo prekvapiť.

   „Vz ... Vz ...Vz ...!“ hltal hlásky Čikčuličin.

   Lopuchin okamžite pochopil o čo ide.

   „Vzdať sa? Ja sa nevzdám! Je som dávno vedel, že si prekliaty imperialistický sabotér! Z očí ti kuká, že ťa sem kapitalistickí diabli poslali, aby si našu drahú ponorku poslal ku dnu!“

   S týmito slovami schytil už na stole prichystaný potápačský výstroj a napriek jeho váhe sa prešmykol popri utekajúcom Kowalskom ako myšička, rýchlo za sebou zabuchnúc dvere do pretlakovej komory.

   „Vz ... vz... vz... !“ opakoval nechápavo námorník.

   „Vzduch! Súdruh kapitán! Vzduch nám dochádza!“ kričal za Lopuchinom Kowalski.

   Nadarmo. Oceľové dvere sa už zavreli a o pár minút v okne videli, ako si to kapitán plaveckým spôsobom zvaným čuba šinie k morskej hladine.

   Čikčuličin zasalutoval.

   „Máš pravdu, kamarát!“ potľapkal ho po pleci gnóm „Kto iný by si zaslúžil prežiť ak nie náš súdruh kapitán.“

   Potom sa tiež hrdo postavil do pozoru a naposledy svojmu kapitánovi zasalutoval. Aj slza sa mu zaleskla v oku a cez ňu v hĺbke za kapitánom uvidel veľký čierny tieň.

   „K... K... K... K...“ zakoktal strachom námorník.

   Sonar začal nepríjemne pískať.

   „Kraken!“ otvoril ústa Kowalski a zabudol ich zatvoriť „A sakra!“

   Obrovská chobotnica sa rútila priamo na ich ponorku.

..................................................

    Dlho sa nevedelo, akým spôsobom prišlo gnómske námorníctvo o slávny Červený November.

Až po pár týždňoch, keď ošiaľ z jeho zmiznutia pominul, našli v krčme jednej rybárskej osady Lopuchina, ktorý následne obvinil vojakov Kowalskeho a Čikčuličina zo sabotáže a vlastizrady. Obaja však zomreli potupnou smrťou v ľadových hĺbkach mora, akú si nepriatelia gnómskych socialistických ideálov právom zaslúžia.

..................................................

    Dodatok:

   „Tak,čo? Dáme ešte jednu?“

   „Da.“ odvetil gnóm krátko.

   Kowalski lúskol prstom a krásne opálená domorodkyňa im obom podala kokosové orechy naplnené havajským rumom.

   Zajakavý námorník sediac pohodlne na trstinovom lehátku sa mlčky pozrel do jej mandľových očí, následne na jej prsia ledabolo zakryté vencom ružových kvetov a s vďakou prijal lahodný nápoj.

   „Pozri! Už nám kýva!“ dvihol sa sediaci Kowalski.

   Obaja sa pozreli na more, kde v žiari červeného zapadajúceho Slnka uvideli na hladine obrovskú chobotnicu, ktorá im mávala jedným zo svojich chápadiel.

   Gnómovia nadšene vstali a kývali jej naspäť.

   „No, nebyť jej ...“ Kowalski nemusel dokončiť.

Recenzia - Asfalt

Asfalt - Štěpán Kopřiva 

  Dve veci nepijem. Betón a asfalt. Asfalt je málo tekutý a betón trhá zuby, keď zvraciam. Ale tento asfalt ... tak tento asfalt bude trhať aj črevá.

Asfalt je prírodná čiernohnedá až čierna látka, ktorá má tuhú alebo polotuhú konzistenciu. Používa sa najmä pri výstavbe ciest ako vrchná vrstva vozovky. Teda aspoň u nás – na Zemi. V Pekle, podľa Š. Kopřivu, sa využíva úplne na všetko. Vyrába sa z ľudí – asfalťákov. To sú tí, čo sa po smrti dostali do Pekla. Pekne si ich v uvítacom koncentračnom tábore pekelníci rozdelia a šups ich do lisovača, mlynčeka na mäso, aby sa z nich stal prvotriedny stavebný materiál. Problém je v tom, že nie každý má tú chuť stať sa asfaltom. Ak je to obyčajný asfalťák, tak je to malý problém. Ak sú to však ostrieľaní veteráni Kuffenbachovho komanda, je to problém o veľkosti zadku Haliny P. Zadok s veľkým Z. A problém s veľkým P. Najmä, keď si títo žoldnieri uvedomia, že sú v pekle, de facto po smrti, a mŕtvejší už nemôžu byť.

Show sa môže začať.

   Kniha je napísaná s pekelnou ľahkosťou. Už po prvých päťdesiatich stranách si obľúbite päticu hlavných hrdinov. Štyroch žoldnierov a jedného sraľa. Budete im držať palce aby sa z tohto „prúseru“ dokázali vystrieľať a aby ich nepriatelia zranili čo najmenej.

„Tohle už nemá nic společného s přestřelkou, letí hlavou Ostranskému. Tohle je čistě test výdrže.

Předmět testu: Za kolik sekund se rozpadne lidská duše, pokud do ní bude pálit osm divizí?“

   Jednoduchosti textu napomáha aj priama reč. Je absolútne priama. Často tam nie sú ani uvádzacia vety – kto tú hlášku povedal. Nevadí to. Aj tak tie uvádzacie vety len zdržujú. Postavy si nedávajú servítky pred ústa, keď niečo vyslovia. Ich reč nie je uhladená, je surová, nie však primitívna. Udalosti komentujú často svojským sarkazmom. Sarkazmus a čierny až morbídny humor sa vinie celou dĺžkou knihy. V nej sa dozvieme napríklad, že pán profesor Porsche vyrába v Pekle svoje autá (väčšinou sú v čiernej farbe, indiáni sú nedostatkový tovar), majú tam dušovod Družba a Monika Levinská v Oválnej pracovni nepraktizovala nič iné, len obyčajnú čiernu mágiu.

   Narážok na našu popkultúru je v diele neuveriteľne veľa. Sú to natoľko trefné vety, že možno časom zľudovejú ako hlášky z filmu Slunce, seno …

   Cynické dialógy a monológy síce v knihe zaberajú dosť priestoru, no prím hrajú plastické popisy súbojov. Tie sa odohrávajú často na viacerých miestach súčasne, čo môže byť náročnejšie na pozornosť, no sú neskutočne strhujúce a odľahčené humorom. Už v prvej polovici sú boje natoľko napínavé, že sa  nechce veriť, žeby autor dokázal niečo grandióznejšie nechať až na finále. Ale nemusíme sa báť. Nechal. Po nervydrásajúcich akciách prvej polovice knihy totiž prichádza silná dávka morbídnosti – mučenia, bolesti a utrpenia. Kniha je prezentovaná ako horor, a do hororu to patrí.

„Na psacím stole z leštěného ořechu trůní krtinec jejího tlustého střeva. Dvanáctník, lačník a kyčelník rozházené po místnosti. Na lampě se klimbá havajský věnec tenkých střev. Stěny osprejované výstřiky krve.“

   Ako keby sa autor chcel s čitateľom pohrať. Najprv ho necháva vtiahnuť do deja, čitateľ sa uchechtáva , neskôr okúsi trocha hnusu až nakoniec vhupne do monštruózneho finále. A to je dobre. Tak to má byť.

   Kniha nie je určená každému. Citlivejším ľuďom bude vadiť to množstvo useknutých údov, rozštvrtených tiel, krvi a iných tekutín. Určite sa jej oblúkom vyhnú všetci moralisti, pre ktorých bude toto dielo „silné kafe“. Aj príliš veriaci ľudia môžu mať problém pozitívne vnímať túto knihu (napríklad démonská dilema, či yetiho stvoril Boh predpoludním ako ostatné zvieratá alebo poobede ako človeka, je nezabudnuteľná). Svätuškári ju najskôr budú haniť, ale to nevadí. Aj negatívna reklama je reklama.Nájde sa ale aj množstvo takých, ktorým Asfalt príde skvelý a budú bombardovať Štepána Kopřivu aby napísal ďalšiu takúto skvelú knihu

.

P.S. V recenzii som zámerne nespomenul slovo kulhánkovština. Lebo toto nie je kulhánkovština. Toto je Asfalt!

• Počet strán: 734 strán
• Väzba: brožovaná väzba
• Rozmer: 110×180 mm
• Hmotnosť: 330 g
• Jazyk: český jazyk
• Dátum vydania: 31.3.2009

Dá sa kúpiť: http://www.preskoly.sk/p/109890-asfalt/

Recenzia - Démonológ

Démonológ - Andrew Pyper

Môže kniha s príťažlivým názvom a zaujímavým dejom nezaujať? Môže! To je aj prípad diela Démonológ kanadského autora Andrewa Pypera.

   A pritom, prvotné myšlienky, ktoré mi vírili v hlave, keď som túto 300 stranovú knižku držal v rukách, boli viac než pozitívne. Anotácia hovorila o profesorovi, najváženejšom odborníkovi na démonologickú literatúru, ktorému démon unesie dcér. Všetko naznačovalo, že príbeh sa bude niesť v duchu Inferna Dana Browna okorenený štipkou mystiky a lovu na prízraky á la filmový (a komiksový) Constantine. Lenže..., kde sa stala chyba?

   V súčasnosti sa tvorba z obdobia humanizmu a renesancie často stáva nositeľom deja v moderných príbehoch. Či je to už spomínaný Dan Brown, ktorý prvú časť Danteho Božskej komédie použil, aby prinútil pracovať mozgové závity Roberta Langdona, prípadne Jiří Kulhánek z rovnakého diela spravil turistického sprievodcu peklom. Andrew Pyper zneužil Stratený raj Johna Miltona.  Slovo „zneužil“ je asi najsprávnejšie, nakoľko vnímavému čitateľovi neujde, že autor túto knihu neštudoval, len z nej vybral pasáže, ktoré pokladal za vhodné aplikovať do svojej knihy A tak hlavná postava používa pár veršov, aby dokázal, že za všetko, čo sa okolo neho deje, môže skutočnosť, že on je tým najväčším vedátorom, ktorý o Miltonovom diele vie úplne všetko.

   A inak nevie nič.

   Lepšie povedané – pán profesor David Ullman patrí medzi najneschopnejších ľudí tejto planéty. Žena sa mu odcudzila natoľko, že si našla sympatickejšieho profesora, s ktorým trávieva noci a on s tým nehodlá nič urobiť. Do svojej dcéry je priam platonicky zaľúbený a platonicky je zaľúbený aj do jednej kolegyne. Ale ani s tým nič nehodlá urobiť. Namiesto toho, aby začal konať, v hlave si premieta, aký je vlastne nešťastný a rozmýšľa, kedy šťastný bol. Takže táto postava si čitateľove sympatie nielenže nedokáže získať, ale časom mu bude úplne fuk, čo sa s ním stane.

   Ostatné postavy sú iba do počtu. O jeho žene nevieme skoro nič, dcérine strašidelné zápisky v denníku nie sú vysvetlené. Nehovoriac o zabijakovi. Akonáhle začne chudáka profesora prenasledovať, robí nepochopiteľné chyby. Dokonca aj tá jeho kolegyňa, ktorá trpí nevyliečiteľnou formou rakoviny a pôsobí naňho ako katalyzátor, aby sa psychicky úplne nezrútil, hrá iba druhé husle.

   Čo sa týka psychického zrútenia, občas autor navodzuje dojem, že celý príbeh je iba výplodom chorého mozgu hlavnej postavy a v epilógu sa dozvieme, že ho rozpráva svojmu psychiatrovi. Nakoniec sa to však našťastie nestane. 

   Démon Davidovi Ullmanovi v Benátkach unesie dcéru. Ak sme sa tešili na akčné pobehovanie po tomto meste, tak sme sa tešili zbytočne. Namiesto toho nás autor prevedie takmer celými Spojenými štátmi americkými pri hľadaní indícií, prečo to pekelná bytosť urobila, ako sa tá obluda z podsvetia volá, či možno mladé dievča zachrániť a kde sa nachádza. Lenže aj v tomto prípade nie je radosť z akčných pasáží namieste, nakoľko väčšina textu popisuje, čo sa odohráva v hrdinovej hlave a nie, čo sa stalo na ceste naprieč Amerikou.

   Celý príbeh zachraňujú hororové prvky. Či už je to stretnutie s dvomi starenkami – dvojičkami, ktoré majú temné tajomstvo, neočakávané zjavenie sa manželkinho milenca, prenasledovanie tajomným zabijakom a jeho originálnou výstrahou, že svoju robotu za každú cenu dokončí.  Aj finále má celkom grády, až na to, že chýba lepšie zúčtovanie s hrdinovým najväčším protivníkom – démonom. 

   Záverečný verdikt – anotácia prezrádza veľa, možno viac než by mala. Naláka na zaujímavý príbeh, až má budúci konzument tejto knihy veľké očakávania. Tie sa nanešťastie nenaplnia. Príbeh však neurazí a na príjemný poobedňajší relax kniha poslúži celkom dobre. Len treba počítať s tým, že za nejakú dobu po prečítaní sa už nebude dať spomenúť, o čom vlastne Démonológ bol.

§  Počet strán: 336 strán

§  Väzba: pevná väzba

§  Rozmer: 135×220 mm

§  Jazyk: slovenský jazyk

§  Rok vydania: 2014

Dá sa kúpiť: http://www.bux.sk/knihy/207020-demonolog.html

Toto je spomínaná anotácia:

Profesor David Ullman patrí medzi najváženejších odborníkov na démonologickú literatúru – predovšetkým na Miltonov Stratený raj. Paradoxne, nie je veriaci, svoj predmet skúmania vníma iba ako výplod fantázie. Jedného dňa ho navštívi tajomná Štíhla žena s ponukou, aby letel do Benátok a preskúmal akýsi „fenomén“. Hoci sprvu odmieta, napokon sa predsa len ocitá v Benátkach so svojou milovanou dvanásťročnou dcérou Tess. 
Na adrese, ktorú Davidovi poskytla záhadná žena, nájde muža pripútaného v kresle. Ten nezmyselne bľaboce, očividne nie je pri zmysloch... David si odrazu uvedomí, že jeho slová nadobúdajú význam, a keď mu chlap zopakuje posledné, desivé slová jeho mŕtveho otca, pochopí, že muža posadol démon.
Po návrate do hotela nájde stáť dcéru na streche vysoko nad vodným kanálom. Predtým, než do neho dievča skočí, prednesie poslednú prosbu: Nájdi ma.
Ak chce vystopovať démona, ktorý uniesol jeho dcéru, musí si poradiť s hádankami a symbolmi zo Strateného raja – inak ju naveky stratí.

Recenzia - Cena Fantázie 2013 - antológia fantastických poviedok

Cena Fantázie 2013 - antológia fantastických poviedok 

  

Predkladám recenziu na zborník poviedok  Cena Fantázie 2013, ktorú vlastne len napíšem až o pár rokov. Čudná veta. Byť v časovej slučke je občas pekná otrava.   

   Nie príliš vzdialená budúcnosť. Všetky školopovinné deti dobre vedia, že Fantázia Award je najprestížnejšia poviedková súťaž zameraná na fantastické žánre. Kam sa hrabe Nebula alebo Hugo?! Pokorne sa krčia zmierení s tým, že najlepšie texty vznikajú kdesi v strede Európy, v malej krajinke s názvom Slovensko. Po celej planéte sú vylepené megareklamy s usmievajúcim sa iniciátorom a administrátorom súťaže Ivanom Aľakšom a politicky korektné heslo Al-Aksa for president nadobúda reálne črty. A pritom stačilo tak málo. V roku 2013, pri vyhlasovaní výsledkov jedenásteho ročníka Ceny Fantázie, načrtnúť, že o rok pribudne nová kategória – fantastická poviedka v anglickom jazyku.

   A aké poviedky vznikli v tom osudnom roku 2013, kedy ešte svet o tejto súťaži príliš nechyroval? Aké sa vtedy dostali do zborníka?

   Neboli prevratné. A ak by v nich niekto hľadal typické propriety fantastiky, musel by si zobrať lupu a ísť písmenko po písmenku. Takže žiadne sporoodené bojovníčky s obrovským poprsím a s obrovským mečom, žiadne kúzelné paličky, s ktorými temný čarodej pri vyslovení obligátnej formulky „Čaruj, čaruj!“ vykúzli sedemhlavého draka. Chýbajú vlkodlaci, upíry a všetky ostatné magické bytosti. Dokonca ani v oblasti sci-fi sa veľa mimozemských civilizácií nedá nájsť. Ak už áno, vyzerajú ako tulene.

   Napriek tomu, skoro každá z poviedok bola niečím výnimočná, skoro každá bola istým spôsobom vynikajúca.

   Aj keď práve tá prvá nemusela sedieť úplne každému. (Aspoň jednému určite nesedela - pisateľovi tejto recenzie) Napriek tomu, že fantastika rozpitváva svety, ktoré sú mimo našej reality, je v nich toľko uveriteľnosti, aby sa čitateľ dokázal zorientovať a príbeh si naplno užil. Hranice Vanessy Joriovej sú uveriteľné iba málo a z poviedky priam kypí naivita. Autorka písať vie, text je krásny, priam sa núka k porovnávaniu s lyrizovanou prózou. Lenže čo na tom, keď píše o akosi totalitnom systéme, ktorý sa z istých (nepochopiteľných) dôvodov ľudia boja opustiť, a ktorý vlastne nemá logiku. Kladom poviedky je, že autorka v období, keď text tvorila, bola len žiačkou základnej školy. Samozrejme, ak sa to môže brať ako klad. Takže... treba pochváliť pani učiteľku slovenského jazyka. Poviedku nech si Vanessa  prečíta o nejakých desať rokov. To bude sebareflexia! (Alebo si už prečítala? – uff – tá časová slučka!)

   Druhé dielo je z okruhu vedeckej fantastiky a napráva pošramotený úvod zbierky. AI – Ladislava Kravčíka má v sebe značnú dávku nadhľadu. Celá poviedka sa neberie príliš vážne, autor sa priam s čitateľom zahráva a jasne dáva najavo, že chce pobaviť, nie filozofovať nad témou  - finančná burza budúcnosti. Možno pri popise mimozemšťanov si niekto povie, že Kravčík  to už naozaj prehnal, no ostatným sa zjaví iba úsmev na tvári. A myslím, že práve toto chcel autor dosiahnuť.  

   Nekropolská linka sa číta ako víno. Ťaživo-romantickou atmosférou pripomína balady z Erbenovej Kytice. Jozef Harendarčík dokazuje, že horor ako žáner nemusí vždy popisovať hnus alebo strach z niečoho. Príbeh o láske, ktorá prekoná skoro aj smrť, je v druhej časti nepekne potopená homosexuálnou tematikou a záverečná pointa tak vyznieva do prázdna.

   Slovanská tematika sa pod Tatrami teší veľkej obľube. Máme tu Hujbertovho Rodana, Červenákovho Rogana a v tejto zbierke Švercelovho starca – konkrétne poviedku Starec a dieťa. Hlavnou postavou je starec, hlavným aktérom dieťa a do toho sa pridáva aj nejaké staroslovienske božstvo. Trocha brutality zmiešaná s dávkou fantastiky a štipkou mystiky. Pretrepať a podávať za horúca.

   Zabiť za kus plastu – Janka Javorka. Postapo- eko-poviedka. Svet sa topí v sajrajte, konzumuje sa anorganika, do žíl sa vstrekuje syntetický enzým, aby sme tú anorganiku vedeli stráviť. Na celej Zemi už nič nerastie. Niečo ako pokračovanie Wall-E , len na vážnejšiu tému. A do toho láska. Možno tam ani nemusela byť, ale nech. Postapokalyptický svet je dobre vykreslený a tí trojnohí plastikanti – neorganickí predátori – tak to je unikát!

   Ďalej tu máme cestovanie v čase. Stalo sa zajtra od Ivany Dubcovej.  Bežná téma, ktorá môže prekvapiť už len málokoho. Veď takto nám v plnej svojej kráse v dávnych dobách cestoval aj Arnie Schwarzenegger  (v Terminátorovi), Mick Jagger (vo Freejackovi), dokonca aj miláčik Jean Claude van Damme (zistite si, v čom). Oni ale v tých filmoch nepatrili medzi najbohatších magnátov sveta, tak ako hlavný hrdina tejto poviedky. A ani neutekali pred prenasledovateľmi. Čo vlastne chcú? Okradnúť ho?! Lenže, nedá sa to urobiť aj jednoduchšie? Podľa autorky - nie. Problém je v tom, že čitateľa o tom nedokázala presvedčiť. Ide o jedno zo slabších príbehov, aj keď, pravda, čítalo sa to dobre.

   Zuska Stožická: Letec do večnosti.  Melancholická balada o ľudských osudoch. Ak by sme z nej vylúčili fantastiku, nič by sa nestalo. Lepšie povedané, z poviedky by naďalej sálal príjemne- nepríjemný stav nostalgie, ktorý by na čitateľove city pôsobil stále rovnako intenzívne. Postava hviezdoletca, ktorý si (možno) svojou vlastnou chybou  nemôže splniť veľký sen a namiesto toho musí komunikovať s náhradníkom, ktorý sa vybral na nekonečnú púť vesmírom, je skutočne neskutočne dojímavá. Autorke totižto o dej išlo menej, než o vykreslenie atmosféry a to sa jej podarilo asi najlepšie zo všetkých poviedok tejto antológie. Letec do večnosti napriek svojej nekomplikovanosti nie je jednoduchým čítaním a svoju krásu odkryje u niekoho na druhé, prípadne ďalšie prečítanie.

   Lilith – Jána Stopjaka je určený práve tým, ktorí pri predchádzajúcom texte trpeli syndrómom „Je to síce dobré, ale o čom to vlastne je?!“ Tu sa nemusia báť, že by sa v poviedke stratili. Lilith je krásne ženské meno, až sa človek diví, že môže patriť démonickej bytosti. Meno, ktoré súvisí so syndrómom náhleho úmrtia dojčiat. Ak si niekto vyberie takúto postavu do hororu, hneď začne mraziť. Je totiž  isté, že ohrozeným bude detský život. Do poviedky autor ešte namiešal satanistov, žilinský panelák, nejaké tie muchy (zväčša mŕtve) a hneď mu to vynieslo cenu Béla za najlepší horor.

   Písať historickú fantasy je ťažké. Už len zbierať materiál na historický text dá veľkú námahu. Poznať dobové reálie, vedieť vystihnúť vtedajšou atmosféru ... to dokáže málokto. Róbert Hric so svojím Kosovskim božurom to dokázal. Nepokojný Balkán za čias osmanských výbojov, kde nik nevie, komu veriť a kto vám do chrbta zabodne dýku, prípadne znenazdajky šabľou oddelí hlavu od krku. Fantastika s hororovým nádychom  je iba čerešničkou na torte, no chutí výborne.

   Ďalší príbeh je možno tým najlepším, čo sa v antológii dá nájsť. Dokáže rozpomenúť na kapitána Picarda a jeho posádku z Novej generácie Star Treku, na detské sny počas hier na kozmonautov, na Leeloo z Piateho elementu, ktorá uvažovala, či stojí za to zachrániť ľudskú existenciu. Dve lode. Jedna s ľudskou posádkou, druhá mimozemská. Neútočia na seba, obe sú totiž poškodené. A obe posádky majú svoj cieľ. Názov poviedky Otázka porozumenia je klamný. Ide tu o porozumenie, lenže iné, než by sprvu čitateľ očakával. Marek Slabej si rozhodne víťazstvo zaslúžil!    

   Tretím čisto hororovým textom v zbierke sú Klobásy. Autorom je Pavel Hrubík. Dať dokopy slovo horor so slovom klobása, pointa je okamžite jasná. Otázkou zostáva, kto bude tým zlým. Výrobca údenín, alebo ten, z ktorého daný potravinársky výrobok bude spravený. Text je jednoduchý, na mravnosť sa tu nehrá, postavy sú bezcitné. Násilia nie je až tak veľa, aby bol text nechutný, inak povedané, poviedku dokážu prečítať aj ľudia so slabším žalúdkom.

   A máme tu porno. Síce fantasy porno, no v prvom rade porno. (Neopakujem sa? Porno, porno, PORNO). Dej nie je v žiadnom prípade prevratný. Ale kedy bol dej v takomto žánri dôležitý? Väčšinou príde nejaký pán (inštalatér/poštár/učiteľ atď.) za slečnou/slečnami, ktoré s niečím potrebujú pomôcť. Tak ten pán opraví vodovod/donesie poštu/potľapká pravítkom po zadočku a potom hups ... a už sa venujú všeobecne príjemným veciam. Dievčatá sú spotené, pán tiež, dievčatá sú šťastné, pán detto. V príbehu Na pahorku víly Striebrenky od Moniky Herdy je tým mužským protagonistom černokňažník a namiesto necudných dievčeniec sú tu necudné víly. To som síce asi prezradil viac, než by som mal, ale pri tomto texte to dúfam nevadí. Poviedka má síce v sebe chýb ako maku (alebo iného semena),  ale na tom vôbec nezáleží. Čitateľ nechápe konanie čarodejníka, nevie, aký bol prvotný konflikt medzi ním a vílou. Ale ani to nevadí. Lebo tí, čo každý deň vysedávajú pred monitorom počítača a hľadajú oplzlé texty vedia, že autorka napísala aj iné poviedky zo Striebrenkinho univerza. (Čo tak vydať to ako zbierku?)

   Z neba nepadajú len kamene alebo čo takmer zabilo Osipa Ustašenka – Jan Braun. Názov skoro dlhší než celá poviedka (alebo skôr anekdota). Vysvetľuje sa v nej, čo to bola vlastne tá Tunguzská katastrofa a že malý ruský človiečik prežije úplne všetko. Príjemná aj keď krátka bodka na záver.

   Nie príliš vzdialená budúcnosť. Len tí najväčší zberatelia majú vo svojich knižniciach papierové vydanie Ceny Fantázie 2013. Iným sa podarilo uchovať si zborník na harddiskoch v elektronickej verzii, ale množstvo ostatných knihomoľov plače. Pre nich je ten ročník dávno nedostupný. Väčšina odborníkov, mudrcov aj tých, čo len kafrú do fantastiky (ako autor recenzie) sa zhodli, že antológia mala kompaktnejší charakter, než predchádzajúce ročníky. Ani jedna poviedka nevyčnievala z radu, nebola podpriemerná, skoro každá si udržala vysoký štandard. Slovenská fantastika môže byť právom hrdá.

• Počet strán: 312 strán
• Väzba: brožovaná väzba
• Rozmer: 105×175 mm
• Hmotnosť: 240 g
• Jazyk: slovenský jazyk
• Dátum vydania: 16.11.2013

Dá sa kúpiť: http://www.martinus.sk/?uItem=161634